Hrbáč Lagardere

Francúzke filmy, historické filmy, TV filmy nemám rád.... Táto kombinácia ma zďaleka obchádza ale aj tak náhoda dala zadosť učinenie že som túto snímku, až nepekne dlhú a nudnú, videl v priebehu roka 2 krát. Pre mňa ide o filmvú hrôzu z nulovými hereckými výkonmi, hudbou o ničom, šermiarstvo takisto nestálo za nič a v neposlednom rade TV produkcia takisto neohúrila. Ale aspoň záver bol zaujímavý kedy hlavný hrdina zabil svojho úhlavného nepriateľa bodom meča priamo do čela. (15.09.2014)

Vydarená televízna verzia pomerne známeho príbehu, ktorý sa už dočkal nejedného spracovania ('59). Pekná výprava, dobrí herci, mierne prepálená stopáž. Nič výnimočného, ale v porovnaní s mnohými nudnými historickými "fraškami"... veľmi fajn... (07.04.2007)

Pokiaľ si odmyslíme na televíznu produkciu pomerne prepálenú stopáž, Hrbáč Lagardére je príjemný a veľmi vkusný film. Keďže nie som znalcom knižnej predlohy a ani starších verzií spracovania Févalovho príbehu, Helmanovo dielo hodnotím ako samostatný celok. A jeho výsledný dojem je až nad očakávania pozitívny. Dobre a zaujímavo napísaný scenár (ktorý samozrejme ťaží z kvalitnej predlohy) sa zdatne vyvarováva tupých otrepaných pasáži a napriek tomu, že je verejnosti všeobecne známy, nenudí a zaujme. Hrbáč je krásny príbeh o láske, oddanosti, vernosti, túžbe po pomste a o ceste k nej. Na televíznu produkciu obsahuje sympatickú výpravu a nečakane solídne herecké výkony. Pre súčasný blockbusterovský priestor neznámy Bruno Wolkowitch s prehľadom zvláda jednotlivé polohy ľudskej duše a hoci výrazovo možno nie je vyslovene presvedčivý, vy mu jeho rolu veríte a fandíte mu. A za stvárnenie hrbáča si zaslúži klobúk dole. K nemu si pripočítajme sympaťákov šermiarov i pekné dámy v historických kostýmoch a v dobe, kedy ešte úcta, rešpekt, galantnosť či gentlemanstvo neboli až tak neznámymi a stratenými pojmami. Záverečný súboj je peknou bodkou, pochvalu zasluhuje za to, že zbytočne nepreháňa rozmáchlosťou a umelým a z hľadiska reálnosti prílišným naťahovaním. Stopáž je síce prepálená, a preto miestami film pôsobí nudne, ale pre mňa osobne je srdcovečkou, ktorú nemám problém si pozrieť opäť. Skutočne krásny príbeh, ktorý plynie pokojne, je akurátne odrozprávaný, kvalitne zahraný, so sympatickými postavami, niektorými peknými scénami a niekedy i hlbšími myšlienkami, vďaka ktorých prítomnosti sa dialógy nehrajú iba na niečo viac, ale sem-tam aj nesú v sebe niečo viac. Veľmi príjemné, v kontexte súčasnej obsahovo plytkej produkcie poteší dušu človeka. Takéto niečo môžem. (16.09.2014)

Odklon od oidipovské sktruktury, která incestně pervertuje jak konec Févalova románu, tak i obou předcházejících (mně známých, klidně jich může být víc) adaptací, je rozhodně osvěžující. Navíc tato změna není až tak svévolná a nereflektovaná, jak by se mohlo na první pohled zdát, protože po momentu kdy se Aurore Lagardérovi nabízí, jí on vysvěluje, že jakýkoli vztah mezi nimi by byl incestní, a tak tato možnost se nakonec "terapeuticky" realizuje pouze přes její matku. Sympatická verze. (15.01.2009)

„Si smiešny. A to je vo Francúzsku najhoršia urážka.“ Tento film som prvý raz celý videl až v roku 2019, ale v skutočnosti som ho od roku 2003 (kedy vznikol) videl v televízii asi miliónkrát. Ale zakaždým iba kúsok, tu jednu scénu, tam druhú, tam prvé minúty, inokedy finále. Nikdy nie celý. Až vo februári 2019 som v robote na poobednej nemal čo robiť, tak som si obľúbený filmík našich mám konečne pozrel prvý raz od začiatku až po záverečné titulky. A má to niečo do seba. Je to skôr príbeh intríg a plánu, než akcie, čo je dobre, nakoľko šermiarske scény zvyknú vo filmoch všeobecne bývať dosť nudné (a inými nie sú ani tu). Bruno Wolkowitch (v dvojúlohe) mi vždy pripadal slizký, ale ako-tak dostatočne to kompenzuje pár sympatických vedľajších postáv (jeho „dcéra“, dvojica komických kamarátov). „Spoločný nepriateľ je najsilnejšie puto.“ (18.02.2019)