actor-SP

Django! Django! Kto by to bol povedal, že si Tarantino za vzor svôjho najnovšieho filmu vyberie práve slávny príbeh o Djangovi natočený v roku 1966 pod taktovkou Corbucciho – uznávaného westernového režiséra. Samozrejme, s tarantinovským rozdielom, že tu je Django černoch a nejedná sa vyslovene o seriózny western. Quentin, ako sa sám priznal, má za svoj vzor S. Leoneho, čo je vo filme očividné v mnohých aspektoch filmu. Jeho snaha o určitú obdobu dávno zabudnutých westernov vyviera zo strihu, kamery a neposlednom rade i titulkov. Tarantino však svoje vzory len tak bezducho nenapodobňuje. Mieša viaceré žánre, dopĺňa ich svojimi vlastnými nápadmi a režisérskymi postupmi ktoré priaznivci tohto jeho tzv. subžánru dôverne poznajú. A možno práve mix žánrov, či prílišná snaha o rozsiahly film sú jeho kameňom v topánke. 160minútová plochá westernová komédia má hluchých a zbytočných miest dosť, navyše pôsobí mätúco a dejovo kostrbate, nehovoriac o prehnane dlhej krvavej prestrelke s patetickým hollywoodskym koncom. Tá už len naznačovala, že nespútaný je Tarantino, nie Django, ktorý neváha vo filme použiť aj prvky parodujúce samotný western. Sociálne hodnoty tu človek bude hľadať ťažko, keďže aj otázka rasizmu je poňatá odľahčujúcou formou. Nespútaný Django je plochá komédia ženúca zaprášené prvky filmu do extrému v snahe dať im nový rozmer, čo sa v podstate podarilo.

Keď si človek predstaví Bena Afflecka ako herca, čaká najhoršie. Keď si však Affleck sadne za režisérsku stoličku, očakáva sa solídne zvládnutý film. Jeho predošlé „Mesto“ bolo dôkazom toho, že s ním na Oscaroch treba počítať. Inak to nie je ani v prípade jeho najnovšieho filmu „Argo“. Ide o snímok založený na skutočných udalostiach, kde jeden z členov CIA, Tony Mendez, ktorého hrá tiež Affleck, vymyslí plán, ako bezpečne dopraviť šiestich utečencov počas Iránskej revolúcie v roku 1979 naspäť domov. Aj napriek obave, Affleck až tak nevadí, jeho rola je síce vo filme podstatná no ako postava nevýrazná a tak sa stráca v kruhu viacerých postáv. Predovšetkým je to začiatok, ktorý prekvapil niektorými zaujímavými obrazmi a spôsobom, ako celú situáciu vykresliť a dostať do obehu. Aj napriek očakávanému koncu, kde sa skrátka v Amerike málokto dokáže vyhnúť klišé, je Argo napínavý a dobrý film, ktorého tempo nepoľaví nikde. Na Zlaté Glóby to stačilo, no že Argo je filmom roka aj čo sa Oscarov týka, to už je zlé. Preto je samotný Oscar veľkým sklamaním aj napriek neuveriteľne pozitívnym americkým recenziám.

Film Zlodeji bicyklov je posadený do nižšej sociálnej vrstvy (tak ako priam všetky neorealistické diela), kde primárnou témou je snaha chudobného muža a jeho syna o nájdenie ukradnutého bicykla, na ktorom závisí jeho miesto v práci. Neľahká životná situácia núti na prvý pohľad čestného človeka urobiť aj najväčšiu chybu svojho života, ale aj o tom sú príbehy povojnovej talianskej tvorby. De Sica tu aj vďaka výnimočnému scenáru s prehľadom vykresľuje vzťah otca a syna, ich reálne životné problémy, ktoré ako výborne hrajúci neherci (Maggiorani, Staiola) tak dôverne poznajú. Na scénu, kde otec udrie svojho syna v hneve na ukradnutý bicykel a chlapec v ňom v momente stráca dôveru, je ťažké zabudnúť, veď patrí k najemotívnejším scénam neorealistického filmu. Je polemizovania hodné, že títo neherci, ktorých je vo filme viac než dosť, sa po filme nedokážu poriadne uchytiť. Snáď preto, že ich tváre sú prirodzené a bez akýchkoľvek afektov, čo vtedy nepovoľovali takmer žiadne filmové smery. Vierohodnosť snímku umocňuje aj kamera, ktorá akoby do ulíc patrila, či zaznamenávala bežnú realitu, prostredníctvom precítených obrazov, pôsobiacich tak neuveriteľne úprimne a ľudsky.

Na prvý pohľad nenápadný francúzsko-belgický počin patrí medzi to najlepšie z európskej kinematografie minulého roka. Marion Cottilard vsadila na kvalitný scenár, kde hrá Stephanie, pracovníčku vo vodnom parku, kde divákom predvádzajú neuveriteľné kúsky s kosatkami. Avšak pri nevydarenom predstavení ide Stephanie o život. Ten jej zachránia, no v nemocnici sa preberie už ako invalid. S ťažkou životnou skúškou sa vyrovnáva v spoločnosti Aliho, vyhadzovača (Matthias Schoenaerts), ktorý ju ešte prednedávnom vyprevádzal z diskotéky. Medzi Alim a Stephanie vzniká silné puto, v ktorom však láska nehrá očividne prvotnú úlohu, pretože tak, ako sa Stephanie vysporiadava s ťažkým životným údelom, Ali nemá peniaze a preto si privyrába ilegálnymi zápasmi. Audiardov duchaplný, krutý obraz ľudského života tu nadobúda priam až existencionálne rozmery, ktoré sa prejavujú v správaní a konaní jeho postáv a romantické francúzske tóny strieda dramatická, precítená muzika. Audiardov najnovší titul neponúkne subtílne láskanie zamilovaného páru, ale chladný sexualizmus akoby duševne prázdnych postáv. Ten sprevádza dej v rôznych polohách a divákovi tak nie je jasné, aký vzťah je medzi Staphanie a Alim. Adept na Zlatú palmu z minulého roka si zaslúži pozornosť, ktorou sa odvďačí pozoruhodnou kresbou postáv a silným príbehom, ktorý patrí k tomu najlepšiemu vo sfére romantického filmu za posledné roky. 85%

Pohľad na sovietsky romantický film odohrávajúci sa na pozadí vojny bol zážitkom, ktorý človek vo sférach emocionálnych filmov o láske príliš nepredpokladá. Vtedy ešte mladá a neskúsená Taťjana Samojlova ohúrila svojím solídnym zvládnutím tak tragickej postavy, ktorá dlhý čas vyčkáva, až sa jej milý konečne z vojny vráti živý. Zatiaľ však stihne urobiť najväčšiu chybu svojho života, vydať sa v žiali za jeho bratranca Marka. Tento emotívny (dnes už klišoidný) nárek zaľúbeného dievčaťa bol zrežírovaný M. Kalatozovom, režisérom, ktorý film poňal nadčasovo a okorenil ho bezchybným strihom, kamerou, hudbou, či samotnou myšlienkou vyvierajúcou na konci filmového skvostu. Predovšetkým je to však kompozícia záberov a samotné konanie postáv, ktoré je krásne pozerateľné a prirodzené aj s odstupom času. Žeriavy tiahnu sú plné geniálnych scén. Za zmienku stojí sprvu pokľudná hra na klavíri mladého Marka, ktorá sa mení až na "krvavý hudobný epos" vo chvíli, keď sa Veronika bráni jeho pomoci. Mesto je počas bombardovania zahalené v obrovskom hluku a vtedy Veronika citovo vzplanie, čo Marko využíva na to, aby jej pomohol, a neskôr, aby jej dal svoj prvý bozk. Po utíchnutí veľkého rachotu sa upokojí aj Veronika a scéna má tak famózny záver. Nielen tieto nápadité metafory, či pozdejšie antimilitaristické výkriky do tmy sú zárukou toho, že film je aktuálny aj dnes a jeho genialita nevyprcháva. V kope súčasných romantických sračiek je film Žeriavy tiahnu jedným z najlepších romantických filmov všetkých čias. 90%

Snímok z v roku 1956, natočený podľa románu Alana LeMay, sa svojho času uznania nedostal. Revizionistický western o pomste, rasizme aj láske obmieňa či vykladá základné premisy žánru. Aj vďaka tomu Stopári režiséra Johna Forda a jeho „miláčika“ Johna Wayna, s ktorým to bola už v poradí 14. spolupráca, dnes patria medzi najvplyvnejšie tituly v americkej histórii filmu. Veď Stopári sú filmom, ktorý ovplyvnil aj Lucasove Hviezdne vojny či Scorseseho Taxikára. Nečudo, Wayne tu podáva nezabudnuteľný výkon v postave Ethana Edwardsa. Ethan, ktorý je vyslúžilcom z občianskej vojny, je nútený spolu s mladým Martinom stíhať indiánsky kmeň Komančov, ktorý vyzabíjal ich blízkych a uniesol neter Ebbie. Na prvý pohľad záchranná akcia sa mení na túžbu po pomste, keď sa Martin dozvie, že Ethan má v úmysle okrem Komančov zastreliť aj vlastnú neter, pretože je už vychovávaná ako jedna z nich. Predovšetkým 5-ročné putovanie Ethana a Martina za hľadaním kmeňa Ford využíva na zachytenie krás americkej prírody, ktorá je akoby s filmom spätá cez neprekonateľné scenérie, či výstavby jednotlivých záberov a zo Stopárov tak robí jeden z najlepšie kamerovo zvládnutých filmov všetkých čias. Aj otázka rasizmu je vnímaná inak a Stopári postupom času nadobúdajú iný, no zrejme ten správny rozmer, a to protirasistický. Tak ako sa zlatý vek westernu J. Fordom začal v roku 1939 (Prepadnutie), tak sa Stopármi zrejme aj končí. 90%

Príbeh o Freddiem Quellovi a jeho ceste za hľadaním zmyslu života v povojnovom svete je tohtoročným americkým filmovým „topom“ a jeho ignorácia na Oscaroch v kategórii najlepší film, je nie nepochopiteľným, ale neospravedlniteľným faktom. Film P. T . Andersona nás vťahuje do sveta , ktorý si žiada vysvetlenie, možno duševné vykúpenie a práve Joaquin Phoenix v roli už spomínaného človeka snažiaceho sa prekonať svoje povojnové traumy alkoholom či sexom, sa stáva príznačným typom človeka, ktorého sa ujme charizmatický Lancaster Dodd (Philip Seymour Hoffman). Ten sa ho pokúša svojimi naivnými metódami zduchovniť, zdokonaliť jeho sebaovládanie a dať mu v spoločnosti miesto, ktoré tak márne hľadá. Aj napriek tomu, že jeho nasledovníci Freddiem opovrhujú, pre Lancastera je inšpiráciou a zároveň človekom, ku ktorému ho viaže silné puto. Očividne sa jedná o naturalistickú drámu plnú kritického pohľadu na spoločnosť, jej chovanie, jej podstatu. Aj preto sa možno Anderson rozhodol vynechať vo filme uzavretú dramatickú štruktúru s vrcholiacu záverom plným ideí a optimizmu, ktoré nahrádza príslušná bezvýchodiskovosť a pesimizmus. Ale taká je často realita. 90%

Po predošlých dvoch tituloch počnúc Symphaty for Mr. Vengeance a neskôr snímkou Oldboy, je tu Symphaty for Lady Vengeance, uzatvárajúci výnimočnú trilógiu o pomste. Tentoraz je to Yeong-ae Lee, jedna z najväčších hereckých osobností kórejského filmu, ktorú spznávame v postave ženy menom Lee Geum-ja, ktorá ako bola ako devätnásťročná vzatá do väzby za zločin, ktorý vôbec nespáchala. Donútil ju k tomu totiž jej bývalý učiteľ, pán Baek, ktorý je skutočným vinníkom, no vyhrýžal sa jej zabitím jej malej dcérky. A tak Geum-ja musela prežiť dlhých trinásť rokov vo väzení, kde pomaly spriadala svoj plán pomsty. V prípade filmu uzatvárajúceho slávnu trilógiu je okrem hlavného motívu ešte jeden, veľmi podstatný detail. Lee Geum-ja prežíva akýsi morálny konflikt medzi snahou pomstiť sa a túžbou vidieť konečne svoje dieťa. Film je tak hlbokou sondou do duše ženy, ktorá nie je len o pocite po pomste, ale aj o možnosti jej vykúpenia, plný symbolov a metafor prostredníctvom Chan Wook Park-ových obrazov, ktorých silu ešte viac umocňuje klasická hudba pripomínajúca Verdiho. 90%

Pomstu , ako silný a zväčša i neovládateľný pocit ústredných postáv možno vidieť už v ranných rokoch svetovej kinematografie. Či už sa obzrieme ďalej do minulosti za westernovými hrdinami, zamyslíme sa nad podstatou žánru Noir, alebo si jednoducho zapneme Tarantinovho Kill Billa. A Park Chan-Wook si silu a neupadajúcu aktuálnosť tejto témy uvedomuje, o čom svedčí jeho trilógia o pomste počnúc filmom Sympathy for Mr. Vengeance, ktorý pootvoril dvierka slávy a úspechu pre už spomínaného režiséra. V centre diania tu stojí hluchonemý Ryu, ktorý sa všemožnými spôsobmi snaží zohnať sestre obličku a peniaze na jej prípadnú operáciu. Avšak, po tom, ako je nečakane vyhodení z práce a pokus o výmenu obličky s cudzími ľuďmi nevyšiel práve najlepšie, je Ryu nuténý spolu s priateľkou zosnovať plán na únos malého dievčatka. Unesené dievča sa pri nepozornosti Rya utopí v rieke a jej otec chystá pomstu. Pomstu však chystá aj mladý Ryu obchodníkom z orgánmi, čo sľubuje krvavé finále. Závan orientalizmu cítiť v hlavne postavách, ktoré sú násilnícke, sexuschtivé a „šikmooko zmýšľajúce“. No ten sa prejavuje aj v osobitom štýle režiséra, ktorého autorské filmy sú viac, než sa na prvý pohľad zdá.

Jediné, čo človeku ostane na konci filmu, je nemý úžas. Nemý úžas nad nadhľadom, ktorý J.A. Bayona dokázal ponechať nad situáciou dnešných gýčových katastrofických filmov. Jeho Impossible je plný inakosti a predstavuje tak solídnu drámu na pozadí katastrofy, ktorá otriasla rodinou a tá je tak nútená prekročiť hranice svojho vlastného ja. Zatiaľ, čo iné filmy toho žánru predstavujú predovšetkým dokonalé digitálne spracovanie kolosálnych scén, Impossible je príznačný silnými scénami vynakujúco hrajúcich hercov ( i deti), ktorých dialógy majú náboj a hlavne, nie sú len túžbou po emotívnom týraní diváka, ale hlavou a pätou, ktorá stavia celý film a činí ho výborným. Jeden z najlepších amerických filmov roka. 85%