Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Animovaný
  • Akční
  • Krimi

Recenze (1 003)

plakát

Nekonečný příběh (1984) 

Krásny a kultový film, plný symbolov, archetypov, múdrostí, má svoje kúzlo, ktoré nenapodobnia žiadne jeho neskoršie remaky. Podľa mňa najlepšia detská fantasy. V dnešnej dobe možno pre mnohých retro, keďže v porovnaní so súčasnou filmovou produkciou pre deti nemusí byť vizuál prvoplánovo pútavý. Obsah je však posvätný a je cennou studnicou poznania pre deti, ktorým sa práve prebúdza fantázia. Lietajúci pes Falco je kult - prajný priateľ a spojenec, láskyplný a starostlivý, každé dieťa by túžilo zalietať si s ním. Korytnačka Morla ako symbol pradávneho poznania, vedomostí a múdrej stareny. Spoločník Atrej, ktorý pomáha zdolať neľahkú cestu za poznaním samého seba. Starecký pár z jaskyne, odovzdávajúci svoje vedecké aj nevedecké poznania, vlkodlak Gmork reprezentujúci temnotu v nás, spochybňujúci sny a ideály. Pasáž, kde Gmork hovorí o strate schopnosti ľudí vytvárať vízie a sny, tá je obzvlášť silná. Ak stratíme schopnosť vytvárať vlastné predstavy, ak prestaneme používať vlastnú fantáziu, môžeme sa stať len pasívnymi prijímateľmi, konzumentmi bez používania vzácneho daru - obrazotvornosti. Pre menšie deti ide o rozprávku, kde vystupujú ľudia a zvieratá s ľudskými vlastnosťami. Väčšie deti môžu vnímať skôr rozmer odvahy, prekonávania prekážok a spoznávania samého seba. Nám dospelým na chvíľu ožije to driemajúce detské v nás, mnohým azda uľahodí aj skrytá reč symbolov. Príbeh je naozaj nekonečný, pretože prekonávanie prekážok tak trochu patrí k životu, k zreniu...a bez emócií to nejde. Strach vystrieda spokojnosť, smútok časom odznie a príde aj radosť. Baví ma, keď to pustím deťom, ktoré majú počas sledovania čím ďalej viac otázok. Stále to baví pozerať aj mňa a to už dávno nie som na rozprávky.

plakát

Venuše v kožichu (2013) 

Knižná predloha Leopolda Von Sacher Masocha poslúžila Polanskému k zrežírovaniu konverzačnej filmovej podívanej so sexuálnou tématikou, ako to už u neho často býva. Podobnosť medzi režisérom a Mathieu Almaricom isto nie je náhodná. Masochizmuz ako variant sexuálnej odchýlky má vo filme podobu nielen vizuálnu, ale aj jazykovú. Erotiku nielen vidieť, ale hlavne počuť...energia medzi mužom a ženou sa zrkadlí v slovách a dialógoch. Vzájomné napĺňanie túžob cestou uspokojovania cez bolesť mohla byť možno trochu viac filmovo tvorivo a menej divadelne ponúknutá. Zostáva vo mne pocit, akoby sa z témy mohlo vyťažiť o niečo viac.

plakát

Bazén (1969) 

Bazén ako symbol letného relaxu a pohody. Nočné kúpanie v ňom je romantickým aktom zaľúbenej dvojice a osviežením v dovolenkovom čase. Podobné intro zvolil režisér Jacque Deray a nasadil do svojho filmu rovno 2 herecké ikony. Alaina Delona a Romy Schneider. Dovolenkujúci pár v luxusnej vile sa rozrastá o skromnú návštevu, bývalého partnera Romy a jeho mladučkú dcéru. Ich príchodom sa rozvíri partnerská vzťahová dynamika, rozbúria sa emócie, ktoré sú prehrávané viac prostredníctvom očných pohľadov a neverbálnych gest ako dramatických komunikačných výmen. Atmosféra je pokojná, až na zvuk Maserati, ktorý eskaluje na intenzite a rozvíri divákovu pohodu. Film je o jednom pevnom vzťahu a silnej väzbe dvoch partnerov, kde "činy z vášne" sú prejavom extrémnej žiarlivosti, vlastne lásky...lásky majetníckej a egocentrickej...a nejakým spôsobom aj trvalej a nezničiteľnej.

plakát

Čtverec (2017) 

Inteligentne a s noblesou podaná komédia, ktorá má vo svojej podstate trpkú príchuť. Malý priestor v nás ako vnútorné miestečko morálnych princípov ponúknuté ako umenie. To umenie je pevne zadefinovaný štvorec 4x4 metra, krásne nasvietený v galérii, kde je možné sa naň prísť pozrieť. Uvedenie výstavy do priazne verejnosti nemá byť len facebookovou udalosťou. Myšlienka naozaj veľmi pekná a vysoko oceňujem najmä originálne a svieže spracovanie. Claes Bang to herecky elegantne potiahol a vôbec ma nerušila ani dlhá stopáž.

plakát

Transhood (2020) 

Sú ľudia, ktorí sa so svojím pohlavím neidentifikujú a nemôžu za to. Jednoducho sa narodili v inom tele a počas svojho života si hľadajú cestu ako žiť v spokojnosti. A mnohí sa na tú cestu ani nevyberú a svoju inakosť taja celý život. K dokumentu o prežívaní a coming oute transrodových detí možno pristupovať z viacerých hľadísk. V prvom rade je zjavné, že je z pera americkej produkcie. Do očí udiera všade prítomný liberalizmus, ktorý prezentujú najmä rodičia. Štýl výchovy, vedenie detí pôsobí veľmi podporne, zároveň mi trochu prekážal dôraz na slobodné rozhodovanie, kde rozhodovalo dieťa. A tu sme už v téme nastavovania hraníc vo výchove. Ozýva sa vo mne moje konzervatívne JA...aby si 7 ročné dieťa farbilo vlasy peroxidom je podľa mňa téma na diskusiu s rodičom. Ďalšia dôležitá rovina je príbeh 4 ročného dieťaťa, ktorá vypovedá o transrodovej fluidite, ktorá je istou fázou formovania stabilnej rodovej identity. Dieťa chvíľu túži zažiť "radosti" opačného pohlavia. Po zmene výchovného pôsobenia a výchovného vzoru v rodine sa však vráti k identifikovaniu sa so svojim pôvodným biologickým pohlavím. Je v tom istá vratkosť, premenlivosť a prchavosť. A také deti sú. Skúšajú, všetko sa im páči, veľa chcú zakúsiť. A takí sú aj mnohí dospelí. Otázka je, kde je tá hranica, ktorá definuje čo u dieťaťa podporovať? Kde má rodič povoliť a kde vyjadriť svoj postoj, že toto už dosť. Dokument práve ukazuje širokosť hraníc v rodine. Nie každý transrodový človek však zažíva prijatie rodinou a pochopenie. Každý ma svoj vlastný príbeh. 4 transrodové deti z dokumentu boli v mnohom podobné, no každé z nich prezentovalo inú fázu coming outu. Aj keď sa o gender tému veľa hovorí, píše, diskutuje, som rada, že sa aj filmuje. Prosím viac takých dokumentov s kritickým rozmerom.

plakát

Kde je moje tělo? (2019) 

Objaviť tento film je ako nájsť klenot alebo vzácny dar. "I lost my body" je ľahko surrealistické animé z Francúzka. Prekvapuje jeho myšlienka a originálne podanie. Film má zdanlivo dvoch hrdinov. Melancholického chlapca Naoufela, ktorý si nesie svoj ťaživý príbeh. Druhým hrdinom je telesný fragment - jeho ruka. Kým si Naoufel hľadá svoje miesto v živote a lásku hnaný túžbou byť milovaný a milovať, druhý hrdina prekonáva strastiplnú a dobrodružnú cestu. Cestu k sebe. Pekne a veľmi šikovne sú prepojené línie minulých zážitkov so súčasným životom a cieľmi v budúcnosti. Ich naplnenie sa dostaví, aby sa minulosť prelomila prekonaním svojich tieňov. Príbeh je veľmi silný a emotívny.

plakát

Konformista (1970) 

Žiť čo najkonformnejšie a najkonvenčnejšie. Zaradiť sa do priemeru a splynúť s davom, prispôsobiť sa hocičomu a hocikomu. Robiť bežné veci, žiť bežný život, mať bežné túžby a len také obyčajné sny. Hlavný hrdina má skvelý poker face a na rolu Konformistu bol podľa mňa predurčený. Talianska noblesa v časoch fašistických z Bertolucciho podania pôsobí veľmi chladne, vyprahnuto. Veľmi ma oslovila hudba, neskutočná kamera, zábery, ktoré vytvárali šteklivé napätie a hrali aj bez slov. Na svoje si príde každý, kto ocení originálny záber, vizuálnu hru línií a oblúkov, v prepojení s architektúrou či krivkami ženského tela. Obsahovo aj formálne veľmi výživné dielo.

plakát

Ma Ma (2015) 

Estetická hodnota filmu Ma Ma je vyššia ako jeho samotné poslanie a hodnota. Aspoň tak na mňa pôsobí. U Medema existuje len veľmi tenká línia medzi magickou pôsobnou filmárčinou a gýčom, ktorý je samozrejme umelecky podaný. Niekedy to dosť kĺže na hrane, ale aj to kĺzanie je vlastne uchvacujúce. V Ma Ma to Medem trochu prehnal, hlavne scenáristicky film ťažšie obstojí. Penelope bol žiarivo krásna, utiahla hlavnú postavu veľmi dôveryhodne a ostatné ingrediencie išli trochu do stratena. Ako fanúšička musím vyjadriť mierne sklamanie.

plakát

Rodokmen krve (2018) 

Maximálna dávka Medemovho fatalizmu. Životný príbeh ako skladačka osudom určená, ktorý človek nemôže ovplyvniť. Julio Medem tentokrát nešetril priehrštím osudovosti a prepletenia romantiky a erotiky, magických prvkov, miestami skĺzol do jemného gýču, ktorý sa dá s prehľadom odpustiť. Herci mali výrazné, zapamätateľné a ľahko podmanivé tváre, zahrali živo a emotívne, ako sme už v španielskej kinematografii zvyknutí. Oku lahodiace exteriéry lemovali iracionálnu dejovú líniu až má človek chuť tam niekde s nimi v tom príbehu byť a trochu si to užiť. Pravdepodobne nepíšem prvý krát, že Medemove filmy sú najmä o prežívaní a preciťovaní. V porovnaní s predchádzajúcimi dielami, hlavne ranými, je Rodokmeň krvi slabší na kvalite, i napriek niektorým mierne komickým scénam má svoje čaro. Čaro Medemove.

plakát

Meteora (2012) 

Meteora sú tiché grécke miesta na skalnatých bralách a miesta koncentrovanej pokory, kde ľudia hľadajú a uspokojujú najmä spirituálne potreby. Škála ľudských potrieb je však veľmi široká. Ľudia sú len ľuďmi a na povrch sa, v stave tej najvyššej oddanosti Bohu, derú aj potreby emocionálne, pudové, živočíšne a ľudské. Najmä keď stretnete človeka, ktorý Vás očarí tak, že sa erotické túžby vymačkajú na maximum. Sexuálne túžby v prostredí kláštora a zasvätenia Bohu je určite neľahké integrovať a práve o tom je film Meteora. O láske zakázanej. O túžbach, ktoré v kontexte odriekania pokušeniu a vyhýbania sa hriechu obmedzujú prežívanie a generujú pocit zúfalstva. Na protipóle je predsa sloboda, ktorá sa spája s uvoľnením a príjemnými pocitmi. Veľmi sa mi páčili najmä animované pasáže, ktoré vyvažovali slabšie hrané časti filmu. Nemôžem si pomôcť, ale kulisy vytvárali dojem, akoby sa nikdy film neodohrával v Meteorách. Bola som tam, osobne som zažila ich atmosféru a s poľutovaním konštatujem, že kamere sa nepodarilo sprostredkovať tú pravú atmosféru tak čarokrásneho prostredia. Záver bol veľmi fajn. I napriek vnútorným konfliktom a bojom sú hlavní hrdinovia o niečo „bohatší“ , voľní a slobodní, spokojní a oddaní Bohu.

Reklama

Reklama