Oběť

Posledným filmom, ktorý za svoju dlhú režisérsku kariéru Tarkovsky natočil je Obeť(Offret). Fakt, že v čase jeho natáčania už vedel, že ho čoskoro čaká neúprosná smrť len vybičoval jeho kreativitu a schopnosť vytvorenia atmosféry intelektuálneho existencionalizmu ako ju ja rád nazývam. Rozpráva príbeh profesora, ktorý prechádza krízou. Spolu s rodinou a súrodencami trávi víkend v opustenej izolovanej rezidencii, kde sa stanú obeťami bezmocne čakajúcimi na koniec sveta v apokaliptickej nukleárnej katastrofe, ktorá je vo filme vyobrazená len vo forme preletu pár lietadiel a hlasu z televízie. Jej najmarkantnejším znakom je však hysterická agónia strachu a beznádeje, ktorou si každá z postáv svojou vlastnou cestou prechádza. V záujme záchrany sveta sa profesor vyberie za tajomnou Islandskou čarodejníčkou, ktorá pracuje v ich rezidencii ako slúžka. Kvôli záchrane sa s ňou vo forme symbolickej spoločnej levitácie vyspí a svet sa vráti do pôvodného stavu. No to nie je všetko čo musí urobiť. Je potrebné aby obetoval celý svoj predchádzajúci život a hodnoty, ktoré v ňom vyznával. A tak v očisťujúcom akte deštrukcie končí ako prípad pre psychiatriu z choro racionálneho uhľa pohľadu ostatných smrteľníkov bez vedomia kam až táto slepá viera v ideu človek-boh môže viesť. Ďalšou z legendárnych scén sa stáva úmyselný požiar domu a jeho zhorenie do tla, ktoré vytvára pozadie emocionálnej scéne očisty. Je dôležité poznamenať, že vo svojom štábe mal Tarkovsky veľa ľudí z pôvodného štábu Bergmana a tak symbolicky vyznieva aj fakt, že film bol produkovaný vo Švédsku. To dodalo filmu určitý Bergmanovský nádych. Keď by som mal pomenovať jednu základnú tému, ktorú tu rozvíja, bol by to súboj striktnej racionality s nelogikou sveta bez rigidných zásad fyzikálnych zákonov a spirituality. Dôležitým motívom je dieťa symbolizujúce znovuzrodenie a premenu starého skostnatelého na vitálne a mysľou otvorené. Symbolicky vyznieva fakt, že posledná scéna predstavuje záber na dieťa snažiace sa o zázrak oživenia starého vyschnutého konára zapichnutého do zeme(v exile žijúci Tarkovsky, teda vytrhnutý zo svojich koreňov Ruských, umierajúci v procese zázraku znovuzrodenia života), pričom prvá scéna jeho úplne prvého filmu zobrazuje mladého Ivana stojaceho pri mladom zdravom stromčeku v rodnom Rusku. (19.04.2008)

Poměrně dlouho od zhlédnutí mistrových děl jsem si nechával Obět´, abych se měl na co těšit :-). A jak to dopadlo? Snad to nebude bráno jako nactiutrhání, ale přišlo mi, že Andrej Arsenjevič už nebyl úplně ve formě ( z pochopitelných důvodů samozřejmě ) - většinu prvků filmu už jsme totiž viděli v jeho předchozí tvorbě a ani obrazově a atmosférou mi to nepřišlo tak vytříbené jako předchozí kousky. Jistě, možná je větší uměřenost záměr ( jak to zminuje Shadwell ). V tom případě mi to prostě sedlo mín... Ovšem je tu vybroušený koncept, navíc s vícero možnými interpretacemi, pěkně svázaný počátkem a koncem filmu. Za něj dávám lehký nadprůměr. (15.08.2014)

Nejsem žádnej filmovej barbar, ani nevnímavej nebo necitlivej člověk, ale stejně se většině zde napsanejm komentářům vzepřu a pudu s hvězdkama dolů. Jednoznačně od režisérův nejlepší film, to jo. Hodně filozofična, ale i zajímavé momenty a hezky nasnímaný (ta kamera je naprosto geniální - ta sama o sobě je stoprocentní). Koukal jsem na to, jak když se zahledíte a čumíte do blba - takovým tím vnitřním druhým pohledem - asi proto, že to bylo tak zdlouhavý, takže nuda. Neotevřeli tam hubu, aby to nebyla nějaká kravina nebo intelektuálnost a filozofická úvaha a jinej nesmysl. Nedoporučuju dívat se na to vleže, hrozí spánek. Nedoporučuju dívat se na to vůbec. No možná někdy jo. Ale ne v depce, protože to zas hrozí podřezání žil. (19.03.2007)

Téměř dokonalý skvost. Počáteční a závěrečná melodie Bachovy árie s filmem dokonale souzní a v závěru dojímá. .......... Krom různých filosofických/životních otázek, které jsou ve filmu, vyvstává u Oběti ještě jedna zásadní: pokud se Tarkovskij ve svém posledním díle dostal v síle filmové výpovědi tak daleko - až na samý okraj citové únosnosti - je možné, pakliže by nezemřel, aby se svým dalším snímkem dostal až za onu hranici, kdy by divák tolik filmové krásy už prostě psychicky neunesl? ... (15.11.2006)

Skompletizoval som filmovú tvorbu režiséra a scenáristu - Tarkovskijho od A po Z, aby ste boli v obraze, tak na mysli mám jeho kinematografiu od absolventského - Valca a huslí, cez pozoruhodný debut - Ivanovo detstvo,... až po poslednú OBEŤ, významnú pre mňa i tým, že v tom roku som vôbec po prvýkrát uzrel svetlo sveta. _Akonáhle som v úvodných titulkoch spozoroval meno renomovaného švédskeho d.p. Svena Nykvista (dvorného spolupracovníka režisérskeho Velikána - Ingmara Bergmana), tak som automaticky zbystril pozornosť, že od tohto momentu sa bude na čo pozerať, v tom zmysle, ako štylizovane snímok sám o sebe väčšinou pripomína „Pána v zátvorke” , pretože postavy v ňom sú neutešené, životom vyčerpané, melancholické a depresívne. V centre diania je „oslávenec” Alexander a odľahlý, starý, väčší dom. Akurát sa práve schyľuje k jeho oslave narodenín, na ktoré sú pozvaní viacerí členovia z okruhu rodiny, či sa pripojí aj zvláštny kamarát Otto s bicyklom, ktorý ešte zohrá kľúčovú úlohu. Všetko sa skomplikuje, keď vypukne 3. svetová vojna. Jediná možnosť, ako zvrátiť udalosti je prísť do usadlosti, kde býva čarodejnica Mária... Toľko k skratkosti k deju. _Je to typicky, náročný, filmový počin, akými sa vyznačoval tento svojský tvorca, t.j. nič pre neuvedomelých jedincov ! Je to veľmi dobrý snímok, ktorý od priamej dokonalosti nemá príliš ďaleko. “Len mu musíte prísť na chuť” . PS: A kto bol tou obeťou, nie je ťažké zodpovedať, lebo už som to tu raz spomenul... (05.07.2019)