Daydreaming

Americké úsmevy, dokonalá ulica, stále veselí susedia, slnečné mesto. A odrazu spadne z neba reflektor. Priamo na cestu. Peter Weir nám týmto filmom v 90. rokoch priniesol veľmi hlbokú myšlienku moci médií. Satirické zobrazenie fungovania televíznych seriálov založených na snímaní reality nám ukazuje, do akej hĺbky sme ochotní prijímať všetko, čo je nám z médií ponúkané. Hlavnú postavu tejto psychologickej drámy stvárnil Jim Carrey, ktorého však väčšina sledovateľov vníma ako komika s infantilným a nepríčetným úsmevom. Rozosmieval nás celé detstvo a rozosmieva nás aj v tomto filmovom spracovaní, no tentokrát na konci filmu neprepneme ďalšiu stanicu, ale môžeme sa hlbšie zamyslieť, čo všetko sa nám tento film snažil povedať. Osud jedného muža, ktorého potajomky vychovalo obrovské štúdio s umelo vytvoreným reálnym prostredím sa zdá byť naozaj desivé, no na druhej strane môžeme vidieť, že pokiaľ si Truman neuvedomoval jeho existenciu, jeho život bol ako bavlnka. Stereotypný každodenný chlieb, s ktorým sa stotožní väčšina dospelých po štúdiu hneď ako príde čas zamestnať sa a začať byť samostatnými. ,,We accept the reality of the world with we are presented.“ Mojím názorom je, že možno je úplne zbytočné hľadať doslovný výklad zmyslu tohto filmu. Myslím si, že zmysel by sme mali hľadať sami v sebe a v realite okolo nás. Ako veľmi sme zamestnaní problémami spoločnosti, že si neuvedomujeme svet, ktorý sa odohráva za touto veľkou stenou. Truman môže pre diváka predstavovať útek od reality, no nie je to možno iba sledovanie úteku do sveta, odkiaľ úteku niet? Možno pomenovanie „kolobeh“ sa aspoň z časti priblíži tomu, čo nám chcel režisér týmto spracovaním podať. Otázkou však ostáva, ktorý z režisérov. Neviem ani spočítať, koľkokrát za život som tento film videla a aký veľký dosah to na mňa malo. Záverečná scéna filmu je pre mňa obrovskou metaforou a permanentne každý týždeň objavím novú osobu, ktorej vždy tento film s veľkou radosťou a láskou odporúčam.

Minule som sa zamýšľala nad niekoho pomenovaním „moderná Lolita“. Naozaj to tak je, dokonca tam ide aj o slovnú hračku s menami niektorých postáv. Ľudská zraniteľnosť je presne to, čo sa objavuje u každej jednej postavy v tomto filme. Necenzurovaný pohľad na krehkosť obyčajnej domácnosti, ktorá sa snaží si udržať spoločensky zaužívaný status „funkčná“, pritom ju drží len zvyk a polosuchá kobercová lepiaca páska. Ako nevybuchnutá bomba. Deprimovaní rodičia a ešte deprimovanejší potomkovia. Dávno rozpadnuté manželstvo, ktoré sa chvíľami snaží sa znova pozviechať, ale z lásky sa stala pomalým tempom nechuť. Rodičia potom objavujú svoje záujmy na druhých stranách. Pri kolegoch z brandže, alebo v mladých očiach kamarátky svojej dcéry, ktorá práve naopak, nachádza útechu v rukách otca rodiny. Tajomný a otcom ponižovaný sused Ricky, ktorý presvedčí mladú Jane o jej jedinečnosti a o tom, že spoločenská predstava krásy nie je dôležitá. A zatiaľ čo niektoré postavy si konečne nájdu svoje komfortné miesto a pokoj, iné zase prichádzajú na poslednú zastávku cesty svojho života bez toho, aby o tom vedeli. Nádherné spracovanie a ešte lepšie herecké výkony v podaní Kevina Spaceyho či Meny Suvari. A ikonická scéna so sáčkom. Divák sa počas tohto filmu môže zamyslieť aj nad tým, koľko krásy sa okolo nás dennodenne nachádza a preto sa musíme nachvíľu zastaviť a poobzerať sa o čo všetko v tomto rýchlom svete prichádzame. „Na světě je tak moc krásy, že cítím, že už to neunesu a moje srdce prostě pukne.“

„In dreams I walk with you, in dreams I talk to you, in dreams you're mine all of the time...“ Ikonická záležitosť každého milovníka mysteriózneho génia, Davida Lyncha. Sama patrím medzi jeho verných fanúšikov a toto bolo moje prvé stretnutie s ním približne 12 alebo 13 rokov dozadu. Absurdná dejová línia (avšak ani zďaleka nie tak absurdná ako Mulholland Drive či Lost Highway). Spojenie mysle Davida Lyncha, krásy Isabelly Rossellini a stáleprítomného Kylea MacLachlana hodnotím ako jedno z najlepších spojení, pri ktorom vznikol tento nádherný potomok v podobe Modrého zamatu. Agresia, jemná erotika, fetiš a záhadnosť tvoria úžasnú chuť tejto Lynchovej polievky, ktorú nám prichystal ako nedeľný obed. Symbolika, ktorú vkladá do filmov v podobe mysterióznych scén, ktoré následne nikdy nechce vysvetliť je to najlepšie lákadlo pre náročnejšieho diváka. Dorothy pod vplyvom Frankovho vydierania, Jeffrey nažhavený rozlúštiť záhadu pohodeného ucha a jemná Sandy, ktorá sa stane komplicom na ceste za rozlúštením záhady prináša divákovi trochu bolehlav, ale zároveň výborný filmový zážitok.

Jedno z najkrajších diel, aké som mala možnosť čítať. Vlastne bola na oboch filmových verziách postavená aj moja bakalárska práca a vďaka nej som obdržala svoj titul. Mnohými divákmi odsudzovaná komparácia, za mňa však má plných 5 hviezd. Adrian Lyne dostal do rúk fantastickú možnosť spracovať toto dielo tak, aby v divákovi vyvolal pravé a nefalšované emócie „všeho druhu“. Jeremy Irons v hlavnej úlohe sa postaral o jeden z nezabudnuteľných diváckych zážitkov. Každú jednu emóciu som mu uverila. Lyne mal obrovské šťastie, že film natáčal v dobe, kedy ho už neohraničovala žiadna prehnaná cenzúra a mohol tak z časti zobraziť aj tie tragickejšie časti tejto drámy. Pre mladú a výnimočne talentovanú Dominique Swain sa táto rola stala ikonickou a vďaka jej hereckým schopnostiam divák naozaj nadobudne pocit, že sa díva na malé dievčatko plné vzdoru a hravosti. Podľa môjho názoru Lyneho verzia príbehu omnoho lepšie zachytila to, čo autor v knihe opisoval (aj napriek tomu, že na Kubrickovej verzii spolupracoval aj sám Nabokov). Kubrickovej verzií však týmto neuberám žiadne kredity, taktiež ide o fantastické dielo, ale nepresvedčilo ma, že ide o taký tragický príbeh ako práve Lyneho verzia. Tlieskam a klaniam sa, BRAVO!

Nezabudnuteľná a nesmrteľná Audrey Hepburn v hlavnej úlohe rovnako nesmrteľného a ikonického filmu. Bláznivá a zasnená Holly, ktorá si žije svoj mladícky a rýchly život bez akýchkoľvek zábran. Divák by sa na ňu mohol dívať aj ako na emočne nestabilnú, ale z môjho pohľadu dievčaťa v podobnom veku ide o výborné zobrazenie toho, že aj chaos môže predstavovať pokoj a voľnosť. Do života sa jej pripletie Paul Varjak v podaní Georgea Pepparda, ktorého môžeme poznať aj z filmu „Ako bol dobytý Západ“, ktorý tiež patrí medzi žiadané klasiky. A nemôžeme zabudnúť ani na kocúra bez mena, ktorý robil Holly spoločnosť počas celého filmu a s ktorým sa jej osobnosť stotožňovala. Nechcela byť vlastnená a voľnosť sa tak stala veľkým odkazom a myšlienkou filmu. Podľa dostupných informácií, autor knihy nebol z filmového prevedenia veľmi nadšený, ale ja by som ho určite ohodnotila 5timi hviezdičkami, pretože film sa stal neoddeliteľnou súčasťou môjho detstva, dospievania a aj dospelosti. Blake Edwards zvládol tento film bravúrne a spolu s melódiou Moon River sa tento film stal nielen kultovou záležitosťou, ale aj obrovskou inšpiráciou pre množstvo novovzniknutých filmov. Z dielne Blake Edwardsa vyšla aj séria Ružový panter, ktorý nás bavil celé detstvo a taktiež patrí medzi divákmi obľubovaný film nie len kvôli spracovaniu, ale aj vďaka nezabudnuteľnému humoru.