Dale

Predlohu som nečítal, ani pôvodný film som nevidel, takže nemôžem porovnávať, no určite ide o vydarený film z vojnového obdobia z detského pohľadu. Skvelá atmosféra, výborne obsadení herci (hlavne detskí) a zaujímavý príbeh.

Film akosi o ničom, alebo som aspoň nepochopil konanie Neesonovej postavy a o čo mu vlastne išlo. Takisto dosť zvláštne spracovanie od režiséra, keď po úvode zrazu vidíme ako Neeson vyhadzuje šaty zo skrine a netušíme, čo sa stalo, či Linney odišla alebo zomrela. Zrejme chcel byť originálny a nie všetko polopatisticky predhadzovať divákom, no stačil by aj titulok "O 6 mesiacov neskôr", lebo netušíme, či je to na druhý deň po predchádzajúcej scéne alebo po roku. A Neeson mohol zahrať smútiaceho manžela aj o čosi lepšie, lebo to skôr vyzeralo, že sa smeje a nie plače. No on prišiel o svoju Natašu až rok po natočení tohto filmu, takže to vtedy asi nevedel tak precítiť.

Francúzske komédie mám rád a čierny humor milujem, no tu z toho všetkého som našiel len čierny (bez humoru). Traja skvelí herci len plácajú nezmysly a idú odnikiaľ nikam. Dvakrát som sa pousmial, toť vše.

Silný autobiografický snímok veľkého režiséra, ktorý na sklonku života vzdáva poctu svojmu otcovi, bez ktorého pričinenia by bol popravený vo väzení koncom štyridsiatych rokov a svet by bol tým pádom ochudobnený o niekoľko jeho skvelých filmov a kníh. Práve to Giovanniho citové zainteresovanie dáva tomuto filmu vysokú kvalitu a silu, aj keď dej plynie pomaly a nič zásadné sa nedeje. Prím hrá skvelý výkon Bruna Cremera a sledovanie počínania jeho postavy, ktorá aj napriek nie najlepšiemu vzťahu so synom, robí všetko pre to, aby ho zachránil a dostal z väzenia. Priznám sa, že tento Giovanniho epitaf na mňa zapôsobil viac ako niektoré jeho klasiky zo 70-tych rokov.

Už prvá minúta filmu, keď jeleň ociká Sandlera, nastaví latku kvality (v tomto prípade stupidity) filmu. Síce ani jednička nebola žiadna inteligentná zábava, no mala aspoň akú takú úroveň a pár vtipných momentov. Dvojka je ale trápnosť nad trápnosť (vymenovanie všetkých by zabralo aspoň 20 riadkov), bez akéhokoľvek deja, bez štipky vtipu, pokiaľ teda nemáte IQ pod 50. No nezvyknem dávať odpad len tak, takže som si to pretrpel až do konca, aby som našiel aspoň niečo, za čo by som mohol dať tomuto veľdielu jednu hviezdu, žiaľ, bezúspešne. Záverečná "bitka" bola dokonca asi to najhoršie, čo som kedy vo filme videl, ani v amatérskych nízkorozpočtových filmoch bez scenára by ste niečo také hrozné nevideli. Len mi bolo smutno z Buscemiho, že chudák skončil v takomto filme a tak sa tu zhovadil. U štvorky Sandler, Rock, Spade a James je to hovadenie normálne, od nich sa nič viac ani nedá čakať, treba sa ich filmom zďaleka vyhýbať.

Televíznosť z tohto filmu razí poriadne. Zbytočné naťahovanie deja na 3 hodiny, čo zahŕňa veľa obkecávačiek a nič moc sa nedeje. Z podsvetia obchodu s bielym mäsom by som čakal niečo drsnejšie a emocionálne silnejšie. Tu síce vidíme obete ako ležia na svojich posteliach v jednej miestnosti a občas ich niekam zoberú, no okrem pár faciek nevidíme, čo za svinstvo sa s nimi robí, aj keď na začiatku filmu je upozornenie, že film obsahuje nejaké drastické scény, či čo. Tu sa ženy nútia k prostitúcii a natáčaniu porna a vo filme neuvidíme ani jeden ženský prsník. Nie, že by som to vyžadoval, ale v takomto druhu filmu trochu tej explicitnej nahoty a násilia nezaškodí, ak to má zaúčinkovať na city diváka. Takto trošku zaberú tie Filipíny s deťmi a to je všetko.

Tvorcovia sci-fi filmoch si predstavujú budúcnosť zväčša dosť zvláštne. Síce povymýšľajú kadejakých robotov, no pritom autá, autobusy a rôzne prístroje, vrátane klávesnice sú také, ako dnes, teda pred 150 rokmi. Preboha ľudia, trošku sa zamyslite, aké boli autá a klávesnice v roku 1860, pokrok ide predsa výrazne dopredu. Takže nie sa sústrediť na pár vychytávok a hurá, máme sci-fi, treba sa povenovať aj bežným veciam, vrátane oblečenia a účesov, veď fantázii sa medze nekladú. Opäť raz nevyužitý zástupca žánru. Ale ten ozdravovací prístroj bol fajn.

Emmerich to jednoznačne natrel Fuquovi, jeho Biely dom je lepší vo všetkých aspektoch, s výnimkou krvavosti, ktorá tu dosť chýba a trošku znižuje tento film na úroveň rodinnej zábavy na nedeľné odpoludnie, ale podarenej rodinnej zábavy.

Ak je toto náš najlepší film roka, tak je to so slovenským filmom stále biedne. Režisérka zvolila dokumentaristický štýl od nehercov po kameru, aby to vyzeralo ako umenie, no akosi to nevyšlo. Asi mala natočiť klasický dokument, lebo na hraný film treba aj nejaký dej, ktorý tu absentuje. O nehereckých výkonoch škoda reči, navyše svoje dialógy prednášajú v jazyku, ktorý píli uši. Dôležité je, že sa nám týmto snímkom pokúšala režisérka a scenáristka niečo povedať o našej spoločnosti. Ale čo? Áno, boli tu narážky na rasizmus, ale od filmu so skinheadom v hlavnej úlohe som čakal silnejší príbeh a hlavne strhujúcejší, lebo tento film je jedna veľká nuda. Sledovať celý čas ako hlavná postava niekam ide a niečo zháňa, občas niekoho stretne a vlastne ani netuším, o čo tej postave ide... takéto "umenie" ide mimo mňa.

Prekvapivé filmové zvraty sú cool a tak sa scenáristi snažia natlačiť do svojho diela čo možno najnečakanejší zvrat, aj za cenu toho, že je totálne nelogický a nemožný, vzhľadom na predošlý dej a správanie sa postáv. Toto je presne taký prípad, prekvapivé to bolo, ale na mňa úplne neúčinné, dobré akurát na zasmiatie. Napätie v poslednej štvrťhodinke celkom ušlo, ale nič extra, také typické B-čkové bu-bu-bu. Len herci to vyťahujú aspoň na podpriemer. To napríklad také Úplné bezvetrie je o triedu lepší thriller. Ale ako cestopis to bolo fajn, na havajské ostrovy by som šiel hneď.