Božské děti

Všetko sa to podľa mňa odvíja z obrovskej kultúrnej, poetickej a mystickej tradície, ktorá vyvrcholila v Rúmího súfistickej poézii. V nej sa učenosť stretáva s prostotou a spolu smerujú k hlbšiemu poznaniu. Príbeh dvoch súrodencov - dvoch Božích detí - vystihuje svojou podstatou základné piliere islamu ako i jadro súfistickej spirituality. Ide najmä o motív cesty, čiže piateho piliera (Hajj). Jednou z kľúčových udalostí v živote moslimov je cesta do Mekky, na konci ktorej nasleduje očistný rituál. Nevykonal niečo podobné i mladučký Ali, ktorý svoju tŕnistú a predlhú cestu za odčinením hriechu, ukončil očistením v studničke? Navyše Ali na rozdiel od divákov netuší čo ho čaká. Domnieva sa, že mu nezostáva nič iné, než „odovzdať sa otcovej (Božej) vôli“. Aliho, ale i Zahrina cesta je tu tak i alegóriou cesty mystika, ktorý sa na svojej púti (naplnenej láskou) snaží pomocou príkladného života a odovzdania sa priblížiť k Bohu. Ten príkladný život sa tu prejavuje aj v odeve asketického pustovníka (chirqa), či v ochote podeliť sa o svoj majetok s chudobnejšími. Tým je vystavaný i tretí a štvrtý pilier – Zakat a Sawm. Čo je však najpodstatnejšie, Majidi tieto prvky uplatňuje i vo svojom štýle – v svojej asketickej prostote, v súcite s trpiacimi hrdinami, či v symbolike celoživotnej cesty - neustáleho pohybu. A Boh - nezobraziteľný a nedeliteľný, zahŕňajúci celý svet - sa prejavuje v jedinečných prchavých zábleskoch (wáhidíja), v okamihoch šťastia, napríklad v scéne stúpajúcich bubliniek, či v rybkách, ktoré objímajú ubolené chodidlá hlavného hrdinu... (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (31.08.2021)

Stereotyp. Ali pospíchá ze školy domů půjčit Zahře tenisky. Zahra pospíchá ze školy domů půjčit Alimu tenisky. Ali pospíchá ze školy... A tak se to opakuje stále dokola. A aby to nebylo úplně jednotvárné, máme tu navíc nemocnou maminku, chudého otce a 'teniskovou motivaci'. Ne, nechytlo mě to za srdce. A scéna, ve které si Ali doslova vykňourá účast na závodech, byla vyloženě na facku. *Plesk* (16.12.2007)

Veľmi citlivý a dojímajúci film. Pri jeho sledovaní som mal podobný pocit, ako keď som pred 60 rokmi čítal Čenkovej deti. Bieda má dve podoby. Biedu lenivcov, prípadne závislákov a biedu tých, ktorí nedostali príležitosť. Prvá je odpudzujúca, druhá smutná. A veľmi ťažko sa nachádza empatia s ľuďmi, ktorých stíha jeden nezdar za druhým a ich deťmi, pre ktoré sú obyčajné tenisky nedosiahnuteľným artiklom. Film stojí a padá na vierohodnom výkone oboch malých hercov, ku ktorým sa ich otec ani nepribližuje. Neprekvapilo ma, že sa vo filme nevyskytujú bližšie pohľady na biedu a prepych existujúce vedľa seba, ani na všemocný klérus. Ani v dobe socializmu sa nenakrúcali filmy, ktoré by zobrazovali odvrátenú stránku šťastnej prítomnosti a ešte šťastnejšej budúcnosti pod vedením múdrej strany. Len by som rád spoznal odborníka, ktorý film zaradil medzi komédie. (26.04.2016)

Dalo by se dlouze diskutovat o tom, jakým pozitivním i negativním způsobem ovlivní dětskou duši život v chudobě, pokoře a skromnosti. Když člověk vidí něco podobného, v drtivé většině srovnání s našimi dětmi ze západu jsou tohle nebe a dudy.. pak se nemáme divit takové vysoké míře neúcty ke starým lidem, dravému karieristickému způsobu života apd, když už i ta mladá jednoduchá supervýkonná mysl vidí všude kolem samý produkt, reklamu a až nezdravý nadbytek všeho možného. Jinak pěkná hudba a ten malý kari mužíček tu zahrál naprosto skvěle. [8/10 říjen 2010] (13.10.2010)

Íránské děti jsou skromné, mají rády rodiče a ve škole se při tělocviku neulévají. To jsem ovšem věděl i bez zhlédnutí tohoto snímku, takže jsem chtěl něco navíc. A toho se mi v příběhu ztracených botek zkrátka nedostalo, takže jsem mírně zklamán. Spokojenost si dovolím vyjádřit pouze s kukuči dětských herců a také běžecký závod byl poměrně napínavý, ale hranice průměru to u mne rozhodně nepřekročilo. (11.09.2013)