JohnyTrava

Ach, pochyby mútia moje srdce, keď mám spísať obraz môjho kritického oka tohto filmu. Vlastne sfilmovaného divadla. Veď pozrime sa čo ho morí. Ako prvá je rozhodne typicky nenásytná dĺžka, ktorej Kurosawa holduje, v kombinácií s nemastným neslaným úvodom a občasným zastavením deja. Zrejme si tu uvedomoval aj sám režisér, keď DC verzia je kratšia ako originál :D. Naopak mnohým scénickým výstupom bolo na čase ukrátené aby zostala zachovaná "dramatickosť". A dramatické je to dosť. No nie dejom ale postavami. Najprv som mal vážne problém sa do nich "v žiť" avšak časom, človek nevie ani ako, som bol upútaný k špinavej podlahe života tích na dne. Sú to práve dobre spracované postavy, ktoré hýbu celou hrou. Verím, že ak by som videl toto isté tak ako to je zahraté v divadle, hodnotil by som vyššie. Bohužiaľ film ako taký je tentokrát brzdou hre samotnej.

Prvý taký postreh pred samotným hodnotením - film si zaslúži označenie hudobný, spieva sa tam viac než dosť. No k hodnoteniu. Vojna je hrozná vec, no jej hrôzy pretrvajú dlho po nej, ako mŕtvi roztrúsení po zemi, kým ich tá neprijme a nenájdu tak pokoja. Druhou myšlienkou tohto filmu je súdržnosť, kde putá prekonajú azda i smrť a viera nikdy nevyhasne. No a nakoniec vojna každého zmení, a i ten čo ju prežije telom, ju dušou prežiť nemusí. A ako každý vojnový film ani tento sa nevyhol istému pátosu typickému pre tento žáner. Áno prílišné tlačenie na city. Aj keď je to podané miernejšie (nakoľko zámerom netuším) ale delí to film od zlatého stropu, hoc priznám sa, že neviem ako sa tomu vyhnúť a podať príbeh v tom zmysle a spojitostiach ako bol podaný. No a k už spomínanej hudbe. Chorál mám celkom rád a miestami tvoril fakt lyrickú atmosféru, ale našli sa úseky, kde bol zbytočný (áno sú to tie ťaháky...). Nakoniec 7 bodov.

Dvaja ľudia. Dvaja skvelí herci. Dva odlišné životy. Jeden spoločný strach. Alebo, keď to starým ľudom prestane myslieť, či azda myslí až moc. Síce Mifune nedotiahol bláznovstvo do takej zábavnej formy ak v sedmičke, ale starca zahral výborne (na prvý krát som ho ani nerozoznal). Aj keď film v podstate podáva moralistický pohľad na atómovky & spol., no robí to tak nenásilnou a nevnucujúcou sa formou, že to ľahko prehliadnete. Navyše Mifune a Šimura sú sami o sebe zárukou kvality. No a k záverečnej scéne z liečebne, rozosmiať dramatom je už fakt sila. 8 bodov.

Aj keď miestami ťahavé, zato epické. Z výšin padnúť krivdou na samé dno aby z neho človek vstal pre jeden spravodlivý okamih. Ale fábulou to nekončí. Samotné stvárnenie, hlavne poihranie sa s montážou pozadia/kulís tvorí jeden neodolateľný celok, aj keď páchnuci otročinou. A korunkou na kráse je psychológia postáv. Síce trochu znalému toho toľko nového neprináša, z historické pohľadu je to pojatie dosť konvenčné, ale stále si drží kvalitu a vzhľadom na vek.... Predošlý Mizoguči mi toľko toho nepovedal, kedže ženskej psychológií sa nechytám, ale napriek tomu som si čo to všimol. No a pri guvernérskej pasáži mi priam zahorelo srdce krásou zadosťučinenia. Myslím, že takto nejako má vyzerať film.

Všetky cesty chamtivosti a ctižiadosti vedú k nešťastiu, či azda samo peklo vedie k nim? Nedá mi neporovnať s práve rozčítanou Pivoňkovou lucernou, ktorá je motívom veľmi podobná (majster Enčó zrejme vychádzal z podobnej legendy) a musím priznať, že voči nej som trochu sklamaný. Samozrejme takto hodnotiť nejde, viem, že treba porovnávať so samotnou predlohou, ale predsa len mi tu chýba ten ráz. Navyše zatiaľ som si svoju cestu k Nó nenašiel a tak tých zopár "štýlových" výstupov ma natoľko neoslovilo. I snaha spojiť dve poviedky sa ku koncu nedarí (napríklad v takom Rašómonovi to šlo perfektne ruka v ruke i keď s istými obmenami). Ale stále platí, že film má svoje kvality, len čo treba naňho dozrieť a popod nosnými motívmi tak nájsť tú skrytú stránku. Horsa do ďalšieho vzdelávania :D.

Skutočnosť, že som film musel dopozerať na trikrát jasne svedčí o ďalších riadkoch. Tento film je dôkazom toho, že z japonských čiernobielych vôd sa nie vždy podarí vytiahnuť trblietajúcu sa perlu. Nechápem vyzdvihovanie toho filmu, resp. chápem ale nesúhlasím s ním. Ak si odmyslím prehnanú dĺžku, tak myšlienka, ktorú film podáva nie je ničím nová a to azda už ani na tú dobu, a jej samotné prevedenie tiež nie je nejak bravúrne. Možno je to tou prílišnou obyčajnosťou alebo z časti až moc afektovaným hraním ale tento film ma vôbec neoslnil. Ale aspoň sa tam štyridsaťpäť minúť nevláčila voda.

Vskutku rozporuplný film, alebo rovno dva? Totiž takto pôsobí. Prvá svojím spôsobom nezáživná polovica (snáď len úvodná ukážka byrokracie stála za to), vás núti váhať film dopozerať. Ale potom prídeme k magickému okamihu prerodu (okamih s happy birthsday to you je geniálny a ďalej je ich ešte viac) kde nám začína akási komorná dráma, ktorá stojí za to (alkohol nerozväzuje len jazyk ale aj pokrytectvo) až do samotného konca. Možno skrátiť úvod len na potrebné základy pre druhú polovicu šiel by som vysoko ale keď mám hodnotiť film ako celok nemožno. Jednoducho spracovanie prvej polovice nesadlo a nezachránil to ani výraz spoznania krutej reality hlavnej postavy. 6,5 s prižmúrenými očami, ale na film treba chuť!

Nebolo to Kurosawove vrcholné dielo a miestami by to chcelo dosť doladiť(ale zas '48 veď to je pecka na tú dobu) ale film ma predsa svoje čaro. A ním je Takaši Šimura. Tak ako bol Mufine stvorený pre samurajské úlohy, práve Šimura je pre tieto (teda v sedmičke tiež vynikol). Podobne ako pri Iru je to práve jeho herectvo, ktoré ťahá priemernosť týchto filmov o triedu vyššie. Film je inak bežnou gangsterkou (ktoré už v tej dobe vládli) ale jej zasadenie do povojnového Tókia navádza zvláštnu atmosféru, teda ordinácia v zbombardovanej štvrti, kde je hneď vedľa prasknutá kanalizácia a skládka pôsobí miestami až dojemným obrazom, najmä ako výhľad z terasy. No a áno plusko za čistý alkohol reznutý čajom, to chce predsalen .... .7 Bodov.