Jizva

Kieślowski v Jizvě, neveseloherním zrcadle Kleinova Vážení přátelé, ano, teprve procitá z dokumentární průpravy. Divák jako já, uvyklý na zralé religiózní veletoče, tuší v rozmáchlém procedurálním sledování upgradu malebného polského lesíka v chemičku, která by nezanikla ani v portfoliu Agrofertu, a politických tanečcích jak od Wajdy léčku. Past ale překvapivě nesklapne, přestože to tam všechno - niternost, víra, Bůh - někde hluboko je. Cítíte se vinný? / Ne. Je to horší. Cítím se hloupý. (14.06.2020)

Debut! (31.12.2011)

Po vizuální stránce zajímavé, po dějové to tak hezky plyne... až se jeden občas nudí. Rozhodně si nemyslím, že by ten film úplně po všech stránkách tak strašně špatný, jak si myslel Kieślowski (viz Kieślowski on Kieślowski), dvakrát bych se na něj ale asi nepodívala. (17.06.2011)

Nuda, nuda. Budovatelský film skoro bez nápadu, který vám ukáže maximálně neschopnost a neefektivnost socialistické ekonomiky. (02.01.2008)

Kieslowski svojim hraným debutom vykreslil nelichotivú situáciu v Poľsku v druhej polovici 60 rokoch, kde dochádzalo k hospodárskej stagnácii... Po slabej a zanedbanej príprave bez detailnejšieho overovania si skutočností a bez komunikácie s miestnymi obyvateľmi je na návrh predsedu miestneho zastúpenia schválený plán postaviť v zaostalom regióne na severu krajiny chemičku a zabezpečiť tak rozvoj regiónu a nové pracovné príležitosti. Na miesto prichádza skúsený inžinier Stefan Bednarz a ako riaditeľ ju má dozorovať a riadiť. Film by sa dal rozdeliť na dve časti. V tej prvej vidíme ako sa továreň buduje, v druhej jej fungovanie. Spoločným znakom obidvoch častí sú problémy a snahy obyčajných ľudí dovolať sa spravodlivosti a svojich práv (miestny ľudia nechcú vo svojom okolí chemičku, majú strach o svoje zdravie, sú im vyvlastňované pozemky, neskôr sa domáhajú lepšieho zaobchádzania a práv už samotní zamestnanci...atď...) proti diktátu moci. Idealistický Bednarz, ktorý je postavou v strede všetkého diania je svojou prácou posadnutý natoľko, že nevidí pozadie a problémy ktoré trápia miestnych obyvateľov a zamestnancov. Nie je mu ľahostajný človek, ale pre svoje idei nevidí do vnútra problému (niektoré okolnosti sú mu aj zamlčované)...ostáva tak stáť niekde v strede, teda nikde. „Ukončujem vzťahy, ktoré ma k niečomu nútia“, vraví Bednarzovi jeho dcéra a nepriamo ho nabáda, aby sa rozhodol... Kieslowski tu kombinuje prvky obidvoch žánrov: dokumentárneho a hraného filmu. Z dokumentárneho si bral pravdivosť ľudského chovania, ktorá je zrejmá hlavne v scéne debaty predsedu s miestnymi ľuďmi (o osude stavby továrne je už dávno aj tak rozhodnuté...), kde frustrovaný ľudia dostali pred kamerou možnosť povedať čo ich trápi. Neskôr zase bez slov a len pohľadom kamery divák sleduje neutešenú skutočnosť Olecka. Nadčasové zobrazenie reality, tak smutne pripomína bohužiaľ aj po viac ako 20 rokoch od konca socializmu situáciu u nás. Z hraného je treba vyzdvihnúť dej, kde plynie všetko tak akoby postupne a nenásilne, abstraktnú hudobnú kompozíciu v momentoch keď Stefan tápe a premýšľa ako ďalej a hlavne strohé a presné herecké výkony hlavne Stefana v podaní Franciszka Pieczky a jeho servilného a prospechárskeho asistenta v podaní Jerzy Stuhra. Impulz pre Bednara sa stáva opäť dcéra, ktorej sa narodilo dieťa. Našla vzťah, ktorý ju k ničomu nenúti a práve naopak ju naplňuje. Bednarz zmietaný vnútornými démonmi po „kafkovski ladenom procese“(vinia ho zo špatného vedenia továrne) uteká z boja a podáva výpoveď, ktorú ale minister neakceptuje. V tom čase je už situácia natoľko napätá a neudržateľná a všetko končí štrajkom robotníkov...Bednarz vedomí si situácie pridáva sa na stranu robotníkov a jeho nerozhodnosť je tak zavŕšená. Posledný dlhý záber vidíme Stefana, ako učí chodiť svojho malého vnuka. Je to náročné udržať sa na nohách, hlavne keď pár krát spadneš. Je ale dobré že sa dokážeš aj postaviť... (28.10.2012)