liberator

réžia: Pavol Beňo ; korektný rok výroby: 2010

V tomto filme sa zišlo hneď niekoľko hercov, ktorých príliš "nemám v láske". Však mi aj nejakú dobu trvalo, kým som sa dokopal k jeho zhliadnutiu. Môžem povedať (aj keď som nečítal predlohu), že som očakával citlivú kombináciu ľahkého a intelektuálneho humoru s miestami vážnejším pozadím - ktorú mi tento film aj naservíroval. Musím povedať, že som sa pri filme tak dobre nezasmial už pár mesiacov (odvtedy, čo som znovu videl film Tais-toi! s Jeanom Renom a Gérardom Depardieu). Takže s filmom som spokojný, a už mi zostáva len pustiť sa do Adamsových knižiek.

Egoyanove filmy sa mi vždy páčili. Nešlo ani o to, že je brilantný rozprávač a režisér, ako skôr o jeho schopnosť povedať a spraviť vo filme presne to, čo chce - v rámci filmového umenia nerobiť žiadne kompromisy. Pri tomto filme ma naviac potešil aj Egoyanov "návrat" k vizuálnym a rozprávačským postupom starších filmov ako Felicia's Journey (1999) alebo Sweet Hereafter (1997). K plnému hodnoteniu veľkou mierou prispela aj atmosférická hudba Mychaela Dannu a kostýmy od Debry Hanson - nech má Julianne Moore na sebe čokoľvek, vo všetkom vyzerá výborne.

scenárista a režisér mali zreteľný problém s pochopením kauzality - alebo ju úmyselne ignorovali (možno by im stačilo v rámci prípravy zhliadnuť trilógiu Návrat do budúcnosti alebo aspoň Timecop-a, čo nie sú priamo učebnice teórie relativity, ale možno by sa im týmto filmom podarilo neznechutiť každého s aspoň priemerným IQ).

Todd Field zvolil veľmi zaujímavý spôsob rozprávania, ktorým zdôrazňuje spätosť s literárnou predlohou. Veľký dôraz kladie aj na filmovú interpunkciu - najvýraznejšie to je vidieť na poslednom zábere, ktorý pôsobí nielen ako bodka za vetou, ale aj za celým textom. Veľmi vydarený film.

Celkom podarená adaptácia Philipa K. Dicka, v ktorej jedinou neznámou pre mňa bol režisér (ale vyzerá, že tvorí s ľahkosťou a môžme sa tešiť na ďalšie filmy s jeho podpisom). Citlivá kamera Johna Tolla (Thin Red Line, Gone Baby Gone, Captain Corelli's Mandolin alebo Legends of the Fall) a atmosférotvorná hudba Thomasa Newmana v štýle American Beauty a Road to Perdition spolu s autorom literárnej predlohy sľubovali, ak nie zaručovali celkom príjemný filmový zážitok. Plusom je aj fakt, že Matovi Damonovi sa podarilo vystrihnúť akýsi medzistupeň medzi akčným Bourneom a precitlivelým Georgeom Loneganom z Eastwoodovho filmu Hereafter, a takisto Emily Blunt sa ukázala v trošku filmovejšej podobe ako vo Wolfmanovi.

Od Håfströma asi každý čakal niečo viac. Nevyvíjalo sa to zle - až kým sir Anthony Hopkins a jeho postava nezačali "vyšilovať". S ohľadom k chabému výkonu Colina O'Donoghue a faktu, že ostatní (Braga, Hinds, Hauer) nemali dostatok priestoru vo filme a viet v scenári, aby sa ukázali, Hopkins si vlastne celý film "ukradol" pre seba v štýle Angeliny Jolie (The Tourist) a výsledok tomu zodpovedá. Každopádne, po technickej stránke bol The Rite nakrútený na profesionálnej úrovni a po vizuálnej stránke dokonca nadpriemerne. Najslabším článkom k ceste za nadpriemernosťou bol asi tandem scenárista+režisér. Len na záver: Ciarán Hinds ako exorcista - to by mohla byť celkom dobrá kombinácia - len keby sa dostal do akcie. Má dobrú tvár na to, aby vo filmoch podobného razenia úspešne zastúpil momentálne dosť sprofanovaného Alana Rickmana (aj napriek vysokodefiničnej "nixonovskej" tvári si človek nikdy nie je na istom, či je to záporák, alebo sa mu len ráno podarilo vstať ľavou nohou a obliať sa horúcou kávou).

A to som si hovoril, že po Van Dammovom Inferne už na podobný "výblitok" tak ľahko nenarazím - á... chyba lávky.

Vizuálne celkom pekne nakrútená stupidita - tri hviezdičky len kvôli mojej slabosti pre "jaskyniarske" filmy (nedá sa pozerať inak ako v tme, v HD s kvalitným zvukom).

Výborne zahraná a zrežírovaná komorná dráma (oprostená od znakov prehnanej teatrálnosti, typických pre filmy tohoto razenia), ktorá sa dá vychutnať aj po viac ako polstoročí.