Jak se vaří dějiny

Precizní pomalá kamera v dlouhých záběrech, aranžované scény, vzpomínky pamětníků + dobové záběry = perfektní filmařský guláš. Výborné je zobrazení dělení Jugoslávie v roce 1991 za pomocí jídla. Epilog v posledních minutách je opravdový zážitek. Perfekcionismus je cítit z každého záběru....už jen plakát naznačuje, že jde o nevšední filmový zážitek. Celkově 4,5 *. (05.12.2009)

SPOILER! Z doterajšími pozitívnymi komentármi žiaľ nesúhlasím. Tento dokument považujem za mrhanie peniazmi. Finančne ho podporili 3 televízie STV, ČT, ORF a veľa ďalších sponzorov. Film sa natáčal 5 rokov, v rôznych krajinách sveta. Výsledok je niekoľko nezáživných rozhovorov s kuchármi, kde zaznievajú hlúpe otázky tipu (Čo je to podľa vás kolaborant? a Prečo sa dávala posledná porcia jedla na hrob padlým vojakom v ZSSR, keď ju už aj tak nemohli zjesť? Dozviete sa pravdu, ktorú aj tak viete, že jesť sa proste musí za každých okolností, lebo bez jedla vojaci nemôžu bojovať. Veľkou slabinou bol scenár (inscenovanie scén, ktoré aktéri zažili a o ktorých teraz len rozprávali). Pôsobilo to umelo a zdalo sa, že niektorým aktérom to vadí. Línia ukážeme ako zomierajú zvieratá kvôli jedlu pre vojakov, aby sa to poukázalo na s podobnosť vojakmi zabitými v boji (takto kuchali mojich kamarátov, ako ja kuchám tohto kohúta). Táto myšlienka je morbídna a naturalistické ukážky zabíjania a varenia zvierat tiež. Posdledná časť dokumentu (juhoslovanskí kuchári) bola naopak obsahovo aj ideovo zaujímavá a scenáristicky dobre zvládnutá. škoda, že len táto jedna. Myslím, že dokument na takúto špecificky úzko vymedzenú tému bol do veľkej mieri odsúdený na neúspech (dalo sa čakať, že bude nudný a aj je). Musím však uznať, že Kerekeš urobil s touto témou, čo sa len dalo a obdivujem štáb, že presvedčili toľkých kuchárov, aby hovorili o často traumatizujúcich zážitkoch z mladosti. (19.02.2009)

Jedinečnú a originálnu tému dokázali tvorcovia tohto dokumentu pretaviť do úžasného výsledného tvaru, ktorý je pre diváka príťažlivý nie len svojou remeselne dobre odvedenou "filmárčinou", ale aj kvalitným scenárom. Humorné sa prelína s vážnym i smutným a človek si popritom všetkom uvedomí, aké krvavé bolo 20. storočie v Európe a aké máme šťastie, že sme na vlastnú kožu tieto svinstvá nezažili. (27.09.2009)

Pár vojenských konfliktov 20. storočia z pohľadu vojenskej kuchyne obohatených o kuchyňu Tita v závere jeho života s nezmyselným epilógom, ktorý bol len nevhodným estetizmom. Výber jednotlivých kuchýň a poradie mi veľmi zmysel nedávali, taktiež dialógy, ktoré sa viedli boli skôr monológmi, ktoré v mnohých momentoch šokovali. Úbohé srandovanie starých Nemcov o obsadzovaní Poľska, zlé a smutné reči o otravovaní zajatých nacistov židmi a nahnevané zlé pohľady jednotlivých Balkáncov voči sebe. Sem tam to bolo doplnené užasnutými otázkami prečo a bolo to najmä ohľadom okupácie Československa, no tam niekde to aj skončilo, čo tomu dodáva totálne čudesný pohľad. Tak buď ich nechajú vyjadriť svoje názory, akokoľvek pochybné alebo sa ich úplne pokúsia vysvetliť. Zničené jedlá tam boli zbytočný estetizmus. Vizuálne pekné aj s tými receptmi, hudobný podklad takmer žiadny, no skôr smutný priemerný dokument, ktorý koniec koncov takmer nič nové nepriniesol. (20.02.2013)

Kuchtíci odkazujú: jedlom sa dá vybudiť vojak k výkonu, a rovnako sa dá jedlom zabiť nepriateľ. Inscenované spomínania vtipne, s nadhľadom a veľkou dávkou subjektivity uvádzajú do kontextu jednotlivé príbehy súvisiace s prípravou jedla pre armádu, čím s prehľadom dáva dokument na držku jednotnej forme väčšiny spomienkových kvázi objektívnych dokumentov s hovoriacimi hlavami ako vrcholom invencie. Žiaľ, zaujímavé informácie dopĺňajú aj krátkodyché, podenkové príbehy a opakované vypointovanie každej epizódy stráca repetíciou vtipnosť, z ktorej ostáva len trpké upozornenie na megalomanskú spotrebu vojenskej mašinérie. (08.09.2009)