Ephemeris

Pomedzi kvantá jalových plkov, čo medzi sebou vedú večne nadržaní a vzťahovo hyperaktívni ľudia (a to dosvedčí Boh, že k hyperaktívnym ľuďom mám prirodzený odpor!), sem-tam prekĺzne aj nejaká tá perla (povedzme tá o mimetickej teórii). Celkovo však len priemerný počin bagetovej kinematografie.

Už len za pištoľ pomenovanú Gospel according to Luke a za mnohé iné originálne nápady (fotka s Titom) treba zložiť poklonu. Macedónsky western z čias protitureckých bojov, to nevidíte každý deň. Nezabudnime ani na časť filmu, ktorá sa odohráva v súčasnom (2001) New Yorku. Prefajčená stará pani na smrteľnej posteli, černošský zlodejíček a ich vulgárne dialógy sú čerešničkou na torte.

Ne mutlu Türk'üm diyene, tak znie národné motto Turecka a dalo by sa voľne preložiť ako šťastný je ten, kto je Turek. No, toto je samozrejme na diskusiu a o charaktere mnohých zástupcov krajiny polmesiaca vie človek svoje, ale... Ak by všetci boli takí správni chlapi ako osadenstvo cely číslo 7, tak by bolo všade (nielen v Turecku) sveta žiť. Často tu zaznievalo prirovnanie k Zelenej míli. Môže byť, až na to, že Zázrak v cele číslo 7 je jednoznačne lepší. Zahrať retardovaného otca nebolo ľahké a ani sa to úplne nepodarilo, ale prižmúrme oko. Výkon detskej predstaviteľky to však úplne vynahradí, za svoju prirodzenosť by si zaslúžila dostať turecký med, možno dokonca až lokum.

Po formálnej stránke ťažko niečo vytknúť. Kamera, hudba, herecké výkony spĺňajú svetové kritériá. Kostýmy sú autentické. Žandárske uniformy z čias Slovenského štátu vyzerajú presne ako tá, ktorú má oblečenú môj dedo na svadobnej fotke. Duch doby takisto zachytený skvele. Len akosi koherentnosť celého toho príbehu pokrivkáva, jednotlivé časti sa akosi nedokážu dať dokopy. Príčinnosť a logika čiastkových udalostí z môjho pohľadu takmer žiadna. Oceniť treba hlavne atmosféru, umeleckú a výpovednú hodnotu.

Pred vyše dvadsiatimi rokmi sa ku mne dostalo CD s hudbou k tomuto filmu, ktoré v poličke nikdy nezapadlo prachom. Po projekcii sa ale takmer zdá, že ani tak nebola hudba nahratá pre film, skôr bol akoby film dorobený k hudbe. Tá je dokonalá, o filme sa to ale povedať nedá. Najziskovejší srbský film všetkých čias pôsobí naozaj dojmom tureckej telenovely, televíznej inscenácie alebo ochotníckeho divadla (námet zo začiatku 20.st. naozaj pre ochotnícke divadlo bol...). Hlavná hrdinka je na počudovanie pomerne bezduchá bábika, ktorá si je príliš vedomá svojej krásy. Jej mužský náprotivok spočiatku pôsobí ako riadny mantinel, potom je to už lepšie. Pobavil český kapelmajster František, ktorý má zrejme dokazovať, že balkánska dychovka má rakúsko-uhorský pôvod. Dávam vysoké hodnotenie, predsa len muzika, južné Srbsko tesne po vypudení Turkov, krásne kostýmy, architektúra, taká tá všeobecná pohoda a miestne nárečie (Lele!), inak to nejde.

Toto sa ešte asi ani nestalo, že by som v priebehu sledovania filmu zmenila jeho hodnotenie z upotených a trápnych dvoch hviezd (objektívne, prvá tretina si ani viac nezaslúži) až na finálnu plnú paľbu. A to ešte s následnou úvahou, či film nezaradiť do osobnej NAJ 10. Táto kanadská maliarka mi bola predtým úplne neznáma, teraz mi už jej najznámejší obraz Tri mačky zdobí pozadie počítačovej obrazovky. Čert to ber, možno je to fakt na úrovní mazaníc 5-ročného decka! Ale zároveň to v sebe má čosi, hm, čosi. Nesie to v sebe silnú pozitívnu kompenzáciu za to slzavé údolie, ktorým bol autorkin život.

Vo svojej podstate úplná šialenosť, ktorá však nemá ďaleko od geniality (napr. scéna rande s hluchonemým mužom). Hrdinku z ortodoxnej židovskej komunity tesne pred svadbou nechá snúbenec, ona však termín svadby nezruší a spoľahne sa na Všemohúceho, že jej nejakého ženícha dohodí. Na výčitky okolia, že je zahľadená len do seba, odpovedá vetou „svet bol stvorený pre mňa“. To bude isto nejaká múdrosť z Talmudu a pre budúcnosť si ju tu odkladám...

Tento štýl naivnej maľby mi veľa nehovorí, zato život gruzínskeho umelca bol nepochybne zaujímavý. Celý život trel biedu, chľastal podobne ako Toulouse-Lautrec a vymaľoval snáď všetky vinárne v Tbilisi. Disponujem dokonca informáciou, že na jeho obrazoch prevláda čierna farba preto, lebo mu ju zadarmo dávali výrobcovia rakiev. Veľa jeho obrazov je namaľovaných na vývesných ceduliach obchodov, takže spod maľby občas presvitá nejaký ten nápis typu "tabak" alebo "magazin". Toto poňatie je čisto umelecký film, veľké prázdne miestnosti, lyrika, sem-tam folklór. Nebolo to zlé, mohlo to byť lepšie.

Dedinka v údolí, borovička v žile, nečakajú nás veru idylické chvíle... Pecháčková zase raz po Jozefovi Makovi v roli írečitej slovenskej devy, ale vzhľadom na jej mentálne nastavenie jej to už vôbec nebaštím. Vizuálne veľmi presvedčivé dielo, zvukovo je to už horšie. Buď mám niečo s ušami, alebo herci nedokážu poriadne vyslovovať, alebo zvukár bol ušný sadista s dlhoročnou praxou... Mnohým dialógom sa vôbec nedalo rozumieť! V každom prípade, film zanechal hlboký dojem.

V komentároch rezonuje samozrejme šomranie ľudí, ktorí za jedinú zaujímavú možnosť na vycestovanie považujú Ibizu, Zakynthos alebo Slnečné pobrežie. Prehliadli ale asi fakt, že ústredná dvojica cielene aj tak do rizikovej časti Pakistanu nešla, iba sa tadiaľ vracala cestou z Indie. Ale keby tam aj išli cielene, tak čo. Pakistan a Afganistan sú krajiny s úžasnou kultúrou a prírodou, ktoré osobne mám veľmi vysoko v rebríčku potenciálnych destinácií. Ale čo sa filmu týka, tak je to predsa slabšie. Protagonisti extrémne nesympatickí (fakt sympatickejší boli ešte aj talibanci), ich rodičia detto a o švajčiarskych vyjednávačoch ani nehovoriac... Ale aspoň to relatívne plynulo odsýpalo, takže lepšie 3*.