arie

Repetitívne – absolútna dokonalosť. Autentický záznam vojnových zverstiev, sugestívna čiernobiela kamera, mesto premenené na nekonečné kopy sutín, nahé telá nevinných obetí, zabudnuté a pohodené medzi troskami, znásilňovanie, strach a smrť, pohlcujúca každý plamienok života navôkol. Film, ktorý diváka zničí, rozdrví a pripraví o posledné kúsky optimizmu. Vojnový konflikt prezentovaný v celej svojej ohyzdnej nahote a pravde, ako absurdný akt, ktorého existencia postráda akékoľvek rozumné vysvetlenie, akt, ktorý je nástrojom na zabíjanie obyčajných ľudí, ktorý devastuje a nedáva nádej na prinavrátenie života zbaveného nekonečného strachu, sĺz a bolesti. Obdobný obraz zhnusenia a beznádeje mi sprostredkoval snáď len sovietsky film Choď a pozeraj sa, no pohľad na Nanking je presiaknutý oveľa intenzívnejšou emocionálnou silou, ktorú mnohí nedokážu uniesť.

Po prečítaní synopsy k filmu „Fúzy“ môže nejednému divákovi mysľou prebehnúť viacero otázok súvisiacich so značnou originalitou príbehu, niektorým, ako užívateľovi nižšie, sa môže snímka ľahko prepojiť s dielom Davida Lyncha, čo je však, podľa mojej mienky, značne premrštené prirovnanie. Hraný debut Emmanuela Carrèra má všetky predpoklady zaujať náročné a rôznorodé divácke spektrum, lenže v takom prípade by sa snímka musela zaobísť bez fatálnych nedostatkov a preto je nutné poznamenať, že k hraniciam umeleckej originality hlavných tromfov Lynchovej filmografie sa nepribližuje ani v náznakoch. Hlavným problémom je prázdnota príbehu, keďže po vcelku solídnej úvodnej tretine, v ktorej sme oboznámení s problémom hlavnej postavy, sa film akoby zastaví, prestane rozpracovávať hlavnú líniu, namiesto toho len tápe a hľadá cesty ako naplniť celovečernú minutáž, čo sa naplno ukáže od momentu, keď sa titulná postava rozhodne pre radikálnu zmenu a odcestuje na Ďaleký východ za účelom znovuobjavenia seba samého či zdravého rozumu? V snímke naplno absentuje tak potrebná zneisťujúca atmosféra a postupne len navršuje kvantá nudných, naťahovaných a repetitívnych scén. Slabý scenár v kontraste s počiatočnou jednoduchou myšlienkou filmu preto smerujú k názoru, že tvorcovia sa mohli uspokojiť s krátkometrážnou formou zhruba polovičného rozsahu a netlačiť svoj film zbytočne do celovečerných 80 minút. Pochvalu si zaslúži maximálne Vincent Lindon, zručne preberajúci štafetu filmových schizofrenikov a skladateľ Philip Glass a jeho tradične vkusný hudobný minimalizmus.

Je to opätovne potvrdené, Kórejci zvládajú romantiku mimoriadne citlivo a s pokorou. Ak by som mal k snímke Christmas in August priradiť len jediné slovíčko, asi by som použil pojem „krehkosť“. Krehký ako snehová vločka, ktorá sa pri dopade na ľudské telo po chvíli rozplynie do nenávratna, presne taký je tento film. Tradičný príbeh o láske, ktorá nemôže byť naplnená kvôli zásahu osudu, bozkoch a objatiach, na ktoré už nezostal čas, príbeh obyčajných ľudí a každodenného plynutia času by mohol poľahky upadnúť do nudného stereotypu či gýčovej presladenosti, kebyže vznikne v odlišnej destinácii, no snímka, jedna z prvých, ktorá stála za obrovským vzostupom tamojšej kinematografie v posledných rokoch len utvrdzuje, že autori majú niektoré žánre akoby zakorenené vo svojom srdci a pri ich realizácii im stačí len naplno otvoriť svoje vnútro a výsledok je aj napriek neoriginalite temer neustále viac než uspokojivý.

Začiatok je tak ukrutne stupídny, až som mal túžbu vziať do rúk Jasonovu mačetu a oddaný hlbinám vlastnej zúrivosti rozsekať monitor môjho PC. Nechápte ma však zle, neodškriepiteľný fakt, že táto snímka bude trash ako remeň bol vo mne zakotvený vopred, no moja mierna averzia k hororom, v ktorých sa vyskytujú deťúrence majúce v sebe pučiace zárodky zla, sa prihlásila veľmi skoro. Našťastie sa po úvodnej predohre presúvame o niekoľko rokov do budúcnosti, chlapci – dvojičky nám vyrastú a kalich béčkovej zábavy sa môže začať napĺňať červenou tekutinou až po okraj. A aby som nezabudol pripomenúť, príde aj spomínaná mačeta, síce nie priamo Jasonova ani rovnomenný mexický bad guy, no myslím si, že i tunajší eliminátor ľudského života si svojím umením naše uznanie zaslúži, naviac ako bonus utrúsi niekoľko vtipných cynických poznámok. Celé jeho predstavenie je zaodeté do správne odpudivej aury slasherov 80. rokov, nechýba imponujúci hudobný doprovod a niekoľko mimoriadne iritujúcich scén, no tá z úvodu zostáva nedostižne na čele. Milovník trashu plesá, ostatným postačí heslo „ruky preč“, v opačnom prípade by sa ich rendez-vous s všestrannou mačetou nemuselo zaobísť bez ujmy na duševnej pohode.

Westernový žáner je v nezromantizovanej podobe priam ideálnym adeptom na zrealizovanie nemilosrdného predstavenia plného ošľahaných chlapíkov a strohej výrečnosti. Španielsky prírastok však inovatívne a veľmi interesantne primiešava do zavedených koľají štipľavú dávku explicitného násilia, čím nastáva skĺbenie s hororovým žánrom. Je pre mňa záhadou, prečo nevzniklo viacero podobne originálných žánrových výstrelov, keďže kombinácia týchto dvoch odlišných bračekov je mimoriadne pútavá, prispieva tomu i drsné, snehom pokryté prostredie, ktoré sa na takéto experimentovanie javí byť ideálnejším než vyprahnuté exteriéry divokého západu. Španielsky produkt celkom výrazne evokuje o štyri roky staršiu taliansku snímku Sergia Corbucciho Il Grande Silenzio, ktorá sa s divákom vo vyobrazení krutosti taktiež nemaznala, no Marchent zachádza omnoho ďalej, aj keď jeho dielo pôsobí menej konzistentne a viacej neohrabane. Výraznejšie mi prekážala nezvládnutá práca zo strihom, film doslova pôsobí akoby z neho bolo niekoľko pikantnejších scén vystrihnutých a zatiaľ čo nedôležité scény majú tendenciu upadať do zdĺhavosti, dramaticky vypäté a násilné sekvencie sa odohrávajú v rýchlom slede niekoľkých krátkych záberov. Negatívom je taktiež prakticky nulový soundtrack, ktorému by prospel dotyk skúsenej ruky majstra Morriconeho (je autorom i skvelej hudby k Il Grande Silenzio). Film však určite nie je nudný, svojou odlišnosťou si žiada permanentný záujem, naviac sugestívnosť a bezvýchodiskovosť prostredia dopomáhajú k citeľnej atmosfére a preto zamrzia spomenuté negatíva, bez ktorých by sa mohlo jednať o skvelú kultovú záležitosť.

Kinosála plná detí sledujúcich neznámy príbeh odohrávajúci sa na plátne. Deti nečakane kričia a divákov sluch zasahuje nekompromisný, zneisťujúci útok. To je úvodná sekvencia, ktorá predznamenáva celkový tón filmu Sombre. Dalo by sa povedať, že v tomto filme nie je dôležitý príbeh, nie sú dôležité postavy, dôležité sú myšlienky, pocity a vnútorný stav, ktorý vo vás dielo vyvolá. Film je zahalený akýmsi nepreniknuteľným závojom pochmúrnosti, ktorý režisér počas diania znásobuje, aby snímku v jeden okamih nečakane vyjasnil a možno dal divákovi šancu na odbremenenie sa od všadeprítomnej ťaživosti a dusna, no je to len klam, snímka sa opätovne uzavrie do svojej škrupiny a až do záveru diváka núti strácať dych a všetko, čo aspoň trochu súvisí s pozitívnymi vnemami. Režisér filmu si udržiava od svojich postáv, ktoré sú opatrené menami, no tým sa ich charakterizácia prakticky končí a zostáva nám len ich nepochopiteľné konanie, chladný, až dokumentaristický odstup, nesúdi, nedramatizuje, nebuduje si citový vzťah, len sa voyeristicky prizerá na činy primárne hlavnej mužskej postavy. Neistota je znásobená i zvukovou stopou, ktorá sa pohybuje na hranici šialenstva či kamerou, ktorá sa prakticky kĺže po obnažených telách a ja som tak mohol pocítiť nepríjemnú telesnosť, ktorá sa akoby tlačila z filmu priamo na mňa. Takýto prístup vyžaduje mimoriadne odolného recipienta, po zhliadnutí sa totiž naskytá otázka, či jediným autorovým cieľom nebolo diváka zatlačiť do tmavého kúta vlastnej duše a vyvolať v ňom tie najnepríjemnejšie pocity.

Uveďme si na rovinu jeden fakt a to, že táto "Zúrivosť“ je nehoráznym béčkovým brakom, ktorý nemôže nikdy prehryznúť niekto, kto nezasvätil minimálne svoje detstvo nekonečným hororovým orgiám. Divák, ktorý ma jasno si isto zaspomína na Reggieho z kultovej série Phantasm, na ktorú je tu krátka narážka znásobená i osobnou prítomnosťou pána Bannistera, ktorý sa v posledných rokoch šťavnato rozbieha v brakových luhoch a hájoch. Rage mohla byť maximálna úletová pecka, nebyť zmutovaných supov, ktoré si vyhradili v minutáži až prílišný priestor, a ako už kolega spomenul, evokujú filmy štúdia TROMA, trebárs kaufmanovku Poultrygeist: Night of the Chicken Dead. Úvodné minúty filmu sú kráľovské, no neskôr nás čaká rada klišé s postupne vymierajúcou bandou tínedžerov, ktorých jediným diskusným predmetom sú sexuálne a drogové šarády. Vzhľadom na nízky rozpočet by filmu prospelo výraznejšie využitie interiérov, teda laboratória šialeného vedca v neprehliadnuteľnom predstavení Andrewa Divoffa. Scény, v ktorých sa vyskytuje trojnásobne zvyšujú zábavnosť, no po úvodnom krvavom kolotoči si dáva dlhodobú dovolenku a nahradzujú ho spomínaní operenci, čím film výrazne trpí a moje hodnotenie je tým pádom viacej než zaslúžené.

Dream Home je multižánrovým kolapsom, v ktorom režisér zmätene preskakuje z jednej vlnovej dĺžky na druhú bez výraznejšieho pozastavenia. Úvodná scéna zaskočí a nabudí na exploitačný uragán, no nič také sa nekoná, film je zlepencom toľkých ingrediencií až z toho bolí celé telo a najväčší masaker, v ktorom síce nechýba ufiknutý penis, dievčina s drevenou doskou zabodnutou v puse či mladík, ktorého vnútornosti zdobia takmer celý interiér, sa odohrá v čírom splatterovom, no nudnom a nevtipnom, štýle. Dejové línie, v ktorých sa nepohráva s morbídnou úpravou ľudstva, sú vhodné ako účinný liek pre nespavcov, čo navodzuje dojem, že tvorcovia si mysleli, že gore scény sú dostatočne lukratívnym artiklom, aby zachránili ich matný a zdĺhavý projekt pred zapadnutím do ničoty, no bohužiaľ, mýlili sa. P.S. Aziatky ma zväčša dostávajú do kolien, no titulná predstaviteľka v podaní Josie Ho je enormne nesympatická a protivná ženská.

Ak by som chcel prílišne zjednodušovať, mohol by som Kimovu Vtáčiu klietku charakterizovať ako príbeh o mierne latentnom budovaní priateľstva dvoch mladých žien, no keďže píšem o filme kultového kórejského majstra, zjednodušovať nemôžem, nakoľko filmy tohto tvorcu vykazujú mnoho aspektov, určite však nie sú jednoznačné a majúce len jednu dejovú vrstvu. Tentoraz opätovne sledujeme klbko viacerých osudov a vzťahov, ktoré často prechádzajú až za hranicu bežnej vyhrotenosti, no neprechádzajú do sledu surového násilia, ktoré je prítomné v iných režisérových projektoch (trebárs výborný Adresát neznámy). Klietka je taktiež akýmsi mikrosvetom, v ktorom na nás číhajú prekvapivé scény, nechýba klasická drsná poetika a pár vynikajúcich kontrastov. Mužské postavy si príznačne priznávajú svoje zvieracie pudy, niektoré sú doslova stelesnením animálnosti, na druhej strane zvieratá sú vo filme bezbranné, potrebujúce ochranu (skvelá úvodná scéna s korytnačkou). Táto snímka možno nemá taký nekompromisný dopad na diváka, aký má Adresát neznámy, no absentuje v nej prílišná absurdita a namiesto nej poskytuje divákovi prijateľnejšie vyústenie s blahodárnou dávkou optimizmu.

Chlapík obracajúci žalúdky všetkým dnešným konzervatívcom, ostentatívny hororový milovník a nadšenec z krajiny galského kohúta Alexandre Aja, prepol na vyššiu rýchlosť a po rozpačitých pohľadoch do Zrkadiel tentoraz prezentuje svoju variáciu na bezstarostnú letnú zábavu. Tento pojem je totiž v jeho najnovšom projekte primárnym, Piraňa je preslnením výletom do krajiny polonahých, natriasajúcich sa mladých tiel obidvoch pohlaví, ktoré bezmedzne holdujú diskotékovým radovánkach v bezprostrednej blízkosti miestneho jazera, ktoré ukrýva svojich svojských obyvateľov, ktorí taktiež enormne túžia po nekonečnej zábave s tým rozdielom, že ich ponímanie tohto výrazu sa o niekoľko milimetrov vychyľuje z intencií, v ktorých sa realizuje príslušník ľudského pokolenia. Bol som doslova zarazený, keď som zhliadol, akú lukratívnu deštrukciu ľudskej schránky si Alexandre dovolil ukázať pred zrakmi bezmocného, nepripraveného publika. Jeho najnovší počin je totiž jednoznačne tým najkrvavejším mainstreamovým filmom za veľmi dlhé obdobie, ktorý môže bežný divák vidieť v temnote kinosály. Treba však akceptovať, že Piraňa je hlavne luxusná splatterová zábava pre diváka, ktorý nerád zaťažuje nástroj na myslenie, produkt splodený v čisto hravom a zábavnom duchu, bez akejkoľvek serióznosti (očakávať od tohto filmu dusivú chladnosť európskej produkcie, ktorá bola v plnom rozsahu prítomná v Ajovej ešte domáckej Noci s nabrúsenou britvou by bola fatálna chyba). Zvrhlý milovník gore si príde na svoje hlavne v najlabužníckejšej druhej tretine filmu, ktorá by sa dala označiť za jednoliaty gore fest, ktorému predchádza mierne ťažkopádnejšia úvodná polhodinka a pokračuje záverečným vyústením, ktoré sa už naplno nesie v béčkovom duchu, tempo sa zvoľní a na rad sa dostane aj klasická hra na americké hrdinstvo s vrecom nútených klišé... Herecké obsadenie je v tomto prípade len okrajovou zložkou, najzaujímavejšie postavy (šialenec Christopher Lloyd a černoch, ktorého treba počúvať Ving Rhames) majú len pár scénok a zvyšok príliš nezaujme či dokonca otravuje (Jerry O'Connell). Napriek svojej neambicióznosti je Piraňa chutným sústom, v ktorom čaká milovníkov estetiky i jedna čisto umelecká scéna podfarbená tónmi z opery Léa Delibesa Lakmé.