Marcecek

Hitchcock v plnej kráse, odpúšťam majstrovi napätia jednoduchší scenár, ale kdo som, aby som hodnotil túto legendu. Znovu jeden z filmov, čo ukázal cestu ďalším, hlavným motívom a symbolom je dualita 2 postáv, čierna a biela, iné vnímanie reality každej z nich. Celé je to zabalené do čiernohumorného obalu s charakteristickým stupňujúcim sa tempom, krimi prvkami a tým pocitom napätia od začiatku filmu. Hneď v úvodnej scéne vo vlaku si vás Hitchcock získa a upúta pozornosť, nepustí, koniec možno trochu uponáhľaný, bez nejakého zásadného zvratu, ale scéna na kolotoči sa musí radiť za legendárnu, použitie kamery, či strihu naprosto dokonalé. Čo napísať záverom, Hitchcock má aj známejšie filmy ako Psycho, Vtáci a podobne, ale aj tento sa kvalitatívne radí medzi tie jeho najlepšie, v 100 minútach stopáže tu nájdete všetko, prečo sa Hitchcock stal legendou. Bravoo!!!

Veľmi nápadité klasické sci-fi, ktorých 50. roky boli plné, ale tento predsalen vyniká. Bola to prednovovlná doba plná strachu z jadrovej katastrofy a zatiaľ čo vo väčšine filmov sa zmutovaní jedinci alebo iné tvory zväčšujú, tu sa jeden celkom normálny chlapík začne zmenšovať, samozrejme sa jemu a jeho blízkym, najmä manželke, zmení život. Režisér používa asi všetky vtedy dostupné praktické efekty, optické triky a výsledok je viac ako uspokojivý, film dľa môjho skromného názoru zostarol veľmi dobre. Životný triler a dráma sa po nepredvídateľných okolnostiach zmení na ten pravý triler, holý boj o život, ten pravý survival, taká kombinácia Miláčik, zmenšil som naše deti a Robinsona Crusoa, až na komediálne prvky, ktoré sa tu vlastne ani nevyskytujú a skôr naopak film sa berie dosť vážne, miestami je z neho až horor,  čo mu určite ale neškodí. Stopáž krátka, hneď sa ide na vec, bez nejakých zbytočných naťahovačiek, film má spád, napätie je dobre dávkované, i keď na majstra Hitchcocka to asi úplne nemá, ale samotný scenár je nepredvídateľný, na konci sa zamyslíme nad zmyslom života, celkovo je koniec dobrý, kvalitný. Film sa stal právom symbolom sci-fi éry 50. rokov, kultom, netreba sa nechať odradiť vekom snímku alebo čb, to tu nehraje takmer žiadnu rolu, film je napínavý, zábavný, efekty zostárli dobre, takže určite doporučenie.

Olpin s Gillettom je nepochybne kreatívne šikovné duo, ktoré dokázalo vcelku solídne reštartovať legendárnu sériu Vreskot. Tu máme čo dočinenia s hororovou čiernokomediálnou celkom krvavou zmeskou, ktorú nesmiete ale brať vážne, vlastne to ani nejde. Ono námet nieje originálny, takých filmov o lovcoch a lovených je dosť, ale jednoduchý scenár vyvažuje svieža, zábavná réžia s celkom orinálnymi nápadmi. Film je dlhý tak akurát, na nič sa dlho nečaká a divák je podobne ako nevesta hodený do pekne krvavého kolotoča, ktorý je spojením hry na honkoschovku a zapredania duše diablovi, sú tu teda aj mysteriózne prvky. Ale v prvom rade je to zábavná jazda s prekvapivým koncom (ktorý ma ale napadol ako jeden z možných), v ktorej sa vyslovene nudiť ani nedá, pár scén mi pripomínalo tú klasickú prehnanosť ala Tarantino, to je kompliment. A zo začiatku som si myslel, že čumím na Margot Robbie. Aj keď je film predvídateľný, jednoduchý, pre mňa je dôležitá zábavnosť, a ako to celé dopadne, a tu to na mňa fungovalo, tak si dovolím hodnotiť tak ako hodnotím, teda nadpriemerne a na ďalší spoločný počin OG dua mám určite hype.

Je to jeden z tých zvláštnejších filmov, paranoidne schizofrenických, ktorý ale nakoniec nieje až taký nepochopiteľný ako sa spočiatku zdá. Máme tu temné kulisy, temné mesto, tak ako to Proyas zobrazil už vo Vrane, máme tu prvky Cyperpunku a neonoiru, samozrejme nechýbajú mimozemšťania, takže to máme aj scifi plus tu nájdeme aj prvky hororu. Na prvý pohľad prekombinované, príbeh sa javí ako zložitý, ale postupne sa pár vetami všetko vysvetlí a pochopí, takže scenár nieje z najlepších, ale všetko to kompenzuje tá atmosféra, tá tomu dodáva ten správny temný depresívny scifi feeling aj pocit neustáleho dohľadu, absurdity na každom rohu, inšpirácia možno v 1984. Režisér robí to čo vie a v čom má skúsenosť. V záverečnom súboji už síce vidieť, že digitálne efekty ešte neboli úplne na výslní, ale celkový dojem to nekazí, nakoniec je záver až by som povedal poetický, naplňujúci. Vyzdvihnúť treba herecké výkony hlavných postáv, mladučkú Jennifer Connelly, ale i charizmatického Williama Hurta. Je to 90-kový film, ale určite nie brakový, a kdo chce vidieť jedno depresívne sci-fi, ktoré má ale svoju identitu a tvár, a ktoré bolo asi aj čiastočnou inšpiráciou vrcholného diela 90. rokov Matrixu, tak by tento film nemal nechať len tak ležať ľadom.

Originál som zatiaľ nevidel, začal som touto prerábkou od legendárneho Friedkina a panuje celková spokojnosť. Hlavne v druhej polovici kedy sa už nasadne do nákladiakov začne to pravé napätie zabalené do špinavého vizuálu odohrávajúceho sa v stredoamerickej džungli. V prvej takmer polovici môže divák nabyť dojmu, že sleduje iný film, taký pocit som mal aj ja, pretože som bol oboznámený so synopsou filmu a nákladiaky stále nikde. Režisér nás najprv potrebuje zoznámiť s hlavnými postavami a vysvetliť prečo sú tam kde sú, pred čím utekajú a nikam sa neponáhľa. Roy Scheider bol charizmatický vynikajúci herec, bude sa vám páčiť. Vyzdvihnúť by som chcel hudbu, v ktorej majú majú prsty samotní Tangerine dreams. Myslím si, že sa filmu dobre darí predať divákovi pocit realizmu, špinavosti, stresu a pocitov hlavných postáv, má svoje kúzlo a zanechá v človeku určité pocity. Film mal veľmi náročnú produkciu a navyše bol vypustený do kín v roku prvých Star Wars, takže osud mal dopredu spečatený a stal sa skrytým klenotom. Ale už len v porovnaní so snímkami od Friedkina ako Francúzska spojka alebo Exorcista tieto pocity a emočné vyťaženie nebudú tak silné. Pre mňa stále ešte nadpriemerných 70%.

Jednotka Francúzskej spojky mala otvorený koniec, príbeh osobnej vendety Pepka sa dvojkou uzatvoril. Dvojku už režíroval iný režisér, ale zachováva si ducha pôvodného snímku, aj keď miestami stráca tempo, holt jednotka na čele s Friedkinom nastavila laťku veľmi vysoko. Aj tu sa nachádzajú zaujímavé scény, najmä absťáky a realisticky zobrazená odvykačka hlavnej postavy, podobne ma prekvapili, aj keď je to detail technického rázu, FPS pohľad pri záverečnej honičke. Gene Hackman hrá svoj štandard a na konci sa konečne po chvíľach hrôzy dočká a divák môže byť so záverom jeho príbehu spokojný. Oba diely som videl deň po dni, dvojka je poctivá kvalitná práca, aj keď miestami stráca dych a tempo, možno aj ten Gene je trošku menej výrazný, zatiaľ čo jednotka je dávno tou legendou, ktorá sa už veľmi ťažko mohla prekonať.

Film, ktorý nezostárol, legendárny režisér, ktorému neskôr diabol takmer zničil kariéru nakrútil legendárnu kriminálku naturalisticky ukazujúcu boj polície proti narkomafii. Žiadne vtípky a buddymovie ako Smrtonosná zbraň, Friedkin na to ide realisticky, drsne, kamerou a strihom sa snaží byť autentický. Do drsného krimi filmu musí byť obsadený aj drsný poliš, čo si nejde pre ranu ďaleko, ktorého bravúrne stvárnil Gene Hackman, táto rola ho, trúfam si tvrdiť zlegendarizovala. Jeho naháňačka s nadzemkou a búračkami je spomínaná vo všakovakých rebríčkoch kultových filmových scén. Pravá nefalšovaná krimi, ktorou sa nechali inšpirovať tie ďalšie, ukázala smer, bola právom ocenená, a ani po vyše 50 rokoch nestratila nič zo svojej kvality, napätia, nadčasovosti.

Pre mnohých asi menej známy film, ale o to zaujímavejší, Rob Reiner tu začínal, ale postupne sa etabloval na vyššie režisérske úrovne a v tomto prípade nám priniesol "rockument" ako sa patrí. Má síce krátku stopáž, ale užijete si kopec srandy, na malom priestore dokážu hlavní predstavitelia ukázať humoru viac ako dosť a eště to robia štýlom kamenných vážnych tvárí. Film je jedným z prvých tzv. mockumentov, teda filmov len sa tváriacich ako dokument a Rob Reiner to zvládol vynikajúco, ukázal, že je tým typom hravého režiséra. Podarilo sa mu nás preniesť do života fiktívnej metalovej skupiny 80. rokov so všetkými slasťami i starosťami s tým spojených, dokázal to zobraziť neprehnane vtipne, kriticky, miestami až karikatúrne. Hlavné postavy sa do kamery dívajú úplne vážne, aj keď z ich úst vychádzajú totálne nezmysly, rádoby filozofické úvahy, ale to je účel, v konečnom dôsledku to nevyznie nejako trápne alebo nudne. Z hudobnej stránky veci nemôžete čakať vypalovačky typu I want out od Helloween, ale niektoré piesne náznaky chytľavej melódie obsahujú. Film sa stal právom kultovým dielom, v Amerike možno aj tou povestnou legendou. Pre mňa ako fanúšika metalu 80. rokov táto téma nieje úplne neznáma, bavilo ma to pozerať, nasmial som sa dosť, určite 80%.

Prvotina Trachtenberga, ktorý sa následne preslávil mojim obľúbeným Preyom. Videl som aj pôvodný Cloverfield, ale neriešil som, či to patrí do rovnakého univerza alebo je to zhoda názvov. Jedná sa o komorný katastrofický mysteriózny triler, ktorý vás nechá hlavne v prvej polovici dumať nad tým, či veriť alebo neveriť Johnovi Goodmanovi, raz film naznačí, že hovorí pravdu, potom to zas vyzerá, že je to pekný psychouš, ako na hojdačke, aby ste na konci filmu zistili, že tá najbizarnejšia možnosť je pravda. Napätie funguje kedy má a kedy to režisér chce, v polke tempo trochu poľaví, aby sme sa čo to dozvedeli aj o postavách, ktoré sú tu mimochodom za celý film len tri a na nich je vystavaný príbeh, čo teda klobúk dole pred režisérom. Pár nelogických vecí sa tu nájde, to je zákon prakticky v každom podobnom filme, nad tým by som sa nezastavoval, ale skôr by som riešil ten koniec, tam ma napadá len jedno - wtf? Znova poklona režisérovi za odvahu zmeniť žáner z psychologického stiesneného trileru na sci-fi akčné postapo, hľadel som a nespustil oči, ono to bolo na konci zábavné, napínavé, zároveň veľmi prekvapivé, také zakončenie som naozaj nečakal, spoilery nemám rád, ale jedna scény ako z Vojny svetov, takže v konečnom dôsledku som spokojný a dávam palec nahor a zároveň chápem výčitky ostatných k záveru, nemusí sedieť každému. Za mňa čistých 70% a odporúčanie.

Kultové dielo francúzskej novej vlny od experimentátora Goddarda, v hlavnej úlohe s jeho dvorným hercom, vtedy ešte začíbajúcim Belmondom. Na svoju dobu prelomové dielo, ktoré dalo zbohom klasicky vystavanému filmu, predstavilo nový druh hrdinu, respektíve antihrdinu, ktorý je tak sympatický, charizmatický a voľnomyšlienkársky až mu musíte fandiť, aj keď spácha hrozný čin. Dej je vedľajší, naratív minimalistický, riešia sa tu hlavne existenciálne otázky, ono legendárne byť či nebyť, to je o čo tu ide a samozrejme filozofia lásky, zrady, krimi zápletka na pozadí jen len pozostatok z predchádzajúcej konzervatívnej doby, inšpirácia neorealizmom je jasná. Film je viac ako 60 rokov starý, niekedy pôsobí nechcene vtipne až naivne, nebude už pre každého, aj cez svoju krátku stopáž môže, vzhľadom na svoje filozofické miestami až zbytočné rozhovory, ktoré už tak minimalistický dej nikam neposúvajú, pôsobiť nudne, nezajímavo, experimentálne, ale nič to nemení na tom, že sa jedná o legendárny film s legendárnym Belmondom a ďalekosiahlym vplyvom na ďalší vývoj filmu, zrovnateľný s priemyslovou revolúciou pre ľudstvo.