nunka

Poor Things je filmová špecialitka pre určitý typ diváka, ktorý ocení nekonvenčný scenár a technicky nápaditý a zvádzajúci vizuál. Emma Stone skvele stvárňuje psychosexuálny vývoj ľudsko-neľudského stvorenia, ktoré sa od malého dieťaťa v dospelom tele vydiferencuje do podoby emancipovanej ženy. Počas svojho zrenia prechádza z orálno-análnej fázy do falicko-latentnej vyvrcholením poznania, že svet je plný zmyslových vnemov, túžob, citov a vzťahy sú to, čo dáva zmysel. Chvíľami som myslela na filmového surrealistu Luisa Buñuela a temného Tima Burtona. Po technickej stránke sú uchvacujúce najmä kulisy, symbolická projekcia a čáry-máry s kamerou. Viem si predstaviť, že si herci pošmakovali na možnosti vyhrať sa s expresívnosťou postáv, Emme Stone sa to podarilo naozaj bravúrne. Po stránke obsahovej príbeh aj so všetkými uchvacujúcimi výrazovými prostriedkami vyvoláva chlad a prázdno. Vydýchla som si až keď skončil.

Hlavnou ingredienciou filmu The Menu je pre mňa Ralph Fiennes, na ktorého mám slabosť. Film je vlastne satirou, cielene mieri na snobizmus a lesk prepychovej a luxusnej gastronómie a povrchnosti, kde sa platí za zážitok prchavý ako je charakterová pevnosť jeho konzumentov.  Pre vybraných hostí a vybranú spoločnosť , na špeciálnom mieste je pripravené bohaté degustačné menu, ktoré v konečnom dôsledku veľmi nechutí, prečo tomu tak je, prezrádzať pochopiteľne nebudem kvôli spoileru. Potenciál film je obrovský, akosi však nebol využitý dostatočne. Šéfkuchár je posadnutý svojou prácou, dokonalosťou a stal sa majstrom svojho remesla za cenu deštrukcie normálneho života. O jedle hovorí ako o pôžitku a palive pre naše telo a psychiku, nie je určené na fotenie, ale užívanie a pravý pôžitok z neho je o ochutnávaní, nie konzumovaní. Pre šéfkuchára je čoraz náročnejšie prekvapiť a uspokojiť určitú skupinu konzumentov. Veľa momentov sa mi naozaj páčilo, sú však aj také, ktoré zostali len teatrálnymi pasážami bez hlbšieho zmyslu. Prednosť dostal na oko dokonalý vizuál a akcia s trochu krvi. Príbeh sa dômyselne rozplietol cez gradáciu vyhrotených a neočakávaných situácií, záver zostal podľa mňa v rozpačitej póze. ...viem si predstaviť, že niekomu takéto "menu" mohlo chutiť. Na mňa veľa čierneho humoru, cynizmu, psychologickej nevyváženosti, veľa dobrého odviedli herci, na čele s Ralphom Fiennessom, ktorý svojou mimikou a talentom utiahol nie jeden film.

Poetické filmové rozprávanie a pre mňa dokonalá súhra príbehu, vizuálneho podania a hudobného sprievodu. Tento film je meditácia a úplne ma dostal a zasiahol. Je v ňom toľko farebnosti, citu, palety emócií, za hrsť humoru, ktorý nevyznieva samoúčelne, ale tak akurát dokresľuje atmosféru. Lásku k Neapolu prezrádza už úvodná scéna z perspektívy. Divák upiera zrak na krásy Neapolu, aby o chvíľu svoj pohľad upriamil na život v jednej neapolskej rodine. Zásahy osudu, či "Božej ruky" rozprúdia emočnú búrku v živote nejedného člena a práve v týchto momentoch sa mladý Fabietto ešte viac odštiepi od ostatných a všetko čo sa odohráva následne je neskutočne intímne. Milujem talianske gestá, temperament, farby a vône. Vo filme vidno režisérovo puto k miestu, k rodinným tradíciam, k výmene citov a úctu k slobode a novým začiatkom. Aj utrpenie treba vedieť niesť a z neho sa môže zrodiť niečo nové.

Spravidla túžobne očakávam Almodovarove filmové novinky. Komplexne sú Paralelné matky skôr vydareným filmom, aj keď som o tom zo začiatku trochu zapochybovala. Úvod budil dojem telenovely, avšak, Almodóvar vie i obyčajné scény obzvlášňovať - krásnymi herečkami, pútavými farbami, temperamentnou rodinnou ságou a netypickým režijným rukopisom, kedy ponúka film v komplexnosti a všetko zrazu do seba zapadne a dáva iný význam. Sú ženy a muži. Niekedy sú ženy iba so ženami a muži s inými ženami. Do ženských svetov vstupuje Arturo, s jeho príchodom prichádza zvláštny pokoj a scény s jeho prítomnosťou sú najdynamickejšími sekvenciami vo filme. Príbeh tu nechcem prezrádzať, ale paralelné matky budú mať čo rozprávať, tak ako aj matka zem a história neustále sa tvoriaca a plynúca.

Sú ľudia, ktorí sa so svojím pohlavím neidentifikujú a nemôžu za to. Jednoducho sa narodili v inom tele a počas svojho života si hľadajú cestu ako žiť v spokojnosti. A mnohí sa na tú cestu ani nevyberú a svoju inakosť taja celý život. K dokumentu o prežívaní a coming oute transrodových detí možno pristupovať z viacerých hľadísk. V prvom rade je zjavné, že je z pera americkej produkcie. Do očí udiera všade prítomný liberalizmus, ktorý prezentujú najmä rodičia. Štýl výchovy, vedenie detí pôsobí veľmi podporne, zároveň mi trochu prekážal dôraz na slobodné rozhodovanie, kde rozhodovalo dieťa. A tu sme už v téme nastavovania hraníc vo výchove. Ozýva sa vo mne moje konzervatívne JA...aby si 7 ročné dieťa farbilo vlasy peroxidom je podľa mňa téma na diskusiu s rodičom. Ďalšia dôležitá rovina je príbeh 4 ročného dieťaťa, ktorá vypovedá o transrodovej fluidite, ktorá je istou fázou formovania stabilnej rodovej identity. Dieťa chvíľu túži zažiť "radosti" opačného pohlavia. Po zmene výchovného pôsobenia a výchovného vzoru v rodine sa však vráti k identifikovaniu sa so svojim pôvodným biologickým pohlavím. Je v tom istá vratkosť, premenlivosť a prchavosť. A také deti sú. Skúšajú, všetko sa im páči, veľa chcú zakúsiť. A takí sú aj mnohí dospelí. Otázka je, kde je tá hranica, ktorá definuje čo u dieťaťa podporovať? Kde má rodič povoliť a kde vyjadriť svoj postoj, že toto už dosť. Dokument práve ukazuje širokosť hraníc v rodine. Nie každý transrodový človek však zažíva prijatie rodinou a pochopenie. Každý ma svoj vlastný príbeh. 4 transrodové deti z dokumentu boli v mnohom podobné, no každé z nich prezentovalo inú fázu coming outu. Aj keď sa o gender tému veľa hovorí, píše, diskutuje, som rada, že sa aj filmuje. Prosím viac takých dokumentov s kritickým rozmerom.

Z filmu Bolesť a sláva si budem pamätať Banderasove oči, hýrivé extravagantné farby a poličky na knihy a hudbu, ktoré by som presne v tej verzii chcela mať doma. Pedro Almodóvar má 70 rokov a tak k tomu filmu aj pristupujem. Ak chce ďalej fungovať, musí nájsť dôvod a nakopnúť vášeň. Vášeň sú spomienky, réžia, filmy a osvedčení herci - šarmantná Penelope Cruz a sugestívny Antonio Banderas. Táto zmeska vytvorila lahodný a opojný kokteil, ktorý chutí. Či Salvator Mallo zosobňuje postavu Almodóvara asi nemá význam riešiť. Režisér je už roky známy svojím excentrickým prejavom, kontroverziou a príbehmi ovenčenými osobnou skúsenosťou. Zdá sa, že aktuálne je v etape starnutia a do popredia sa dostáva melanchólia, vo filme sa mení tempo a dynamika. Niečo je však nemenné. Jeho celoživotná tvorba sa neustále nesie v duchu záujmu o medziľudské vzťahy a rôzne podoby lásky. V najnovšom filmovom diele Bolesť a sláva je veľmi osobný a divákovi ponúka starý známy matroš - omamné látky. Lásku. Crack a hašiš. Vzťahy. Veľmi pekná rovina a citlivo nasnímaná je láska syna k matke, založenej na úcte. Láska materská, starostlivá a ochraňujúca. Láska homosexuálna s jej erotickou a zmyslovou rovinou. Výraznejšou a ústrednejšou je však téma závislosti. Závislosť ako určitá forma neslobody až temnoty, s ktorou sa však dá vyrovnať. O vlastnú slobodu treba neraz aj bojovať, a nie vždy je to príťažlivý a príjemný boj. Salvator Mallo sa v závere rozhodol potlačiť svoje "smiešne" túžby a pokračoval v živote svojom vlastnom a nie takom, ktorý chcú od Vás iní.

Hviezdny herecký ansámbl alá Godfather alebo Goodfellas spomína na svoje činné a aktívne obdobie. Joe Pesci zahral vierohodného mafiána, vedľa DeNira pôsobil ako surový gauner, lotor a kriminálnik. V poslednom období si stále viac všímam, že DeNirove herectvo rokmi stráca na umeleckosti, hodnovernosti, proste vidno, že hrá a rola zločinca sa neodrážala v mimike ani gestách. Pomalé filmové tempo a neustále prestrihy zo súčasnosti do minulosti zločincov mi prišli bez patričnej šťavy a ťažšie udržali moju divácku pozornosť. 209 minutáž s týmto materiálom a v tomto prevedení je pre mňa priam neuveriteľná. Z úcty ku Scorsesemu musím skonštatovať, že príbeh ma záujmom obišiel, vlastne ma dosť nudil. Príťažlivý je skôr jeho nostalgický dojem, ktorý koniec koncov vykresal.

Pre mňa je film Joker sociálny apel na dnešnú pokrivenú realitu. Postava Jokera je vykreslená pekne zvnútra aj zvonka. Film stavia na jednoduchej a údernej filmárčine a one man show. Výborný Joaquin Phoenix predvádza dokonalú tvárovú gymnastiku. Pri každom jednom smiechu cítiť plač duše. Komediant, ktorý nerozumie humoru sa celý čas v oku diváka pohybuje na hrane medzi psychopatiou a šialenstvom. Až kým si svoju nálož z detstva na podklade okolností a sociálnych tlakov úplne odistí a začne konať zlo. Výbušná zmes hnevu, znechutenia a nasratosti prerastá do nekontrolovaného násilia. A dostaví sa úľava, uvoľnenie, spokojnosť. Práve v týchto pasážach som si spomenula na Alexa z Clockwork Orange. Joker je znepokojivý a jeho "odkaz" vyvoláva priestor na diskusiu. Film môže v divákovi vzbudzovať pocit znechutenia z ťažko stráviteľnej rebélie, u niekoho naopak budiť sympatie s "hrdinom". Kritizuje sa tu politika, priepastné rozdiely medzi tými, čo majú a tými, čo nemajú. V neposlednom rade sa opomína aj dôležitosť liečby duševných chorôb, ktorá sa zanedbáva a neberie vážne, prípadne sa nijako rozumne nerieši. Mne sa film páčil, aj keď je smutno-reálny.

Objaviť tento film je ako nájsť klenot alebo vzácny dar. "I lost my body" je ľahko surrealistické animé z Francúzka. Prekvapuje jeho myšlienka a originálne podanie. Film má zdanlivo dvoch hrdinov. Melancholického chlapca Naoufela, ktorý si nesie svoj ťaživý príbeh. Druhým hrdinom je telesný fragment - jeho ruka. Kým si Naoufel hľadá svoje miesto v živote a lásku hnaný túžbou byť milovaný a milovať, druhý hrdina prekonáva strastiplnú a dobrodružnú cestu. Cestu k sebe. Pekne a veľmi šikovne sú prepojené línie minulých zážitkov so súčasným životom a cieľmi v budúcnosti. Ich naplnenie sa dostaví, aby sa minulosť prelomila prekonaním svojich tieňov. Príbeh je veľmi silný a emotívny.

Pekne sfilmovaná dráma Ford versus Ferrari. Ťažké americké autá versus talianske športové a nekompromisný súboj dvoch značiek, vynaliezavých konštruktérov a celého športového tímu ponúka film Le Mans ´66. Na čele s výborným Mattom Damonom a Christianom Baleom. Scenáristicky boli všetky postavy dostatočne prepracované, hlavná dejová línia plynie priamočiaro a záverečné minúty ponúkajú tie najdramatickejšie momenty. Závody boli napínavé, preniesli správnu dávku adrenalínu, obáv a emočné pnutie. Ten film je dobrá jazda s pedálom na podlahe, v maximálnom výkone, vyhovujúcom tempe a príjemnou hereckou posádkou.