Rozjimatel

[2,5*]     "Preskočilo vám, hlupáci? Po chrbte nie. Musíte do brucha, aby ste nezanechali stopy."     Na tejto dráme podľa skutočných udalostí ma zaujala jej téma, dokážem oceniť jej informačnú hodnotu a aj podanie danej doby, avšak jej spracovanie ma teda príliš nenadchlo (miestami mi to pripomína televíznu inscenáciu). Už ten nevábny obrazový filter ma po celý čas dosť otravoval, keď je obraz zahmlený v štýle "máte tu riadne nafajčené" (netuším, aký bol toho účel, či to malo evokovať danú dobu, alebo čo). Najväčší problém som ale mal s postavami, ktoré sú na jednej strane (na strane "zla") neskutočné, odľudštené karikatúry, doslova panoptikum bizarných figurín (na čele s voskovým panákom generálom a strašidelnou kreatúrou prokurátorkou) a na strane druhej (na strane akože "dobra") sú to takmer do jedného nesympatickí jedinci, ktorí čmudia jednu za druhou, chľascú, prípadne smilnia s neplnoletými. No a keď sa ocitnú v nejakej vypätej situácii, tak sa väčšinou tvária nezúčastnene (čo ide zrejme na vrub ich hereckých predstaviteľov). Ako sa mám ja divák s takýmito "hrdinami" aspoň trochu stotožniť? Hádam jediná naozaj ľudská a aj sympatická postava je ten generálny prokurátor, ktorého pár scén ma bavilo najviac z celého filmu. A neodpustím si ešte jednu štipľavú poznámku k zobrazeniu fajčenia, keď sa tu ťahá jedna za druhou, od prvej až do poslednej minúty filmu. V Poľsku tuším v tomto smere zaspali dobu (alebo si tvorcov kúpila nejaká tabaková firma).     "Jerzy Popiel je jediná prekážka, ktorá stojí v ceste poctivému a dôkladnému vyšetreniu prípadu. Cieľom operácie "Junior", na ktorú ste boli určení, je túto prekážku neutralizovať."

"I might hate you more, but I'll never love you less."     Poeticky ladená dráma z prvej svetovej vojny zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, netradične pojatá z pohľadu jedného ušľachtilého zvieraťa. Príbeh svojhlavého ale mimoriadne inteligentného hnedáka menom Joey sledujeme od jeho narodenia, na svojej strastiplnej ceste zažíva striedavo útrapy (vojnové besnenie) i chvíľkové radosti (krásne priateľstvo s rovnako ušľachtilým vraníkom), pričom sa okolo neho neustále mení ráz prostredia a práve tak sa menia i jeho majitelia. Tí sú tiež rozmanití, rôznych národností (britskí, nemeckí, francúzski) a našťastie sa medzi často nájdu aj ozajstní milovníci koní (mojím obzvlášť obľúbeným "majiteľom" je svojhlavé francúzske dievčatko Emilie). A hoci je vojna s jej hrôzami predovšetkým kulisou pre Joeyho príbeh, snímka zároveň dokáže aj veľmi účinne poukázať na nezmyselnosť vojny, čo je výborné znázornené v krásne absurdnej scéne vyslobodzovania Joeyho z ostnatých drôtov uprostred fronty, či v úžasne atmosférickej scéne útoku jazdy proti guľometom. Veľmi silnými scénami sú i zbesilý cval Joeyho cez bojové pole a dojímavé zvítanie "slepca" a koňa. Vyzdvihnúť chcem aj prácu Spielbergových stálych spolupracovníkov, či už je to kamera Janusza Kamińského a jej podmanivé vykreslenie krajiny, alebo veľmi pekná hudba Johna Williamsa, ktorý proste takmer nikdy nesklame. Pár výhrad síce mám, najmä voči limonádovému Jeremymu Irvineovi (Albert Narracott) v hlavnej role (z neho asi nikdy poriadny herec nebude) a čiastočne k tomu trochu naivne romantickému vyzneniu (hoci to je proste taká štylizácia), ale film určite má svoje nesporné kvality a to nízke hodnotenie (69 %) príliš nechápem.     "You think a garrison on open grounds would go undefended? Look at yourself! Who do you think you are?"

"Are you seriously telling me that your plan to save the universe is based on "Back to the Future"?"     Rozmaznaný predchádzajúcim dielom ma tento diel, ktorý sa (aspoň na chvíľu) dostal aj do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, mierne sklamal. Začiatok ešte veľmi dobre nadväzuje na parádne bezútešnú atmosféru svojho predchodcu a keďže mám slabosť pre cestovanie v čase, oceňujem aj tie hry s časom, ktoré pribudli k už aj tak dosť spletitým hrám s realitou. Vznikajú tak celkom pekné odkazy na predchádzajúce diely, aj keď si, pravdupovediac, viem predstaviť aj lepšie využitie potenciálu, ktorý sa tu ponúkal. Našim značne zdecimovaným hrdinom skrsla v tom celkovom zúfalstve iskierka nádeje a začínajú hľadať dosť chabé cestičky v labyrinte času, ktoré by mohli zvrátiť katastrofu. Nové podoby dobre známych hrdinov, menovite Thora a Hulka, sú pomerne prekvapivé a aj vydarené, dokázali ma celkom dobre pobaviť. To sa však rozhodne nedá povedať o novej postave, "superžene" Captain Marvel (to jej meno je rovnako prihlúple ako aj celá jej postava), ktorá sa okamžite zaradila do mojej "hviezdnej roty" (spolu mojimi "obľúbencami" "Americkým Kapitánom", Spider-Manon a celou Wakanda partou). Zo všetkých prítomných postáv dávam najväčší kredit Tonymu Starkovi, čo je jasne najzaujímavejšia postava (veľmi ma bavili napríklad aj scény s jeho milou rodinkou) s veľmi dôležitou rolou pri celkovej pointe. Snímka má pár veľmi pôsobivých (nielen) akčných scén, sem-tam i nejakú tú vydarenú hlášku ("This is the one? Seriously?" "Your choices were him or a tree.") a dlho si aj dokáže udržovať celkovú vysokú úroveň (takmer na úrovni predchádzajúce dielu), lenže potom príde značne nezvládnutý (akčne-patetický) záver, ktorý celkový dojem zrazí výrazne dolu. Tá hromadná bitka všetci proti Thanosovi (so všetkými existujúcimi superhrdinami pekne rozostavenými) totiž pôsobí nechcene smiešne, pričom priam na popukanie je tá štafeta s drahocennou rukavicou stredom bojového poľa (samozrejme, rovno Thanosovi do rúk).     "Think about it. If you travel to the past, that past becomes your future, and your former present becomes the past, which can't now be changed by your new future."

"The Avengers broke up. We're toast." "Broke up? Like a band? Like the Beatles?"     Zrejme najlepší diel avengerovskej série, ktorý sa (aspoň na chvíľu) dostal aj do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Potešilo ma, že sa podstatná časť diania presunula do vesmíru a aj to, že sa do toho zamiešali Strážcovia Galaxie, ktorí sú v rámci marvelovského univerza mojimi najobľúbenejší (ich prvé stretnutie s Thorom nemá chybu). Tento diel nadobúda temnejší charakter, má konečne pútavú zápletku (ten koncept kameňov nekonečna vyzerá celkom zaujímavo) a predovšetkým má výborného hlavného zloducha Thanosa s jeho diabolským plánom. Veľmi štýlový je i jeho pobočník Ebony Maw (hoci ten jeho vzhľad vyzerá byť jasne odkopírovaný od Bessonovho Maltazarda z trilógie Arthur a Minimojovia (2006), ...), súboje s nimi oboma vyzerajú ohromne pôsobivo. Len škoda, že mi inak výborný dojem miestami opäť kazia nejakí tí trápnejší superhrdinovia, akými sú hlavne pubertiacky Spider-Man a aj celá tá vrcholne trápna Wakanda parta (Wakanda hu hu!). A na Wakande sa, žiaľ, odohráva aj záverečná veľkolepá bitka, ktorá je až na pár svetlých okamžikov nezáživná a príliš digitálna, pôsobí skôr ako nejaká PC hra. Tvorcovia síce opäť neohurujú veľkou invenciou a čerpajú inšpiráciu kdekade (neustále mi z toho presvital hlavne "Lord of the Rings", niečo si zase tvorcovia "požičali" z "Terminátora" (snaha zničiť kameň/čip z "kyborga" kvôli záchrane ľudstva), atď.), zato však dokážu ohúriť efektnou vizuálnou stránkou, veľkolepými bitkami s pôsobivým pohrávaním sa s realitou a v neposlednom rade tiež hutnou atmosférou.     "Hear me and rejoice. You have had the privilege of being saved by the great Thanos. You may think this is suffering, no. It is salvation. The universal scale tips toward balance because of your sacrifice. Smile. For even in death, you have become children of Thanos."

[2,5*]     "I'm not Ultron. I'm not JARVIS. I am... I am."     Už žiadne zoznamovanie sa s jednotlivými členmi tímu, čo bol pomerne zaujímavý prvok jednotky, už len spoločná tímová akcia, akcia poriadne prebujnená, bezduchá, čisto na efekt (pochváliť by som možno mohol veľkolepú finálnu akciu, ktorá je síce trochu nezmyselná, ale aspoň sa na ňu dobre pozerá). Viac než v iných dieloch tu cítiť samoúčelnosť toho nahádzania množstva rôznorodých superhrdinov na jednu kopu, tak trochu podľa vzoru X a dokonca už aj s postavami zo sveta X (akoby Marvelu nestačilo to množstvo superhrdinov z ich vesmíru a chceli mať ten film ešte "superhrdinskejší"). Tvorcovia sa opäť nedokázali zaobísť bez množstva klišé a "výpožičiek" z iných filmových svetov (recyklovaná zápletka z "Terminátora", či úplne smiešne pôsobiaca romanca Nataše a Brucea, silne evokujúca "King Konga"). Našťastie ale viaceré prednosti jednotky ostali zachované aj v tomto pokračovaní, najmä to, že ohromne efektne vyzerá a že je príjemne humorne odľahčené a netvári sa smrteľne vážne (ak by to bolo inak, tak to by bol potom fakt trapas). Takým highlightom je v oboch smeroch veľkolepý súboj s Hulkom, ktorý tu tuším po prvý raz narazil na seberovného protivníka. Pochváliť ešte môžem celkom zaujímavý zjav v podobe  Elizabeth Olsen alias "Scarlet Witch" (herečku i postavu) a hlavne veľmi dobre podaný zrod zaujímavej postavy menom "Vision" (so super pointou s Thorovým kladivom). Ak to mám zhrnúť, tak aj napriek tej "popkornovosti" až do špiku kosti ide o celkom pôsobivé predstavenie.     "You get hurt, hurt them back. You get killed, walk it off."

[3,5*]     "You were made to be ruled. In the end, you will always kneel."     Stupídny trend superhrdinských komiksov prijímam len s veľkou nevôľou, ale občas sa aj medzi nimi nájdu kúsky, ktoré dokážu upútať aj mňa. A takou je aj táto 4-dielna séria Avengerov. To prepojenie rôznych svetov proste má niečo do seba, vizuálne stvárnenie je naozaj úchvatné a nechýba ani v takomto prípade prakticky nevyhnutný humor ("Power at 400 % capacity." "How about that?"). Náš svet je v smrteľnom ohrození a tak sa tvorcovia odhodlali zvolať superhrdinov všetkého možného druhu, ktorými sa to tu len tak hemží. Ten zámer je strašne okatý - ide o jasnú hru na efekt, snahu ohúriť diváka a dať mu tiež možnosť vybrať si z veľmi rozmanitej ponuky toho svojho superhrdinu (diváci cieľovej skupiny, čo sú, predpokladám, pubertiaci zrejme híkajú nadšením, aký je ten, či onen superhrdina strašne "kúúúl"). Dokonca i ja, čo sa mi zdá až neuveriteľné, som si našiel medzi nimi svojich obľúbencov, ale na druhej strane sú medzi nimi aj takí, ktorí mi pripadajú vyslovene trápni. V tej prvej skupine sú štýloví Iron Man (Robert Downey Jr.) a Thor (Chris Hemsworth) aj vďaka ich humornému nadhľadu a Black Widow (Scarlett Johansson) aj vďaka jej "žeravosti" a svojským vypočúvacím metódam ("I'm in the middle of an interrogation. This moron is giving me everything."), v druhej zase Captain America s tým jeho lietajúcim tanierom a lukostrelec Hawkeye. V podstate je to taká pestrá zmes všetkého možného (nielen tým množstvom rôznorodých postáv, ktoré tvorcovia do filmu nahádzali, ale aj všetkými tými motívmi prevzatých z iných filmových diel - niečo evokuje sériu "Star Wars", niečo zase "Lord of the Rings", Iron Man je v podstate taký vylepšený Batman, atď.), silne zameraná na prebujnenú akciu (naháňačky, bitky, prestrelky, výbuchy), ktorá občas ohúri svojou efektnosťou, občas pobaví výborným humorom, ale aj často nudí svojou bezduchosťou a samoúčelnosťou. Po poslednom pozretí (8.7.24) znižujem hodnotenie zo 4 na 3 (3,5) hviezdičky.     "The idea was to bring together a group of remarkable people, to see if they could become something more."

"Hombre, which name today, which do you want?" "Anything but bastard will do."     Westernová dráma zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, ktorá si po celú dobu dokáže udržiavať ten správny náboj. Jej veľkou prednosťou je realistické vyznenie, obzvlášť ak ju postavíme vedľa iných westernových diel, akým je napríklad ešte vyššie hodnotený western The Big Country (1958). A ten nespomínam náhodou, ale preto, že som si ho zhodou okolností práve nedávno opätovne pozrel a znovu na mňa z neho dýchala pomerne silná príchuť naivity. Nie, v tomto filme nehľadajte ideálnych hrdinov typu James McKay (Gregory Peck), ale iba skutočných ľudí z mäsa a kostí aj s ich chybami (a nemalými). Ďaleko do ideálu má i charizmatický hlavný hrdina John "Hombre" Russell (skvelý Paul Newman), hoci v porovnaní s niektorými tunajšími "tiežľuďmi" (Grimes a Favor v podaní Richarda Boonea a Fredrica Marcha sú ukážkovo odporní záporáci, každý odlišného druhu) pôsobí priam ako anjel (jeho nevraživosť sa vzhľadom k okolnostiam dá celkom pochopiť). Tvorcovia sa neboja otvorene poukázať na zverstvá páchané na Indiánoch bielymi prisťahovalcami, na ten ich pohŕdavý prístup k nim ako k úplne podradnej rase.     "I wouldn't care how hungry I got. I know I wouldn't eat one of those camp dogs." "You'd eat it. You'd fight for the bones, too."

"But why? Why would God choose an obscene child to be His instrument?"     Skvelá dráma zo sveta hudby zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Nadpozemská a nadčasová Mozartova hudba je tým, čo toto dielo ťahá do nebeských výšin - je skvelo zapracovaná do rozprávania príbehu, pričom tvorcovia preukázali mimoriadny cit pre hudbu a veľkú úctou k jej moci (nádherné v tomto ohľade sú napríklad scény, v ktorých si Salieri prehráva v hlave Mozartovu dokonalú hudbu z jeho rukopisov). To však nie je ani zďaleka jediná prednosť tohto diela, to by na skvelý film proste nestačilo. Veľmi silnou stránkou je i samotný príbeh, rozprávaný klasický spôsobom retrospektívy a film skvelo funguje i v dramatickej rovine. Márnosť prchavej slávy (nad)priemerného snaživého jednotlivca je tu postavená do kontrastu s dielom pretrvávajúcim veky geniálneho jednotlivca s nadaním od Boha, pracuje sa tu s motívmi, ako sú túžba po sláve, zožierajúca závisť, či bázeň voči silnej otcovskej autorite. Len ťažko si predstaviť pre dve hlavné role vhodnejších predstaviteľov, ako sú výborný Tom Hulce ako "Wolfie" Mozart, geniálny vulgárny jašo a F. Murray Abraham ako Antonio Salieri, rafinovaný a parádne nejednoznačný (celkom sa mi pozdáva aj Elizabeth Berridge ako Constanze Mozart, k svojmu partnerovi sa perfektne hodí). K absolútnym vrcholov filmu patria ohromne silné scény operného predstavenia "Čarovná flauta" (mimochodom, môjho obľúbeného diela) a tvorby "Rekviem" až do totálneho vyčerpania.     "Forgive me, Majesty. I am a vulgar man. But I assure you, my music is not."

"He's so rich." "By heavens, Lizzie, what a snob you are. Objecting to poor Mr. Darcy because of his wealth. The poor man can't help it."     Jane Austen ma silne oslovuje, čo ma samého celkom prekvapuje, keďže jej ˇ"ženské romány" sú prevažne zo škrobeného prostredia "vyššej spoločnosti" pôsobiaceho dosť archaicky, sú náramne urozprávané, s dialógmi plnými vzletných fráz, s kvetnatým spôsobom vyjadrovania. To sú všetko veci, ktoré mi obvykle vôbec nesedia, lenže v tomto prípade mi, napodiv, sedia úplne dokonale. Jane Austen však dokáže aj na pohľad banálne ženské pletky podať nesmierne uchvacujúcim spôsobom a vyrobiť z nich drámu ako hrom. No a toto filmové spracovanie navyše svojím podmanivým obrazom a perfektným hereckým stvárnením diváka doslova vtiahne do toho sveta dávno minulého, s veľmi farbisto vykreslenými vtedajšími reáliami. Snímka rozpráva pútavý príbeh rodiny Bennetovcov s 5 dcérami ("A Mrs. Bennet, a Miss Bennet, a Miss Bennet, and a Miss Bennet, sir." "Oh, for heaven's sake, are we to receive every Bennet in the country?"). Každá z dcér je iná, v skratke by sa dali označiť ako intelektuálka (Elizabeth), kráska (Jane), hudobníčka (Mary) a dve pojašené pubertiačky (Lydia a Kitty), jednu vec ale majú spoločnú - všetky sú (snáď s výnimkou Elizabeth) poriadne nadržané... teda, pardon, vydajachtivé. Vysoko oceňujem, ako sú jednotlivé zložky tohto diela, už samé o sebe veľmi silné, spolu dokonale zladené. Výborne sem zapadá krásna hudba Daria Marianelliho, herecké obsadenie je veľmi silné takmer na všetkých postoch - výborné sú prakticky všetky dcéry, aj keď Keira Knightley (Elizabeth, výborná silná ženská postava) medzi nimi vyniká, výborný je Donald Sutherland (Bennet) v krásnej role hlavy rodiny, skvelá je Judi Dench (Lady Catherine de Bourg) ako prísna aristokratka, to aby som uviedol aspoň zopár najlepších. Skvele je spracovaná i psychológia, postavy (a vzťahy medzi nimi) prechádzajú vývojom (výborný je vývoj vzťahu medzi Elizabeth a Darcym) a ukazuje sa, že nie sú celkom tým, čím sa javia na prvý pohľad. V podstate to je krásny film o predsudkoch. Z množstva výborných scén je jedna, ktorú obzvlášť obľubujem, a tou je tá v Darcyho dome.     "Do you play duets, Miss Elizabeth?" "Only when forced." "Brother, you must force her."

"Nobody trusts anybody now. And we're all very tired."     Kultový sci-fi horor zaradený v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, ktorého kultový status však osobne až tak veľmi nechápem. Je tak trochu na spôsob Votrelca (podobná vesmírna príšera so schopnosťou "vojsť" do ľudského organizmu, podobné izolované prostredie, z ktorého niet úniku), lenže na rozdiel od neho to pre mňa nemá ani zďaleka také grády. Nie je tu až také atraktívne prostredie (polárna stanica v zamrznutej, pustej krajine oproti vesmírnej lodi v šírom vesmíre), snáď okrem Kurta Russella sa herecké obsadenie nedá nazvať zrovna špičkovým (vo "Votrelcovi" čo herec, to meno) a ani hororovú atmosféru sa tu nedarí navodzovať až tak účinne, nech sa sám veľký Ennio Morricone snaží, ako len vládze (jeho dunivo pulzujúca hudba je inak fajn, ale nie je to práve jeho najsilnejší kúsok). Podaktoré hrôzu vzbudzujúce scény sú určite výborné (aj vďaka vydareným špeciálnym efektom), dlhodobejšie si však snímka hrozivú atmosféru udržať nedokáže, časom prichádza stereotyp a divák si už len bez väčšieho záujmu odškrtáva jednotlivé postavy. Problémom je, že tie sú len také nevýrazné figúrky (aj kvôli ich stvárneniu), s ktorými sa sotva môže divák stotožniť, aby spolu s nimi prežíval to peklo. A na to, že by to mali byť výskumní pracovníci, sa občas chovajú ako banda vypatlancov, čo inak býva častým neduhom takýchto survival hororov (mimochodom, MacReady vyzerá s tým jeho južanským klobúkom v Antarktíde poriadne nahlúplo). A to sa mi inak tá základná zápletka s nebezpečnými mimozemskými bytosťami zdá celkom vzrušujúca a páči sa mi i to navodenie trýznivej neistoty, keď nikto nevie, komu môže dôverovať. Ako tak pozerám komentáre a vidím, ako takmer všetkých dokázalo toto dielo vydesiť, tak začínam chápať, prečo mám na rozdiel od drvivej väčšine k nemu taký chladný postoj. Ak by totiž tá hrôzostrašnosť fungovala aj na mňa, čo sa, žiaľ, nedeje, dokázal by som nejaké tie nedostatky odpustiť a zrejme by som bol tiež nadšený. Horory sú, až na výnimky, ako žáner asi najviac postihnuté zubom času a keď z nich rokmi tá strašidelná atmosféra vyprchá, s ňou sa vytratí aj veľmi podstatná zložka celého diela.     "Well.,, what do we do?" "Why don't we just wait here for a little while... see what happens."