Natálie

Tento, mimoriadnym spôsobom sympatický, romanticko-dramatický titul, sa vskutku sprvoti odohrával najmä v akýchsi dvoch »časových rovinách«, a to teda konkrétne asi nejako takto: 1). V prvej rovine vystupovala ["záhadná"] postava v podaní Jeana Maraisa. 2). A zase v druhej rovine pre zmenu už tentoraz zrovna naprosto dominovala skôr ústrednejšia ["a povedzme i o trochu predsa málo naivnejšia?"] postava v podaní čoraz vari obsadzovanejšieho Marcella Mastroianniho, pričom akýmsi «spojovacím článkom» obidvoch rovín bola práve titulná hrdinka v podobe Natálie v podaní Márie "Plačko" Schellovej; s následným dodatkom, že neskoršie sa ťahal už iba v jednej, celistvej línii. • A mimochodom, rovnako sa taktiež odohrával i počas bielych nocí, ako by sa dal totižto voľne preložiť i pôvodný taliansky názov. A v podstate by sa dalo snáď podotknúť i to, že divák denné svetlo takmer ani neuvidel, nakoľko to ani vôbec nebolo vo Viscontiho, pôvodnom pláne, pretože tak dokonalo nasvietené, nočné uličky, vrátane i umelohmotnej výpravy s perfektnými umelými kulisami, a k tomu i s umelým snehom, sa vždy len tak určite všade nevidia, a to je zároveň i hlavným »kameňom úrazu«, prečo vlastne moje úvodné, nadšené dojmy, sa postupom času [z]menili na čosi podobného, čo by mohol priamo charakterizovať pomerne často používaný pojem: nemý úžas; skrátka, ktorý vo mne vzbudzoval i rušivý element, kvôli ktorému som sa následne ani nedostal na tú úplne najvyššiu métu, čo je podľa môjho klasického názoru, vážne škoda! • Jednoznačne by som vzápätí pochválil i herecké prejavy ústredného, »milostného trojuholníku«, ktorý sa fyzicky skoro ani vzájomne nikdy nestretol, ak aspoň totiž nepočítam jednu scénu na okraj... • Čiže, všetci ústrední hrdinovia, tým pádom naraz neboli ani vo fyzickom kontakte? • A vedľa samotnej kompozície obrazu v podaní G. Rotunna, sa i napriek tomu jednalo o celkom pozoruhodný zážitok, v ktorom protagonista ponúkol i čosi extra naviac... (02.12.2023)

90% - Nečetl jsem Dostojevského, takže jsem si film mohl užít bez touhy po srovnávání s knihou. Bílé noci mě oslovily po všech stránkách. Studiová krása, film po staru... Hudba Nina Roty... Marcello Mastroianni tak trochu jinak... Maria Schell a její výkon je snad to jediné, co mě na filmu příliš nepřesvědčilo. Po shlédnutí mi bylo melancholicky fajn. Těším se na opětovné shlédnutí. (26.05.2010)

Dramatická romanca od Dostojevského s filmárskym rukopisom Viscontiho. Ten si síce neodpustil ľavicové zmýšľanie scénou bezdomovcov pod mostom, ale to ozaj nie je najpodstatnejšie. Tým je zobrazenie nenaplnenej lásky nesmelého romantika k mladej žene, ktorá sa bezhlavo zamilovala do iného. Zvláštny ľúbostný trojuholník sa zavŕši počas bielej noci ( zasnežené ulice ). Príjemný film ide svojim tempom, hudba je kúzelná, herecké výkony trošku patetické a exteriéry mestečka vkusne dotvárajú prežívané pocity hlavných protagonistov. (10.09.2014)

Na jednu stranu je to prehnaný gýč a ukrutne ma to nebavilo, na druhú je to gýč úmyselne a vydarená adaptácia. A ja mám vlastne gýče rád. Teda určite radšej sa budem pozerať na Mastroianniho na zasnežených kanáloch v Ríme, ako by tam mali behať v ošuntelých kabátoch po Nevskom prospekte. Emočne to so mnou ale nič nespravilo. Dlho váham medzi 3 a 4*, ale nech je teda vyššie, za hudbu a kameru. (03.01.2023)

Viac takýchto udalostí na plátne a menej v živote. To si prajem do Nového roku. Možno to znie divne, vzhľadom na to, kedy bol tento film natočený. Ale čo na tom? City sa predsa nemenia, a vzťahy tiež v podstate nie, tak nech nám pripomína radšej umenie, že aj ten biely sneh, ktorý padá na čiernu zem sa časom roztopí. Jediné, čo ma delí od najvyššieho hodnotenia, je výkon Marie Schell. Tá dala tuším nový rozmer slovu zaslepenosť. Nepríčetné pohľady a úsmevy, sprevádzajúce behanie od steny k stene, a od náručia k náručiu, to by bolo podľa mňa príliš aj na divadelné herectvo... (08.01.2015)