Strom na dřeváky

Olmi natočil výsostný, duchovně laděný film. Je omylem těch, kteří si myslí, že jde o oslavu člověčenství nebo něčeho takového. Ze snímku přímo dýchá hluboké náboženské zakotvení prostých venkovanů, ve kterém dokáží snášet svoji bídu, výhazov z domova, těžkou práci .Dojemně působí rozdíl mezi duchovně založeným sedlákem a rozbouřeným proletářským davem ve scéně milánských revolučních ulic. (17.10.2006)

Zasiahnutie priamo do srdca. Sám neviem presne určiť čím, možno kombináciou všetkého čo mi tento nádherný a výnimočný film poskytol. Takmer 3 hodiny som sledoval bežný život štyroch chudobných sedliackych rodín lopotiacich na pozemkoch patriacich bohatému pánovi. Striedajúce sa ročné obdobia, ťažká práca prerušovaná len svadbami, večernými posedeniami v pospolitosti, zabíjačkou, jarmokmi. Veľmi realistické vykreslenie sedliackeho spôsobu života. Doslova vykreslenie - nádherná kamera sníma jemne rozmazaným obrazom výjavy zo života týchto jednoduchých ľudí, ktorí ani slovkom neprotestujú voči svojmu údelu.Ani náznak rebélie, nespokojnosti s ťažkým údelom pod kuratelou zámožného pána. Olmi popisuje, nesúdi, nenadŕža, zobrazuje rôzne stránky života veľkého štvor rodinného sedliackeho domu. Pristupuje k zobrazeniu s úctou, no nie s jednoznačným ospevovaním. Sympatie si títo jednoduchí ľudkovia získajú zobrazením jednoduchých životných úkonov príslušníkov všetkých generácií žijúcich spolu. Svoj údel prijímajú s pokorou a veľkou zbožnosťou. Rozprávajú sa veľmi málo, porozumenie a lásku v rodine je však cítiť. Celý film bol natočený s nehercami, potomkami sedliakov bergamského kraja, kde sa dej odohráva. Počas sledovania som mal dojem akoby obrazy starých maliarov vystúpili na plátno i s príznačným koloritom, možno pôsobilo geniálne podfarbenie obrazu Bachovou hudbou, tvoriacou výraznú zložku celého diela. Po skončení veľmi pekné (smutnopekné) pocity a v nich obsiahnutá mystická atmosféra práve zhliadnutého, ktoré pretrvali- a pretrvávajú dlho po skončení. Na okraj - z porovnania filmu a rozprávania predkov, či čítania dobovej literatúry mi vyvstal veľmi podobný spôsob života sedliackych bezzemkov na Slovensku a V Taliansku (no nielen tam: v celom katolíckom územnom okruhu). Tvrdá práca, hlboká zbožnosť, pokora, mlčké znášanie údelu, láska k rodine, odreagovanie alkoholom a veselými historkami v pospolitosti usadlosti, či lazu. (12.10.2004)

Rozhodně silný film, z něhož všeobecná láska k člověku vyloženě odkapává. - Podle mně jde totiž o upřímnou oslavu člověka a jeho údělu(ů)... Bohužel Olmi oslavuje nějak moc dlouho, jak by nevěděl, kdy skončit a tak se poslední hodina zdá vcelku zbytečná. Nejhůř podle mě dopadla scéna návštěvy novomanželů v Miláně, který v jinak syrovém, jednoduchém filmu působí vykonstruovaně a která ve svém závěru změní v jakousi zvrhlou náboženskou agitku. První dvě hodiny jsou ale vynikajícím pohledem na život jako takový. (20.12.2005)

Vtom, co Strom na dřeváky ukazuje a vtom, co chce říct je opravdu nádherný. Do Vatikánského seznamu patří, ale na film je absolutně ,,nefilmový´´ a na dokument zase moc dlouhý a tak ve výsledku moc nefunguje což je škoda. Ale věřím, že bych si ho dokázal užít. Musel by, ale mít poloviční délku. Takhle mě akorát vyřídil. Škoda. (09.08.2018)

„Kopytný strom” nielenže získal prestížnu → Zlatú palmu pre najlepší film na festivale v Cannes v roku 1978, ale zároveň i ďalšie významné ocenenie Bafta ("Britská akadémia filmového a televízneho umenia"), len tentokrát s tým rozdielom, že v kategórii: DOKUMENT, a tak by sa práve tieto dve súvislosti mohli tým pádom spojiť dohromady vo význame, trebárs, povedzme: „Hraný dokument ?” Určite niečo na tom bude, pretože Olmiho autentický a univerzálny snímok, má obidve vlastnosti. Napríklad som mal taký zvláštny pocit, ako by sa režisér a scenárista v jednej osobe, zrazu "OCITOL" o rovných 80 rokov naspät v minulosti, to jest na samý koniec 19. storočia (r.- 1898), kedy proste skrytou kamerou úplne tíško dokumentoval nasledujúce udalosti, ktoré sa mu postupne zobrazovali pred objektívom, zaznamenávajúcim dianie v dedinskej usadlosti v Lombardii, kde proste žili (ne)obyčajní ľudia, v zoskupení niekoľkých rodín sedliakov, keď „dom, stajne a chlievy, či ďalej i pôda, stromy a časť dobytka a nástrojov, to všetko skrátka patrilo majiteľovi statku a odvádzala sa mu i časť úrody” , inými slovami povedané, v podstate išlo o roľníkov „bezzemkov” a „poddaných” . Samozrejme, že sa nedajte vôbec okabátiť mojim prekladom, keďže i na tie povestné „DREVÁKY” nakoniec predsa tiež dôjde, konkrétne u Batistiho, ktorého malý synček Minec, akurát nastupuje do školy, ktorá je pritom od nich vzdialená až 6 km, a tak sa chlapec aspoň poriadne zakaždým prejde, pokým denne chôdzou nachodí veľmi slušných „dvanásť kilometrov” , len na to potrebuje mať aj túto kvalitnú obuv, ktorá sa mu jedného dňa môže kľudne „rozpadnúť” , a(le) čo potom v takom prípade treba hneď urobiť... ? / Ja už odpoveď na takúto zaujímavú otázku, teraz poznám, len ako to už tak býva, zrejme sa to nezaobíde bez následkov, však... ? V žiadnom prípade tento mimoriadny počin neodporúčam → náruživým obdivovateľom marveloviek, alebo zarytým fanúšikom opulentných a obzvlášť zbesilých (debilných), akčných filmov, keďže nič také, ako prehnaná akcia, brutálne strielačky a samé hláškovanie, tu vonkoncom nie je, keď sledovanie 180 minútového, pomalého tempa, by to neskoršie takéto skupiny, mohlo nekonečne ubíjať a otráviť, ba čo naviac, neboli by schopní to ani (do)pozerať !!! Predovšetkým sa vyžaduje trochu viacej skúsenejší divák, so skúsenosťami z európskej kinematografie, priam najideálnejšie u De Sicu, Rosselliniho, či aj Felliniho → Taliansky neorealizmus, no doplnil by som to aj o „realizmus” , či i určitý „autorizmus” , kedy po takejto kombináciii, sa jedná o nadpriemerný, filmový zážitok, aký sa len tak už rýchlo nezopakuje a neuvidí. Srší z toho neuveriteľná autenticita, lebo "postavy" stvárnili skutoční farmári a miestni obyvatelia, a nie profesionálni herci. Strom drevených drevákov je nadštandardný a umelecky hodnotný počin. (13.10.2021)