Ephemeris

Hmm, ak má seriál hodnotenie 67% a film 37%, tak chyba mohla nastať jedine v strižni. Ale veď toto zďaleka nie je taký průser, ako by sa na základe krutého hodnotenia tunajšieho odborného osadenstva mohlo zdať. Miestny distribútor mal možno ponechať pôvodný "motýlí" názov a vyhli by sme sa porovnávaniu s najlepším seriálom všetkých čias. Vo výsledku tu ale máme atypický a mierne za vlasy pritiahnutý romantický príbeh so svojráznou hrdinkou, ktorá proste už v stredoškolskom veku pomerne intenzívne potrebuje akéhokoľvek chlapa...

Jeden zo zásadných filmov mojich -násťročných čias. Zapadákov v nížinách Iowy (údajne ak sa uprostred Iowy postavíte na plechovku od piva, dovidíte až do Chicaga), frustrovaný mladík uväznený v drevenom dome, ktorý by odnieslo prvé okoloidúce tornádo. Po dlhých rokoch ďalšia projekcia a moje nadšenie je preč. Juliette Lewisová so svojím chlapčenským účesom ma nebavila nikdy, ale skutočnú hrôzu prinieslo až sledovanie v pôvodnom anglickom znení. Absolútne nevhodná dikcia a hlasový prejav. Radšej už nebudem hodnotiť, lebo momentálne to už vidím len na lepšie 3 hviezdy na oblohe Stredozápadu.

Isten segít, Fliegauf Bence má nový film! Na moje všeobecné nadšenie, konečne mu môžem dať aj maximálne hodnotenie. Na prelietavú kameru si treba síce chvíľu zvykať, ale pre zvolený štýl intímnych dialógov sa v podstate skvele hodí. Teplé budapeštianske večery, ošumelý, ale domácky príjemný interiér bytov, no a v nich obyčajné/neobyčajné ľudské tragédie.

Tak českým filmom roku pre mňa nakoniec nie sú Chyby, ale Atlas vtákov. Možno za to môže moja slabosť pre hrubosrstých jazvečíkov, či herecký perfekcionizmus Miroslava Donutila. Každopádne, máme tu do činenia s produkciou, ktorá spĺňa svetové parametre a baví napriek tomu, že sprenevera financií je v podstate prízemná a triviálna téma.

Moju najväčšiu zvedavosť vzbudila otázka, ako si turecký režisér poradí s témou arménskej genocídy. Lebo keď svoj filmový hold tejto udalosti skladal prominentný arménsky režisér, dopadlo to dosť rozpačito (Atom Egoyan - Ararat). Tu sa ide ale pekne od podlahy a explicitne, žiadne Egoyanove symboly, obrazy a nostalgia. Konečne sa aj táto téma dočkala dôstojného áčkového spracovania a hoci stopáž je vražedná a nie všetko bolo na 100%, s hodnotením idem do plna a na duši mám šrám.

Tak neviem, či sa už v našich končinách nedá natočiť aspoň jeden zvukovo vyvážený film. Mnohé dialógy zase raz pre mňa boli nezrozumiteľné. Ale to je jediná výtka, aj tá len technického charakteru. Téma filmu bude isto čím ďalej viac aktuálna, pretože počet umelkýň v tomto žánri dosahuje v ČR a Maďarsku rekordné svetové hodnoty. Kdesi na maďarskej puste by sa nad týmto pokleskom ešte niekto v dnešnej dobe pohoršil, no v ČR podľa mňa už len ťažko.

Ako zobrazenie bezútešného života na kazašskej stepi to nemá chybu. Vyššiemu hodnoteniu ale bráni kopa faktorov, ktoré ma s pribúdajúcimi minútami vyložene iritovali. Monotónne detské vyspevovanie, odháňanie múch, prach, ku koncu už aj ovce a hlavne: ľudská zadubenosť. Scéna s narodením jahňaťa v podstate unikátna, ale pre niekoho, kto má napozeraných asi sto častí Dr. Pola, už ani toto nebolo niečo nové. Zakončujem s poznámkou, že niektoré časti sveta by ľudia mali pre život plne prenechať len dvojhrbým ťavám.

Sem-tam niekto vytýka výber mužských hercov, že treba zemitejšie a drsnejšie typy. Nuž, týmto bratislavským chalaňom naozaj chýbajú už len legíny (rozumej Maštalírovi a Hartlovi). Lenže každá doba proste produkuje určitý typ ľudí a kde už dnes chcete hľadať írečitého dedinského ogrgeľa z prelomu storočia? Dnešná doba vyprodukovala tento herecký ansámbl, tak čo sa budeme sťažovať. Judita Bárdošová sa tradične blysla svojou slovenčinou bez prízvuku, za čo jej patrí uznanie. Hudba možno bola príliš dramatická, ale zato skvelá, kľudne si to vypočujem aj mimo filmu. Za mňa vskutku vydarený počin.

V prvej polovici veľmi nenápadná vec, ktorá sa dokáže meniť priam na Bergmanov Prameň panny. Klobúk dole pred herečkou v hlavnej roli.

Každý rok sa opakuje ten istý scenár: po štedrej večeri sadáme o 19:00 k televízoru v očakávaní, že aspoň tohto roku to bude lepšie ako X minulých rokov a že od polovice rozprávky už nebudeme musieť netrpezlivo pozerať na hodinky, kedy to už skončí. A výsledok je zakaždým ten istý - strata času, alebo v tom lepšom prípade (ako je napríklad tento) mierne rozpačitý pocit. Nehodnotím. Televízna rozprávka je tematicky vyčerpaný a mŕtvy žáner. Budúci rok už dám česko/slovenskej vianočnej rozprávke šancu len vtedy, ak ju budú režírovať Tom Tykwer s Woodym Allenom prepojení prostredníctvom špiritistickej seansy na rady Andreja Tarkovského a Kim-Ki Duka.