GTS_PUNK

Pokoj v duši patrí medzi slovenské filmy, ktoré v ére samostatnosti patria medzi tie najvýraznejšie. Minimálne čo sa diváckeho povedomia týka. Snímka režiséra Vladimíra Balka z roku 2009 o navrátilcovi z väzenia Tónovi Pánikovi (Attila Mokos) je inak celkovo kvalitatívne skôr podpriemerným kúskom. A je nutné konštatovať, že bohužiaľ. Námet o polepšenom hriešnikovi, ktorý sa vracia do rodnej obce, v ktorej okrem sklamania z ľudí a života nenachádza nič iné, je dobrý. V praxi je však tento námet realizovaný formou, ktorá so sebou neprináša pre film toľko potrebný "drive". Prakticky všetko, najväčšmi potom príbeh a postavy (až na výnimku hlavného protagonistu), preto pôsobí veľmi nevýrazne. Divák má pri sledovaní Balkovho diela pocit, že tomu celému chýba akási iskra. Ako sme už uviedli, námet je dobrý, ale realizácia značne pokrivkáva. Veľmi v tomto prípade nemožno vyzdvihnúť ani herecké obsadenie. To, že trojica prakticky hlavných protagonistov je kompletne predabovaná do slovenčiny, sa ešte dá prežiť, ale chabé výkony sú už menej ospravedlniteľné. Tie sa potom týkajú najmä Heleny Krajčiovej a Romana Luknára. Obaja sú vo svojich úlohách sklamaním. Sklamaním, respektíve nevyužitým potenciálom, je vôbec film ako celok. Pokoj v duši je známy predovšetkým vďaka "odrhovačke" Jany Kirschner, ktorá však patrí k tomu lepšiemu, čo snímka ponúka. Pochváliť možno aj postupný vývoj postavy Tóna Pánika, vrcholiac v závere príbehu. A keď už je reč o závere, v poslednej scéne zaujme práca s otáčajúcou sa kamerou. Ale to je tak všetko...

Dráma Nech je svetlo z roku 2019 je výpoveďou (nielen) o rurálnom Slovensku. Na miestach, kde ľudia žijú tak povediac "z ruky do úst", chodia na týždňovky do zahraničia, ktoré trvajú aj niekoľko mesiacov, majú nízke vzdelanie (a často, bohužiaľ, aj nízku schopnosť pracovať s informáciami a overovať si ich) a silné slovo má kostol, sa na každého, kto sa len trochu odlišuje od uzavretého lokálneho spoločenstva, pozerá s nedôverou, strachom a opovrhovaním. Snímka režiséra Marka Škopa sa nemusí ani zakladať na skutočných udalostiach, aby si divák dokázal predstaviť, že takých dedín, akú možno vidieť v tomto filme, sú po Slovensku desiatky, ak nie stovky. Dôležitejší než pohľad na rodinu štyridsiatnika Milana (Milan Ondrík) je v príbehu pohľad práve na dedinu ako takú, na ľudí, ktorí v nej žijú, pretože sú to práve oni, kto v konečnom dôsledku ovplyvňuje aj život Milana a jeho rodiny. Či už je to Milanov chladný otec (Ľubomír Paulovič), ktorý synovi celý život všetko vyčíta, alebo miestny kňaz (Daniel Fischer) (na prvý pohľad nevýrazná, ale v skutočnosti veľmi nepríjemná postava). Divákovi sa miestami táto dráma až nepozerá dobre. Skutočnosť, že značná časť slovenského národa zmýšľa a koná tak, ako to znázorňuje Škopovo dielo, je nielen smutná, ale aj desivá. Na jednu stranu sa tu mnohí tvária, ako veľmi "milujú bližného svojho" a žijú podľa desatora, aby vzápätí (nielen) na internete okolo seba začali chrliť oheň a síru, nenávideli každého, kto im nie je po vôli, a volili proruských mafiánov. Nech je svetlo ťaží predovšetkým zo sily svojho príbehu a postáv. V oboch je málo ľudsky dobrého, čo so sebou prináša surový naturalizmus slovenského typu. Atmosféru diela zvýrazňuje aj prakticky absentujúca hudba. Z technického hľadiska Škopova snímka nijak neprekvapuje a vizuálne prináša európsky filmový štandard.

Seriál 11.22.63 je jedným z mnohých sfilmovaných diel spisovateľa Stephena Kinga. Príbeh, v ktorom sa stredoškolský učiteľ Jake Epping (James Franco) prenesie z roku 2016 do roku 1960, aby odvrátil atentát na prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho, má čo ponúknuť predovšetkým na začiatku a v závere seriálu. Začiatok je zaujímavý predovšetkým z dôvodu toho, ako sa postava Jakea oboznamuje so skutočnosťou, že sa dá cestovať v čase, a prispôsobuje sa životu na začiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Záver seriálu je dobrý zas preto, že ukazuje, ako akékoľvek zmeny v minulosti, respektíve v prítomnosti, dokážu ovplyvniť dianie v budúcnosti - v dobrom aj v zlom. Najväčším kameňom úrazu je v tomto prípade však veľká časť toho, čo sa príbehovo odohráva medzi začiatkom a záverom. Kvázi ide o kriminálne ladenú drámu, ktorá sa navyše postupne zameriava na budovanie a rozvíjanie vzťahu medzi postavami Jakea a Sadie (Sarah Gadon). Ono všetko to v konečnom dôsledku zlé nie je, lenže po solídnom začiatku je kvalitatívny útlm citeľný, čo už seriál nedokáže napraviť ani výrazným záverom. 11.22.63 napriek tomu predstavuje dobrý seriál, v ktorom pozitíva jednoznačne prevažujú nad negatívami. Najpozoruhodnejšími prvkami, ktoré sa v ňom vyskytujú, sú koncept cestovania v čase a zvládnutá výprava pre obdobie začiatku šesťdesiatych rokov, čo sa odzrkadľuje na viacerých zaujímavých príbehových uhloch a celkovej atmosfére.