JoVanGogh

Musím povedať, že niečo tak krásne som dávno nevidela. Od Makota Shinkaia som už videla pár filmov, ale zakaždým ma prekvapí svojou nádherou a prepracovanosťou. Nehovorím len o citlivom vizuále a animácii s s neuveriteľnom zmyslom pre detail. Bol to nežný road movie, s možno trochu zidealizovaným zobrazením Japonska, o PTSD a nevyriešených detských traumách spôsobených katastrofou, ale napriek tomu plný nádeje.

Moje prvé stretnutie s kórejskou seriálovou tvorbou. Som jednoduchý človek, keď som si na úvod prečítala popis a videla som spojenie "autistická právnička", ihneď som klikala Netflix. Moje očakávania boli, že to bude seriózna dráma zo súdneho prostredia do relatívnej hĺbky študujúca psychológiu osoby s funkčným autizmom. Čo som dostala bola romantická oddychovka, miestami cheesy, miestami vtipná, a v konečnom dôsledku informatívna, opierajúca sa o mnoho dôležitých spoločenských tém, ako je napr. všeobecná stigma ohľadom ľudí s ASD, ich vzťahy s okolím, morálne dilemy súvisiace s právnickou prácou, postavenie žien vo východnej Ázii. Najmä ten posledný príklad bol pre mňa mierny kultúrny šok. Eun Bin Park v hlavnej roli bola absolútne podmanivá a každý jeden záber bol esteticky nádherný. Počas cca 2 týždňov, bol pre mňa tento seriál bezpečným útekom z drsnej každodennej reality.

Nečítala som si o tom vopred nič, ale mala som veľké očakávania, lebo viacero ľudí okolo mňa to veľmi chválilo. Film bol konceptovo mega zaujímavý, miestami to malo priam Nolanovský nádych. Všimla som si to hlavne preto, že mi stačila sekunda nepozornosti a z celej scény som mala jeden veľký príbehový miš-maš. Možno to bol zámer, predsalen názov hovorí za všetko. Veľmi sa mi páčili jednotlivé charaktery a to, ako na diváka prenášali svoju energiu (stres, pokoj, chaos, hnev), najmä absolútne sympatický Jonathan Quan, ktorého som, prisámvačku, videla naposledy v Indiana Jonesovi, a za ktorého som mega šťastná, že sa vrátil k herectvu. Veľmi uznávam, že je to komplexné dielo scenáristicky aj vizuálne, bolo to vtipné, a zároveň krásna ukážka toho, ako sa medzigeneračná trauma do nejakej miery týka asi každého z nás a tak celkovo, hlavne je to film o láske. Ale teda, možno vplyvom odporúčaní som bola biased a nakoniec, som si medzi pozitívnymi pocitmi z filmu odniesla aj jemnučké sklamanie.

Musím povedať, nečakala som žiaden zázrak, ale reálne, tento film ma odpálil z miesta. To, ako nám Steven ukázal jeho začiatky s natáčaním bolo zaujímavé, ale čo ma vzalo najviac, bolo, ako opísal vzťahy s jeho rodinou, hlavne mamu Mitzi. Na prvý pohľad bezproblémová rodina s pestrým židovským dedičstvom privezeným z východnej Európy, láskou ku kultúre a vede, materiálnou a rodinnou stabilitou a zdravými vzťahmi, avšak ani toto nestačí ku šťastiu všetkých členov. To vedie k postupnému uvedomeniu si, že riešenie problémov bude bolestivé, ale musí eventuálne nastať. Tento aspekt - situácie, ktoré nastanú vinou nikoho a ich rozuzlenie je smutné, ale nevyhnutné, bol to najkrajšie na tomto filme. Podčiarknutý skvelým herectvom asi všetkých hlavných postáv. Film núti k introspektíve, je smutný a zároveň krásny a veľmi ho odporúčam.

Dobré ale... Prvé cca 2, resp. 2 a pol epizódy sa Inside Man javil ako vynikajúci psychologický triler s detektívnymi a mystery prvkami a skvelými hereckými výkonmi Davida Tennanta, Dolly Wells a Stanleyho Tucciho. Taký seriál, kedy vieš, že už je 1 hodina v noci a tebe chýba ešte veľa do konca, ale je ti to jedno, lebo to do zajtra nevydržíš, len aby si to dopozerala s márnym pocitom frustrácie z toho, čo si videla. Chytala som sa za hlavu z toho, ako neuveriteľne hlúpo sa veci skončili. Na druhej strane, aj tak to nebola strata času a ako krátka jednohubka to určite poteší každého/každú, kto si fičí na mystery trileroch.

Prehliadka možností After Effects. Tento film by sa mal edukačne púšťať na hodinách odboru Vizuálne efekty a Animovaná tvorba ako demonštrácia, čo všetko je možné v tomto programe robiť a ako to vyzerá, keď sa niekto nechá uniesť a preženie to. Ďalej by sa mal púšťať na Strihovej skladbe a Hranej réžii na ukážku, ako sa film nemá točiť ani strihať. V scenári povykrádané kadečo zo západu na východ ale na to sme si v slovenskej mladej kinematografii už viac-menej zvykli, podobne ako na strašné herecké výkony. S prižmúrenými obidvomi očami, s odstupom veľkej vzdialenosti a len na základe subjektívnych sympatií, jednu hviezdičku dávam za postavu Gabriela a druhú za Satana.

Takmer dokumentárnym spôsobom zachytený svet mimo sveta. Fakt, že v tomto filme je príbeh minimalistický nepovažujem za závadu, práve naopak, keďže obsahuje dostatok iných és. Je to zástup nádherných záberov, ktorých kontemplatívnu atmosféru umocňuje intenzívna hudba Steva Pricea a pomalý pohyb hlavných postáv v priestore bez gravitácie. Pozvoľné tempo však nezachádza do nudy ale do napätia, ktoré postupne graduje do takej miery, že si držíte ruky pri ústach a svojim pomalým plytkým dychom chcete zmierniť chaotické dychčanie hlavnej hrdinky. Ste ohromení rozsiahlosťou a priestorom a uvedomujete si, akí sme malí v tomto nekonečne.

Sci-fi, ktoré nie je len o technických objavoch a vede ale o formovaní charakterov, ich vzájomných vzťahov a bežných každodenných úkonoch. Koncept cestovania v čase je v Steins; Gate podaný nezvyčajným spôsobom a to hlavne motiváciou hlavných postáv meniť minulosť nie pre dobro sveta ale pre ich vlastné potreby. Avšak zákony kauzality platia v každom prípade, takže i zdanlivo malé priania spôsobujú veľké zmeny vo vývoji najdôležitejšieho zámeru charizmatického hlavného hrdinu, ktorý sa miestami dostáva až za hranicu jeho vízie seba samého ako "mad scientist". Dialógy sú čiastočne poňaté s veľkou dávkou sentimentality, čo je typicky japonské ale nepovažujem to za závadu. Vizuálna stránka anime je skutočne skvelá. Prepracované pozadia s čistou nepestrou farebnosťou, krásnymi kompozíciami a zábermi z mnohých uhlov, to všetko robí obraz veľmi zaujímavým. Steins; Gate je anime na úrovni.

Joanna Sfara považujem za skvelého autora komixov, ktoré sú nielen náučné (týkajúce sa judaizmu a histórie aškenázskych aj severoafrických Židov, okrem Rabínovho kocúra napr. aj Klezmer) ale aj vkusné, s krehkým detským výtvarnom, ktorým rozpráva dobrodružstvá plné roztomilého humoru ale zároveň aj o zabíjaní a nenávisti, akoby napriek svojmu citlivému vizuálu. Podobne, ako som nadšená z jeho komixu, som bola nadšená aj z filmovej podoby. Výtvarno bolo síce vo väčšine filmu prispôsobené animácii ale určité sekvencie boli v štýle, ktorý sa najviac podobal komixu a tieto časti boli priam pastvou pre oči. Čo sa týka scenára, vydať sa na cestu v polovici metráže filmu nie je vôbec obvyklé a hlavné udalosti boli teda v druhej polovici riešené veľmi úsporne. Ale závažná vec to nie je, v 21. storočí si už každý točí čo chce a akým spôsobom chce a funguje to bezproblémov, tak ako v tomto filme. Dávno som si tak neužila celovečerný animák, ako teraz Rabínovho kocúra.

"Poďme si pohovoriť o samote v Nemecku." Áno, taký bežný výletík.