Ten Druhy

Je to príbeh domáceho násilia, ktorý sa opakuje v tónoch starožitného rádia. Obraz je zámerne tmavý, strašidelné scény sú spočiatku desivé a lakačky fungujú, ale iba krátko, potom sú predvídateľné. Od chvíle ako do chlapíka vstúpi duch a zasvietia mu oči, no najmä keď sa snažia vysvetliť, prečo sa to deje, začína ochotnícke divadlo. Také rozťahané, to málo by stačilo krátky film.

Duchársky horor o posadnutej bábike, založený na miestnej legende o prízraku mŕtvej dievčiny, ktorá tragicky zahynula pri návrate z prvého svätého prijímania. Príbeh sa odohráva na konci 80. rokov minulého storočia, v  nejakom španielskom malomeste. Oživenie historickej doby prostredníctvom rôznych rekvizít, kostýmov, účesov a podobne je veľmi vydarené a patrí k tomu najlepšiemu. Sympatický je tiež kasting. Mladí herci naozaj dôveryhodne hrajú stretnutie s nadrirodzenom. Atmosféra graduje a je strašidelná, ako aj duch, ktorý opakovane šepká nepríjemným uhrančivým hlasom: "Stratila som bábiku. Je úplne sama a je jej zima". (To je aj slogan hororu, ktorý môžete vidieť na plagáte.) Mladí hrdinovia sú v ohrození, preto sa snažia odhaliť tajomstvo a pátrajú na vlastnú päsť. Problém je však ten, že sú na falošnej stope. V závere je už jasné, že skôr ako na  to dievča sa mali zamerať na niečo iné...  Vo filme je pomerne veľa opozeraného klišé, ale napriek tomu má šmrnc a nenudí.

Špiritistická hra, ktorá v podstate prepisuje ouiju, predsa len prináša novú kvalitu. Historia ruky nie je dostatočne vysvetlená, len tak tínedžersky skratkovito odbavená v jednej  odpovedi na otázku.  Napokon je dobre, že zostáva záhadou. Vo filme sa ukazuje ako sa môže bezstarostnosť a ľahkovážne naháňanie lajkov vypomstiť.  Od nevinnej zábavy sa postupne dostávame k niečomu naozaj hrôzostrašnému. Napätie, scény zjavovania duchov sú fakt elektrizujúce, osobne som sa nenudil ani chvíľu. Hrdinovia sa zamovávajú, stále viac zacyklujú, snažia sa to rázne ukončiť, ale už sa z toho nedostanú. Nie je to ten typ hororu, v ktorom nakoniec dobro zvíťazí a zlo ešte na záver výstražne vycerí zúbky. Koniec nie je vo filme žiadny, uzatvára sa iba kruh, čo je veľmi bezútešné.

Od začiatku to veľmi dobre odsýpa, fajnovo vybudovaná atmosféra, napätie, žiadny zbytočný šum, aj vedlajšia linka so školským šikanovaním  tam dobre zapadá. V hre je viacero možností, akým smerom sa príbeh vyvinie, a to nehovorím o tom, že to celé ťahá detský herec!  V druhej polovici prišla aj poriadna akcia, ale potom bol už obraz pre mňa príliš tmavý. Hoci som sedel v prednej rade amfiteátra, mal som občas problém rozoznať, čo sa deje.

Mám rád túto sériu, no nepotrpím si na nostalgiu, je lepšie, keď sa veci posunú ďalej. Tento film si hľadá vlastnú parketu, hoci sa tu stále používajú pôvodné nástroje na detekciu a lapanie duchov, spolu s autom Ecto-1, ktoré už pôsobia ako historické artefakty a teraz sú skôr zábavné.  Príšery sú takisto nezmenené. Nedesia a vyzerajú len rozprávkovo. Práve preto nás cestou do 80. rokov sprevádzajú deti, ktoré film naozaj dokážu utiahnuť až do chvíle, keď sa vytvára zdanie, že duchov už nezvládnu. A vtedy je jasné, že prídu na pomoc všetci dávni hrdinovia Ghostbusters, dokonca aj Harold Ramis in memoriam ako hologram, aby si vychutnali záverečný aplauz.  Prevažne som sa výborne bavil, len občas tomu padala reťaz, napríklad keď deti v škole na hodine pozerali Cuja a Chuckyho a bol v tom účel a čistý kalkul. Celkovo je to urobené dobre: s rešpektom, no nie s prílišným obdivom. Myslím, že si na svoje  prídu rovnako skalní aj diváci novej generácie.

Čakal som viac, než mi LAMB/ADA mohla ponúknuť.  Čiastočne som sa nechal oklamať, toto ani zďaleka nie je horor, ale tichá rodinná dráma zľahka okorenená fantastickými prvkami. A predsa som mal permanentný pocit, že sa niečo stane... To je vlk v ovčom rúchu, alebo satan, ktorý sa skrýva pod rúškom, hovoril som si pri pohľade na bytosť s ľudským telom a hlavou jahňaťa, no môj dojem bol skôr rozpačitý a komický. Biblická symbolika však bola zreteľná a zúfalí rodičia, ktorí stratili dcéru si privlastnili, čo im nepatrilo. Dúfal som, že je zarobené na poriadnu zápletku, ale nikto sa  výraznejšie neprejavil. To podstatné som sa dozvedel za 5 minút a ďalších 100 minút som počítal ovečky a sledoval každodenný život islandských farmárov, ktorí neboli zhovorčiví. Predpokladám, že každý, kto vysoko ohodnotí tento film, pochváli jeho metaforiku a povie, že je alegorický, no mne jednoducho nesadol.

Je to verný obraz tejto doby,  nekompromisná politická satira, ktorá nás núti zamyslieť sa komu, resp. čomu veríme. Dnes môže spadnúť ničivá kométa, alebo sa rozšíri smrteľná epidémia, zajtra sa zjaví trebárs Ježíš, ale s nikým to nepohne, no zopár chytrákov nájde vždy spôsob ako sa na tom obohatí a ostatní za to zaplatia. Peniazmi, životmi. Armageddon je dobrý biznis a show, tisíce mŕtvych sú len vedľajšie straty. Don´t Look Up, k zemi hľaď, drž hubu a krok! Sociálne siete a všetci influenceri sveta naozaj takto debilizujú spoločnosť, žijeme túto komédiu, ktorá už ani smiešna nie je,  zaujímavé, ale dosť modelové, myslím tento film, lebo s tou fikciou, čo žijeme sa asi zase nič nestane.

Oceňujem odvahu a chrabrosť, s ktorou sa tvorcovia pustili do filmového spracovania námetu, ktorý je veľmi literárny. Rozprávač, ktorý knižný príbeh posúva do nadosobnej a nadčasovej roviny, vo filme nemá až takú veľkú moc, hoci preberá aj úlohu literárnej „bielej postavy“, no má však ženský hlas poľudšťujúci  drsnú realitu a zvýrazňujúci emócie. Film je oveľa depresívnejší ako kniha, po dopozeraní zostal vo mne oveľa väčší pocit zmaru a beznádeje, a to som román čítal dvakrát. Postavy, ktoré sú výrazné a dôležité v literárnej predlohe, napr. Jožova krstná Hana Meľošová, sú tu na úrovni komparzu, naopak viac priestoru a významu nadobúda jej manžel (T. Maštalír), ktorý upozorňuje na negatívne javy na slovenskej dedine začiatkom 20. storočia. To platí aj pre epizodickú postavu Makovho biologického otca Gregora Biaľoša, ktorý tu doslova zažiari v skvelom podaní A. Bártu. Takisto J. Bárdos v roli Maruše je presvedčivá: krásna i rapavá. Nechápal som ako sa mohla utopiť, i keď zámerne, v sude s teplou vodou na pranie bielizne, nerozumiem tomu ani teraz po filme. Jula, ktorá je v románe priam stelesnenie utrpenia, úbohá chudera, ktorá dokonca žiada manžela Jozefa, aby ju zbil ("Jožko, veď ma len zbi! Ľudia ani neveria, že sme muž a žena."), vo filme oslňuje vnútornou krásou a vôbec nepôsobí ako mrzáčka. Až takú peknú som si ju na základe literárnej predlohy nepredstavoval. J. Kvantiková postrčila Julu do vyššieho levelu. Jozefa Maka mohol hrať ktokoľvek, veď je to človek ako milióny obyčajných ľudí, no D. Hartlovi sa podarilo stvárniť nielen túto vlastnosť, ktorú hrať ani nemusel, ale i nezdolnosť a silu čeliť nepriazni osudu. Predsa som však očakával niekoho silnejšieho, kto by vyzeral menej chlapčensky... Jozef Mak tvrdo makal ako drevorubač, vláčil ťažké vrecia na dunajské lode a navyše je to posledný preživší, v podstate všetci jeho blízki tragicky zahynuli. Zato Jožovho brata Jána Maka som vďaka J. Lojovi nevnímal až natoľko záporne. A nakoniec to, čo so sebou dorobila D. Mórová v roli Makovky si zaslúži poklonu. Tvorcovia sa držali predlohy a súčasne ju svojsky interpretovali. Hoci kniha ponúkla na záver istú katarziu, film je zničujúci, toto je peklo na Zemi, kde postavy nemajú šancu dožiť sa staroby, no možno zafunguje ako silná facka; nebuďte pasívni, preberte sa.

Od tohto som si veľa sľuboval. Označenie džungľa obchádza všetko oblúkom. Nepodarilo sa mi spárovať ani tému s priestorom. Tento diel sa mal jednoznačne odohrávať v Ostrave.

Spracovaná veľmi vážna téma, Rezniček tentoraz doplatil na svoju nadprácu, ale zaujala ma iná vec,  a to prienik do súkromia pána ombudsmana. Pelan spáva so svojou 18 ročnou bývalou študentkou? No to už je trocha moc, v tomto kontexte mi to nesedí, veď to nie je kamarát do dešte po 30 rokoch...