jhrasko

Feel good movie, v ktorom sa všetko vyvíja ako má, podvedome tým pádom ním trochu pohŕdam(e), ale zároveň je príjemne návýkový. Weinsteinovci sa producentsky absolútne nepresadili, čo je konkrétne pri tomto počine škoda, najmä ak sa celá awards season točila okolo Trá-Lá-Landu. Jednoznačný súkromný Oscar za kostýmy. GO NOW!

Malé životné etudy presne podľa mňa, presne pre mňa. Dokonale vybalansované a melancholické, ženskou autorkou odsledované a krásne podané nuansy medzi nostalgiou dospievania a dospelosťou. Prvé lásky, láska ako taká. Čo je normálne cítiť, ako sa prejavovať, keď dostávame lekcie od oveľa mladších a neskúsenejších. Veď je to pomerne jednoduché - život ako taký, byť zamilovaný, milovať. Lily Rabe je roztomilo čudná a Timothée Chalamet je teenagerom roka (a obrovský prísľub do budúcnosti, verte mi). "Don´t be sad, don´t be sad, don´t be sad..."

Vskutku nasieracia hlavná postava, ktorú chápeme i nechápeme zároveň. Hailee Steinfeld je nepochybne veľkým talentom, to už ale vedeli predsa Coenovci. Woody je správne ZENový no a Hayden Szeto (neuvedený na dtbs) od prvej chvíle jasný favorit. Krásne vybalansové ženským vedením Kelly Fremon Craig. Nedocenené v awards season.

Už dlho som nevidel podobne autentický príbeh outsiderstva. Kto sa nikdy necítil ani trocha iný, nepochopí. 12ročný Alex Hibbert (little) a 20ročný Ashton Sanders (Chiron) hrajú ako o život, jednoducho, prirodzene a tým absolútne strhujúco. S výberom Trevante Rhodes-a som chvíľu bojoval, neveril som, ale tie oči, smútok v nich na záver, ma presvedčili. Pozriem sa do nich opakovane. Určite nie dokonalé, ale čo v živote je ?! (village cinemas, hobart).

"Being angry is no reason to make wrong desicions..."

Stephen Walters by si mohol podať ruku s Michaelom Fassbendrom v Hunger. Takto nezdravo vypadať je fakt nepekné, hoc veľmi efektné. Účel svätí prostriedky. Očividne. Skvelé dva posledné zábery, pustil som si opakovane.

Príbeh, ktorý nedáva jasné, uspokojivé odpovede, zabudnúť naň ale tak ľahko nepôjde. Niektoré mikropríbehy a scény zvláštne nefungovali (najmä tie so synom), Verhoeven ale predsa len vo výsledku ambivalentne fascinuje. Niekoľkokrát mi napadlo, že ide o životný príbeh Isabelle Huppert.

Kamera, na ktorej by sa mohol Emanuel Lubeszki čo to naučiť a k tomu príbeh, ktorý je neraz jednoduchý, chvíľami až príliš naivný. Obrázky ale prevažujú. Inšpirácia AGI ?

Ukončiť príbeh o 10 minút skôr, prežitok by bol oveľa silnejší. Paradoxne scény, ktoré mali (asi) vyznieť najdramatickejšie, ma ani trocha do seba nevtiahli. Takto je to dobrý, ale nie výborný Ken Loach. Akurát sa trafil do aktuálnej nálady poroty v Cannes. Čo je ale vlastne i pozitívne, pretože si po rokoch zaslúži(l), aby sa o jeho videní sveta viacej vedelo. 3 a 1/2.

Elementárne pocity v čiernobielych obrázkoch, Oli z Kokkoly a jeho cesta za láskou. Oona Airola, kde si ?