glamgirl

Je až neuveriteľné, koľko dobových reálií - osôb, vzťahov a udalostí - dokázal Todd Haynes napchať do Velvet Goldmine, filmu, ktorý oslavuje glam rock a jeho predstaviteľov. Scenár je vypracovaný naozaj precízne, okrem narážok na hudbu rokov sedemdesiatych a okolité dianie zahŕňa aj nablýskanú show, dokument a detektívnu zápletku, a to všetko v rôznych časových rovinách. Zaujímavá je tiež myšlienka prepojenia glam rocku s Oscarom Wildom, ktorý je akýmsi zosobnením bisexuality, dekadentného správania, estétstva a teatrálnosti, tie boli spolu s androgýnnou štylizáciou súčasťou glamrockových póz; vo filme je jeho odkaz prítomný v replikách z jeho diel. Výborné herecké obsadenie, oslňujúca a hlavne autentická vizuálna výprava zahŕňajúca všetky tie farby, glitre, flitre a gýč, a v prvom rade hudba - to všetko sú časti extatického celku, ktorý je jedným z mojich naojbľúbenejších filmov. A úvodné titulky - behanie po Londýne v topánkach na platformách s vlajúcim boa na krku za zvukov vysoko optimistickej piesne Briana Ena Needle in the Camel's Eye - sú mojou predstavou raja... :)

Jeden z mojich najobľúbenejších filmov. Najlepšie na ňom je, že pod rozprávkou pre deti sa skrývajú hlbiny symbolov pochopiteľné až v dospelom veku a po štúdiu psychoanalýzy. Prvotný scenár pravdepodobne nebol myslený tak, ako nakoniec vypálil, no výsledok je nesporne vzrušujúci – tak ako Jareth, ktorý vo Froudových náčrtoch vyzerá inak, rozprávkovejšie a nevinnejšie, než „finálny výrobok“. Režisér Jim Henson sa viac zameral na Sarah, jej charakter a vývin; z čoho v podstate vyplýva, že Jaretha nechal napospas scenáru a Davidovi Bowiemu; ten svojej postave pridal zásadné prvky: teatrálnosť a šoumenstvo rockovej hviezdy, zrelú mužnosť kombinovanú s make-upom či dlhými vlasmi a v neposlednom rade vlastnú interpretáciu vzťahu Jareth-Sarah, ktorá sa odráža v piesňach. Ostatne, celý soundtrack (David Bowie, Trevor Jones) je výborný. Vizuálna stránka, napriek zastaralým efektom, krásna. Plus sir Didymus, červ, kostýmy, make-up, maškarnobálová scéna, ligotavý poprašok prakticky na všetkom, schodový labyrint vytvorený podľa Eschera... u mňa spĺňa všetky atribúty pre kultový film.

Jeden z mojich obľúbených filmov. V skratke ide v Hráčoch so smrťou o myšlienku, ktorá hovorí, že nemusíme za každú cenu spoznať všetko, čo nám je neznáme, pretože by sme tým mohli vyvolať niečo, čo sa nám nemusí páčiť. Alebo inak: neoplatí sa hrať na bohov, nech sme akokoľvek šikovní a ambiciózni. Joel Schumacher je z režisérov, ktorí dokážu natočiť krásne temný film s prepracovanou atmosférou. Páči sa mi tá ponurosť, Kiefer Sutherland a niekoľko scén, z ktorých ma najviac očarili dve - keď Nelson prežije svoju smrť, hráči idú autom do obchodu a Nelson opisuje, čo cítil; a úvodná scéna s dynamickou hudbou, východom slnka a Nelsonovou hláškou: „This is a good say to die“. Naozaj pôsobivé.

Peter Jackson zvládol zobrazenie vzťahu dvoch – psychicky od normy odklonených – dievčat veľmi realisticky a Kate Winslet s Melanie Lynskey predviedli výborné výkony. Spriaznenosť duší, spoločné prežívanie platonických lások a romantických predstáv, boj proti rodičom, zdieľaná nenávisť... Na scenári je pútavý nielen cit pre fantazijný svet dievčat, ale aj porozumenie dievčensko-ženskej duši, ktoré poukazuje na ženu v pozadí – Frances Walsh, spoluautorku scenára. O filme som najprv čítala, takže som ho začala pozerať s očakávaniami, ktoré v žiadnom prípade nezostali nenaplnené. Bola som doslova vtiahnutá do deja, ktorý som konfrontovala s vlastnou skúsenosťou – aj ja som zažila podobný vzťah, písanie si listov nielen za svoju osobu, ale aj za alterego, prepojenie duší a pubertálne obdivovanie hercov či spevákov; to všetko, no nie v takej intenzite, aby som mala chuť niekoho zabiť. :) Samotná scéna vraždy je však veľmi realistická, nie vždy ju znesiem. Veľmi ma potešil úryvok z filmu Tretí muž a predstavu prenasledujúceho Harryho Lima považujem za vtipnú a desivú zároveň. Je to film, s ktorým sa osobne môžem stotožniť, a to je to, čo ma núti pozrieť si ho ešte neraz. Plus by som si strašne chcela prečítať denník Pauline. Že vraj bol zničený, ale zasvätení tomu neveria... Odporúčam režisérsky zostrih.

Hoci nie je hollywoodskym, ale britským filmom a vďaka hudbe nepôsobí tak temne, ako by sa možno patrilo, Tretí muž sa rozhodne dá zaradiť medzi najlepšie filmy žánru noir. Príbeh odohrávajúci sa v povojnovej Viedni písal britský dobrodruh Graham Greene najprv ako literárne dielo, ktoré potom na žiadosť režiséra Carola Reeda zmenil na scenár. Veľkou výhodou bola možnosť použiť realistické exteriéry – v roku 1949 bola Viedeň poznačená vojnou, zničená a okupovaná vojskami štyroch víťazných mocností s medzinárodným priestorom v centre. Realizmus sa nesie celým filmom, napr. aj cez typický neprekladaný viedenský dialekt, či čiastočne cez hudbu. Kamera, hoci sa pridržiava noirového štýlu vychádzajúceho z nemeckého expresionizmu, pôsobí trošku prehnane a preto kontroverzne. Zábery sú snímané z rôznych možných aj nemožných uhlov – zhora, zdola a najčastejšie zkriva. Nejde však ani tak o uhly pohľadu ako o ich časté využívanie, podľa kritikov až nadužívanie. Striedanie „rovných“ záberov s pootočenými delí pozornosť jednak na sledovanie deja a jednak na orientáciu v zábere, čo spomaľuje vnímanie diváka. Pohodový tok príbehu sa takto dynamizuje a zrýchľuje, alebo môže pôsobiť až chaoticky. Typické je aj využívanie tieňov, ktoré niekedy nahrádzajú postavu. Ďalšou pomerne kontroverznou zložkou filmu je okrem kamery aj hudba. Podľa ohlasov sa divákom väčšinou zdá, že veselé citarové melódie sa do noiru nehodia, vadia im, niektorých dokonca iritujú, hoci majú svoju logiku. Citaristu Antona Karasa, autora hudby, našli režisér Carol Reed a Trevor Howard v niektorom viedenskom lokáli, jeho hudba teda v tom čase dotvárala kolorit mesta. Film sa odohráva v období po Druhej svetovej vojne, a hoci mesto bolo okupované a časy ťažké, ľudia už predsa len necítia ťažobu vojny a pomaly sa vyrovnávajú s jej dôsledkami; hudba tento stav podporuje. Odráža tiež aj psychické naladenie postáv – Holly Martins cíti na začiatku optimizmus, neskôr (okrem iného) nádej a lásku; Harry Lime je zase bezstarostný, ľahkovážny a pobavený. Citara tiež ako mnohostrunový nástroj premieta svoju zložitosť do Martinsovej dilemy vo vzťahu k Limeovi. Tretí muž je pre mňa doslova kinematografickým medzníkom, pri jeho sledovaní som sa „zoznámila“ s Orsonom Wellesom, a to hneď v jednej z najpôsobivejších scén tohto filmu, ktorou je objavenie sa Harryho Lima. Sila tejto scény ma naplno ovalila určite aj preto, že som Tretieho muža prvýkrát videla na veľkom plátne v kine. Nesporne originálny režisér so zmyslom pre experiment Carol Reed bol za Tretieho muža odmenený nomináciou na Oscara, viacerými cenami a všeobecným uznaním. A mne otvoril dvere do sveta noiru nanajvýš pôsobivým dielom s výbornou atmosférou, za čo mu patrí pevné miesto v mojej pomyselnej filmovej sieni slávy.

Neviem prečo, ale Bony a klid je film, ktorý mi dokáže okamžite zlepšiť náladu. Na obdobie a miesto svojho vzniku vyznieva veľmi pokrokovo. Osemdesiate roky som mala vždy rada, takže pri pozeraní ulietavam nielen na super hudbe, ale aj na exteriéroch a reáliách. A Jan Potměšil tam má krásny úsmev.