Drevená dedina

Film natočený podľa románu F.Hečka. V 50tych rokoch minulého storočia v čase budovania socializmu sa ani iný duch filmu nečakal. Boj dobrých komunistov proti gazdom , ktorí nechceli vymoženosti nového lepšieho sveta. No napriek jasnému scenáru v tomto filme vidieť dobré herecké výkony : Machata, Grúberová, Bagar, Čierny, Adamčík. Preto dávam 60% (05.09.2010)

Prisámbohu bol som z toho dáky zmätený... nemá žiaden zmysel hodnotiť Drevenú dedinu vzhľadom na jej ideologickú stránku, vznikla skrátka v dobe, v ktorej vznikla, Lettrich inú možnosť nemal. Pozrime sa skôr na formálnu stránku. No a ako hovorím, vyznať sa v deji môže zrejme len ten, kto má naštudované, prípadne túto dobu zažil. Množstvo predstavených postáv, množstvo scén, kde vystupuje naraz veľa postáv, viacero strán konfliktu a dokonca aj viacero milostných liniek. Kto sa v tom má vyznať, že. Každopádne sa tu dá vysledovať, ako to v tomto trojročnom medziobdobí na slovenskej a zrejme aj českej dedine vyzeralo, i keď si treba odmyslieť tu prítomné rozprávkové rozdelenie postáv na kladné a záporné. Film má spád, pekne vyzerá vďaka sýtym farbám a výprave, ale ťažko považovať v akomkoľvek smere túto hodinu a pol ako zábavu. Proste iba pre tých, ktorí chcú mať čo najväčší prehľad v slovenskej kinematografii. (07.03.2020)

Mám taký pocit, že kniha možno aj nebola taká čiernobiela a tendenčná a poskytuje omnoho jemnejšie nuansy a nejednoznačnejšie postavy než tento agitačný budovateľský počin, v ktorom zložité pomery, zmätok a nerozhodnosť povojnovej tretej republiky sa ako tak ukazuje jedine na richtárovi, ktorý nehľadiac na svetovú politiku, snaží sa byť spravodlivý, s každým zadobre a pomôcť predovšetkým obyvateľom svojej dediny bez ohľadu na beh dejín. Keď si uvedomíme, že to boli totálne jednoduchí, z veľkej časti aj negramotní ľudia, zrejme iba výrok jednej z postáv "ja už ničomu nerozumiem" môže ako-tak vystihovať realitu, v ktorej sa náhle ocitli - určite lepšie než obludná čiernobielosť zlých kulakov-pijanov, kolaborantskej germanofilskej učiteľky, zákerných meštiakov z Demokratickej strany (ktorá na Slovensku nad komunistami presvedčivo zvíťazila) na jednej strane, kým na opačnej strane barikády tancujú dobromyseľní statoční Červenoarmejci a domáci komunisti jasní ako nepoškvrnené počatie (ale také prirovnanie im radšej nehovorte). Medzitým pár nerozhodných, čo sa do konca musí rozhodnúť pre jeden alebo druhý extrém, lebo doba a nová moc to jednoducho žiadajú... a všetko v otravnom patetickom herectve a filmárskej ťažkopádnosti 50. rokov. (15.03.2020)

Dej sa odohráva v malej oravskej dedinke Stodolište od jari 1945, keď tadiaľ prechádzali ustupujúce nemecké vojska, ktoré prinášali ľuďom utrpenie a poníženie. V postavách rodiny Jána Šechnára sú vyobrazené všetky sociálne vrstvy obdobia po vojne. Najstarší Ján prijíma nové zmeny pozitívne, jeho syn Martin sa proti týmto zmenách búri a najmladší Pavol, ktorí sa vracia z koncentračného tábora sa stáva symbolom novej spoločnosti. Život po oslobodení bol veľmi ťažký, bolo potrebné sa vyrovnať s minulosťou, čo sa nie každému páčilo. Pomerne veľký priestor je venovaný opisu politických zmien na chudobnom Slovensku. Aj Stodolište je rozdelené na 3 časti : horný koniec obývajú boháči, dolný koniec strední roľníci a v Mrzáčke sú tí najchudobnejší. Škoda miestami až prisilnej agitácie, film má čo povedať staršej generácii, ktorá túto dobu prežívala, ale aj mladšej, ktorá všetko čo zaváňa červenou farbou odsudzuje a hanobí. Tú dobu trebalo prežiť a až potom sa môžu konkrétne činy hodnotiť. (18.04.2017)

František Hečko, laureát státní ceny, patří k nejvýraznějším představitelům slovenské prozaické literatury. Je to spisovatel osobitého pohledu a cítění. Živá, v pravém smyslu aktuální sociální nota, která tak výrazně zazněla zejména v jeho posledním románě „Drevená dedina", provází jeho dílo již od počátku. Hečko začínal jako básník. V r. 1931 vyšla jeho sbírka básní „Vystěhovalci". Hečko v ní podal citlivý popis bídy, která v té době vyháněla lidi z vlasti za výdělkem do ciziny. Brzy po osvobozeni (1946) vydává sbírku „Slovanské verše", v níž oslavuje pokrokové síly, které za vedení Sovětského svazu zvítězily v druhé světové válce nad fašismem. Jeho románová tvorba není sice početná, ale výrazná. Již v románě „,Červené víno" se projevil jako vynikající vypravěč. Vrcholu své tvorby dosáhl v románu „Drevená dedina", za který byl v r. 1952 vyznamenán státní cenou. Zobrazil zde bohaté osudy celé galerie živých postav, obyvatel chudé oravské vesničky Stodoliště, jak se utvářely po r. 1945. S působivou emocí ukázal velké politické a sociální změny a jejich odraz na životě lidí. Pro své všestranné kvality dosáhla „Drevená dedina" brzy velké popularity v nejširších čtenářských vrstvách na Slovensku i v Čechách (román byl převeden do češtiny). Autoři scénáře Ján Mináč a Jozef Tallo se zaměřili na hlavní dějový proud, soustředěný kolem starého Púplavy, Pava Šechnára a jeho rodičů, a na konflikt mezi chudinou a boháči. Děj doplnili novými výraznými postavami. Román je ve filmu poněkud zkrácen — scénáristé uzavírají děj již v únoru 1948, kdežto Hečko šel ještě přes tento historický mezník. ... POZNÁMKY: „Drevená dedina" je prvním uměleckým filmem režiséra Andreje Lettricha. Lettrich natočil dříve samostatně krátký film „Závodné predajne" a jako asistent režie spolupracoval na několika slovenských filmech („Priehrada", „Kozie mlieko", „Lazy sa pohly"). Nyní připravuje s J. Mináčem a J. Tallo (scénáristy „Drevené dediny") film „Harmanov dom"; je to současná látka s družstevní problematikou podle námětu K. Hrabovské. — Samuel Adamčík, který je představitelem starého Púplavy, hrál Húščavu ve filmu „Pole neorané" a Jaškuliaka v „Rodné zemi". V roli Zuzy Šechnárové vystupuje významná herečka bratislavského Národného divadla Mária Bancíková; je to její první vystoupení ve filmu. — Skutečným dějištěm Hečkovy „Drevené dediny (Stodoliště) je Dolní Lhotka na Střední Oravě. Filmový přehled 6/1955 (04.08.2003)