Vrána

Jako správná komiksová adaptace se Vrána nejvíce soustředí na atmosféru - temnota, deprese, všudypřítomný déšť a osamělé ulice, po nichž bloudí pro ostatní šílený, ale uvnitř uvědomělý, Brandon Lee, představující z popela povstalé ztělesnění pomsty. Divácký soucit je na místě, nad lehce lacinným citovým vydíráním taktéž oko přihmouřím, ale co mi opravdu vadí je příliš jednoduchý, přímočarý a málo nápaditý scénář... Přitom všechno ostatní klape tak dobře. 7/10 (06.11.2009)

Perfektný príbeh, ktorý sa odohráva v dokonalej gotickej atmosfére. Vizuálna stránka je skutočne dobre zvládnutá a na film sa dá pozerať aj po niekoľkých rokoch. Herecky je to bravúrne obsadené a okrem fajn príbehu a namaskovaného Brandona Lee, film posúva do výšin aj dobrý strih, akcie a hudba Graeme Revella. Obľúbený soundtrack: Inertia, Pain And The Shadows, A Cold October Night. 90% - 5* (07.11.2013)

Proyas má na temné snímky s nádychom mystiky a fantastických prvkov jednoducho talent. Dokázal to v Smrtihlavovi a čiastočne aj v I, Robot. Vrana ale hlavne vďaka skvelému hercovi menom Brandon Lee zachádza ešte trochu ďalej a vytvára okolo seba mýtus a kult, ktorý sa takmer vyrovná tomu komiksovému. Eric Draven je skvelý nemŕtvy pomstiteľský badass, a Vrana je okúzľujúci film. Nemôže pršať večne... (05.10.2013)

Tak som konečne videla Vranu. Po tom, čo ju už dávno videli všetci a viackrát, mne vždy nejakou záhadou uletela... Môžem povedať len toľko, že som bola veľmi spokojná aj veľmi dojatá. Veľký a ešte raz Veľký príbeh lásky a pomsty. Zdá sa, že aj vo svete, kde je láska sprofanovaná, stále zostáva ťažiskovou témou väčšiny príbehov. Láska a pomsta je navyše silné kafe pre každého človeka, ktorému ešte zostal kúsok citu v tele. Ja nie som iná a Vrana ma dostala. Komiksovky ma nikdy príliš nebrali, veľa som ich nevidela ani veľa neplánujem, ale presne takto si predstavujem perfektne natočený komiks. Silná téma, jednoduché pravidlá, hlavný hrdina s fyzickou výhodou, ale strašnými ranami na duši, zloduchovia so srdciami čiernymi ako noc. Žiadne špeciálne gumené oblečky či dokonalé počítačové triky pri tom nemusia byť. Pri Vrane som sa nadýchala nádhernej gotickej atmosféry snového mesta, vychutnala si chvíle pohody pri stánku s hotdogmi aj momenty napätia v prítomnosti agresívnych vagabundov. Pre Brandona Lee je Vrana síce smutnou, ale veľmi symbolickou aj krásnou labuťou piesňou... ____ ____ Ešte by som chcela niečo k DVD. Veľmi odporúčam všetkým Vranofilom kúpiť si Vapetové vydanie, ktoré vzhľadom na nízku cenu ponúka slušné bonusy. Rada by som tu popísala zaujímavú skúsenosť s bonusom o výtvarníkovi, autorovi Vrany - Jamesovi O'Barrovi. Rozhovor s ním má 32 minút, celý sa odohráva v jeho pivnici za kresliarskym stolom a je nadupaný zaujímavými informáciami aj jeho životným príbehom... štyridsiatnik O'Barr oplýva neuveriteľne iritujúcim nosovým hlasom a intonáciou i gestikuláciou freudovského pacienta. Fascinovalo ma čo hovorí, no zároveň som trpela pri každom slove a obávala som sa, že každú chvíľu mi začne trhať tvárovým svalstvom :-) Celkom vážne. Tento človek v podstate súvisle hovorí o svojej nie celkom obyčajnej minulosti a pritom sa neustále kýve, myká hlavou, strká si vlasy za uši, hltá sliny a mľaská, nepokojným pohľadom blúdi okolo seba, opäť sa kýve a celý čas mrmle a typicky americky nosovo "kňourá". Jeho reč je pretkaná stovkami "you know", "...and..." a "and...you know". Pocit, že čoskoro scvoknem, ešte umocňovala roztrasená kamera, ktorá sa jednak snažila pohyby nervného O'Barra sledovať a jednak aj v momentoch, kedy by sa aspoň na chvíľu mohla ustáliť, snažila sa tváriť umelecky, zoomovať a obiehať... asi aj kameramanovi už špliechalo na maják. Po 32 minútach zážitok ako z cvokhauzu... ale obsah bonusu stál za to, spomienky duchovného otca Erica Dravena prekladané ukážkami originálneho komiksu sú naozaj krásne. Odporúčam (a komu by sa nebodaj páčil tento môj výlev alebo by súhlasil s mojimi dojmami, nech mi pošle mail:-). (16.04.2005)

Alex Proyas dokázal, že dobrou komiksovou adaptaci lze natočit i bez promakané psychologie postav či bez bombastických digitálních efektů. Přímočarý děj o posmrtné pomstě „napsaný“ na jednoduché formální stránce, jenž si libuje ve hře světel a stínů, noční temnotě a vtíravém dešti, je postaven na vedlejší kolej aniž by to vlastně vadilo a jedinou cestou do divákovi přízně tak zůstává atmosféra. Kromě výše vypsaného k tomu nemalou měrou přispěla skvěle vedená kamera Dariuse Wolzského a minimálně rytmický, nechytlavý hudební doprovod Graema Reevella. Jako celek to pak dýchne dosti depresivně i bez toho, aniž by jste si uvědomili tragické okolnosti natáčení (28.09.2005)