Hortensia

Bloody good! Explozívna montáž, Courtenayho rola v čomsi pripomína Kačerovho Strateného syna. Revolta v srdci. Cudzinec.

Balancujem medzi extrémne kladným a záporným hodnotením. Táto pozoruhodná ambivalentnosť vôbec prestupuje celý film. Výnimočne strašné! ... Myslím, že po odhodlaní dopozerať tento filmík mi Zulawský predstavil nový spôsob filmového rozprávania. Prinajmenšom fascinujúce, ak divák prijme za svoju snahu filmu roztrhať mu vnútornosti. Isabelle Adjani ako oddané, bezbranné, náruživé dieťa.

Zvyšujem hodnotenie za úprimnosť a zrejme i dobrý zámer tvorcu (narozdiel od pána Reyagadasa). ... Posledná veta Vitexovho komentáru obsahuje skvelý postreh. Napriek snahe o velikášstvo Strom života nič nové neprináša (obsahovo).

Reygadasovou prioritou je vytvoriť z každého záberu šetrič obrazovky, vykradnúť Dreyera a stať sa plnohodnotným predchodcom Stromu života... a tým ašpiruje na zaradenie do idiotskej škatuľky s názvom Parametrická narácia. Ale tento raz film skutočne zodpovedá Bordwellovej definícii, pretože za ním nemožno objaviť nič duchovné...To, čo diváka naozaj v snímke zaujme je samozrejme rutina a rytmus života menonitov. Plot by bol celkom zaujímavý, akurát že Reygadas dokáže sploštiť kdečo... Ostatné je vata. (V podstate však ide o veľmi škodlivý film, ktorý iluzórnou "hĺbavosťou" nahlodáva filmový vkus verejnosti.)

Neuveriteľné: kontemplácia a atak zároveň. Ste pripravený čeliť vlastnému strachu, tomu najelementárnejšiemu desu a chaosu vo Vás (bardu) ? Tento kraťas je až trošku nebezpečný, senzibilného diváka by mohol odviať aj niekam, odkiaľ sa nevracia ľahko. Prinajmenšom priviesť do epileptického záchvatu.

Napriek nevýraznej forme a nevalnému obsahu film v každej minúte predstavuje to dobré z českého humoru. Obzvlášť situačná komika a mladí hrdinovia pripomínajú ranné Formanove snímky.

No bounds, no burdens. Just absence.

Prečo nie je Reader len fascináciou príbehmi a nepravdepodobnou romancou?

Psychadelická hríčka. Film miestami skutočne pripomína "Zlaté časy" kinematografie, hoc len pripomína. Nadnesená jazda, ktorá prechádza cez otvorenú satiru, metafyzické rozprávky po surreal i audio-vizuálnu masáž zmyslov. Surreal ako zrkadlo dekadencie, surreal ako zrkadlo ničotnosti, surreal ako zrkadlo hľadania zmyslu, očisty. Zaujímavý počin, ktorý sa hemží podnetmi, no vidí sa mi, že režisér radšej kĺže po povrchu tém, odkazuje obrazmi, ako by sa snažil o niečom rozprávať. Aj to je cesta, síc...

Nutno rozlišovať medzi nediváckosťou a neschopnosťou režiséra vytvoriť medzi obrazmi akékoľvek napätie. Každý prázdny obraz je vraj alegóriou, sex (ako i v ďalších režisérových filmoch) jediným spojivom medzi postavami. Závan "artovosťi", ako inak v hanlivom zmysle, cítiť zo v všetkých strán... Odporúčam ako uspávanku.