Ten Druhy

1+1=1, to bolo pre mňa šokujúce zistenie, chvíľu som zostal sedieť ohromený. Keď to zjednoduším Incendies (výstižnejší by bol preklad Zhorenisko) je film o tom ako minulosť človeka v určitej chvíli dostihne. Tento spletitý príbeh je vystavaný s ľahkosťou, prechody z jedného časového pásma do druhého sú plynulé, zmenu signalizujú tváre matky a dcéry. Rekonštrukcia minulosti funguje ako desivý prejav a súčasne vytvára vnútornú dynamiku príbehu, ktorý nás zavedie do čias občianskej vojny v nemenovanej krajine Blízkeho východu (fakty poukazujú na Libanon). Film je tak trochu postmoderne ladený, pôsobí ako mozaika, ktorá nedáva zmysel, keď je neúplná. V ľudskom živote jednoduchá matematika často neplatí, kto si to včas neuvedomí, zostane prekvapený, ako ja v závere tohto filmu.

Presne takéto filmy sa mi zarezávajú pod kožu. Vystavané na princípe kontrastov. Mrazivá tragédia presiaknutá atmosférou detstva.

Konečne poriadny film na tému občianskej vojny v Španielsku, zachytávajúci aj priame boje, vojnové zverstvá a drancovanie, ktoré sú síce sústredené do druhej polovice filmu, ale zato presvedčivo stvárnené. Je to osviežujúce zistenie, že sa v množstve filmov, ktoré zobrazujú hrôzy španielskej vojny detskými očami (Girasoles ciegos, Lengua de las mariposas, Bicicletas son para el verano...), opisujú uplakané krivdy v období "postguerry" (13 rosas), alebo vnucujú tendenčné drísty (napr. Santuario no se rinde), či dotýkajú sa vojny okrajovo (Laberinto del fauno, Saldados de Salamina...), našlo aj dielo, ktoré prinieslo akciu. Libertarias sa mi páčil podstatne viac ako toľko ospevovaný Land and Freedom, ktorý sa mi zdal upätý. Tu nechýbala ľahkosť, ani zmysel pre humor, nadšenie, tragické emócie a drsnosť života.