arie

Nevydarený pokus o psychologický horor, ktorého najväčším bremenom je nulová snaha o budovanie atmosféry. Prostredie, pripomínajúce Carpenterovu Vec a mysterióznosť, odkazujúca trebárs na Shyamalanove Znamenia sľubovali zaujímavý zážitok, lenže Fessendenova snímka na poli hororu absolútne zlyháva a za najvydarnejšie okamžiky snímky by som označil scény, keď sa film celkom zdatne snaží pôsobiť viacej ako realistická dráma než horor, lenže všetky zaujímavé scény sú vzápätí celkom úspešne zhatené nízkym rozpočtom a značne rozpačitým scenárom. Herecké obsadenie taktiež nebolo zvolené najsprávnejšie a až na neprehliadnuteľného Rona Perlmana, ktorý bol pre mňa hlavným lákadlom snímky, je zvyšok castingu úplne nezaujímavý. Last Winter je filmom, na ktorý najmä kvôli svojej nevýraznosti veľmi rýchlo zabudnete, ale treba podotknúť, že snímka mohla mať rozhodne väčšie ambície...

Vizuálne pestrofarebná love story. Pre mňa rozhodne veľmi chutný dezert od pána, ktorý stvoril geniálnu Améliu. Zásnuby sú obrazový masaker, ktoré si, samozrejme, plnohodnotne vychutnáte len na veľkom plátne, kde sa budete môcť unášať nádhernými obrazmi francúzskeho vidieka, ktoré sa striedajú s depresívnou krutosťou prvej svetovej vojny a to všetko za doprovodu úžasného soundtracku (Badalamenti i tentokrát ukázal svoje kvality). Príbeh, možno pre niekoho až príliš zložitý a obsahujúci nadmerné množstvo postáv, bol pre mňa úžasnou prehliadkou Jeunetovej fantázie, rôznorodosti charakterov a jemného striedania komických scén s emotívnymi - dostalo ma hlavne nádherne vyobrazené detstvo a následné zoznamovanie Mathildy s Manechom. Príliš dlhé zásnuby sú určené pre divákov, ktorý milujú túlanie sa po vlastnej fantázie a majú radi príbehy, i keď sú akokoľvek netradičné. Jeunet je majster originality, svojský génius, ktorého režijný štýl určite nemusí sedieť každému, no ja som si tento jeho počin neskutočne zamiloval, i keď chápem, že jeho čaro spočíva hlavne v obraze.

Kids sú pomerne jednostranným pohľadom režiséra Clarka na život súčasnej mládeže. Snímka ukazujúca každodennú realitu a skazenosť partie mladých ľudí, ktorých život závisí na sexe, alkohole a drogách na mňa rozhodne nezapôsobila až tak ako som očakával. Clarkov realistický prístup je určite hodný obdivu, nachádzame sa nezávislých vodách a preto určite od snímky neočakávajte zábavu pre celú rodinu vhodnú na nedeľné popoludnie, i keď napriek kontroverznému obsahu je snímka určená prevažne mladým ľudom, pre ktorých má pôsobiť ako varovanie. Clark sa nesnaží odpovedať na otázky, ktoré film nastoľuje, je len nezúčastneným pozorovateľom ukazujúcim krutú, i keď treba povedať, že až príliš jednostrannú realitu a taktiež neodsudzuje životný štýl prezentovaný vo filme, teda necháva diváka, aby si sám odpovedal na otázky. Tentokrát by som k negatívam pripočítal aj celkové nezávislé vyznenie snímky a hlavne fakt, že Kids nemajú prakticky žiadny príbeh, i keď občas je pomerne zručne načrtnutý - dievča nakazené AIDS - sú len sledom viac či menej zaujímavých epizódok. Je to snímka, ktorá ma nedokázala dostatočne osloviť a ani ma príliš nešokovala, ba naopak, pomerne často som sa pri filme nudil, no hlavne preto, že obsahuje pomerne zaujímavú myšlienku ho nedokážem úplne odsúdiť.

Z tejto snímky mám dosť rozporuplné pocity. Príbeh mladíka, ktorý sa rozhodne splniť si svoj "americký sen" a stať sa gigolom, pričom doplatí na svoju naivnosť by sa dnes dal označiť za kultový, no podľa mňa pôsobivosť tejto snímky od vzniku značne vyprchala. Ako opis doby, v ktorej sa odohráva, ide určite o pozoruhodné dielo - nechýbajú sex, drogy, voľnosť, ale i pocity smútku a potreba priateľstva - čím mi snímka najviac pripomínala Formanove Vlasy, ktoré vo vzájomnej konfrontácii so Schelsingerovým filmom u mňa jasne víťazia. Herecké výkony ústrednej dvojice sú vynikajúce, obidvaja sú svojím spôsobom outsidermi doby, v ktorej sa ocitli, samotármi snívajúcimi svoje sny, ktoré ich aspoň na okamih vytŕhajú zo šedej reality, Dustin Hoffman predvádza ďalší z nespočetnej rady svojich bezchybných hereckých kreácií, no a Jon Voight v absolútnych začiatkoch svojej kariéry bol v tejto úlohe pre mňa rozhodne veľmi príjemným prekvapením. Snímka je skôr svojským obrazom 60. rokov než drámou s hlbokým príbehom, k čomu napomáha aj typovo veľmi dobre zvolená hudba. Vo svojej dobe sa jednalo o pomerne kontroverzný počin, čoho dôkazom je i fakt, že snímka získala v amerických kinách najprísnejší rating X, no v dnešnej dobe, ako som sa už zmienil, rozhodne nebude pôsobiť tak otvorene. Kebyže film zhliadnem v dobe jeho vzniku, asi by som ho hodnotil maximom, z dnešného pohľadu sa jedná o zaujímavý film, ktorý ma však nedokázal dostatočne osloviť.

Úvodné minúty tohto splatteru sú skutočne nad očakávania zábavné, vo filme majú miniroličky dve legendy žánru - ako vždy skvelý Robert Englund a charizmatický Tony Todd (snáď najvtipnejšia postava snímky) a taktiež sa nešetrí ani brutalitou, čo určite poteší každého milovníka morbídnej zábavy. Len škoda, že miera zábavnosti postupom času klesá a to hlavne vďaka trápnym pokusom o humor a niekoľkým otravným postavám, ktorým divák praje čo najskoršiu likvidáciu, ktorá sa, našťastie, častokrát aj dostaví a to v skutočne luxusnom prevedení. Samotné gore scény sa tak v druhej polovici snímky stávajú pre diváka jedinou atrakciou a keďže je ich výskyt pomerne častý, divák sa pri sledovaní nezačne nudiť.

Snímka dopadla presne tak, ako som očakával... Nemôžem povedať, že som sa nudil, film má zo začiatku veľmi dobré tempo a niekoľko pôsobivých scén zobrazujúcich traumu muža, ktorý prišiel o všetko, čo miloval dajú divákovi nádej na skutočne kvalitný zážitok, lenže v druhej polovici sa snímka zmení na nezaujímavý a rutinne natočený pokus o žánrovú kombináciu triller/horor, ktorá kvôli chaotickému scenáru a neschopnosti režiséra (Gillespie je komerčný rutinér) nedokáže dostatočne zaujať pozornosť diváka, ktorý v týchto okamihoch sleduje, napriek atraktivite prostredia, v ktorom sa film odohráva, len ďalší priemerný americký produkt bez väčších ambícií. Hlavným lákadlom je, samozrejme, Sly Stallone, ktorý odvádza poctivú kreáciu životom unaveného policajta, ktorý stratil zmysel života a vydáva sa na neplánovanú cestu pomsty za smrť človeka, ktorého miloval. Zvyšok hereckého obsadenia je prekvapujúco zložený z mnohých známych tvári (Kristofferson, Berenger, Dutton, Wright, Flanery, Patrick či Dina Meyer), lenže ich pobyt vo filme je natoľko minimálny, že častokrát si ich prítomnosť ani nevšimnete. D-Tox je zručný žánrový priemer, ktorý však mohol mať skutočne naviac, lenže to to by musel mať film kvalitnejší scenár a hlavne lepšieho režiséra.

Chápem, že pre niektorých divákov je táto snímka nestráviteľná a považujú ju za perverznú a mimoriadne kontroverznú (právom). No pre mňa je Crash ďalšou ukážkou geniality majstra podivností - Davida Cronenberga. Crash je chladná, eroticky dráždivá snímka so svojskou atmosférou, netradičnou hudbou (Howard Shore) a skvostným hereckým obsadením, odohrávajúca sa v smutnom prostredí, v ktorom city prestávajú mať význam a na povrch sa prediera živočíšnosť a zvrátenosť ľudských bytostí, ktoré sa za cenu dokonalého sexuálneho vzrušenia vydávajú na cestu istej deštrukcie vlastného organizmu. Je to snímka, pre náročnejšie publikum, ktoré pozná tvorbu režiséra a dokáže ju oceniť, ostatní ostanú po skončení snímky celkom určite značne šokovaní.

Zaujímavý príbeh, ktorého výsledné spracovanie rozhodne nie je také pôsobivé ako som očakával. Parkovmu dielu nechýbajú skutočne silné momenty hraničiace s dokonalosťou, no na dvojhodinový film ich je žalostne málo. Snímka, svojou prehnanou prekombinovanosťou, nemá problém diváka unudiť, čo neovplyvní ani skvelá vizuálna stránka filmu. Režisér akoby sa tentokrát bál zájsť za hranice a nechcel natočiť kontroverzný film, i keď vo filme je niekoľko momentov, vďaka ktorým sa ním snímka stať mohla, no odohrávajú sa poväčšine mimo záberov kamery. Taktiež nevhodne použitý humor a absolútne nefungujúce emócie len podporia rozpačitý pocit zo sledovania tejto chladnej snímky, ktorá v divákovi evokuje pocity premrhanej príležitosti. Park je rozhodne veľmi zaujímavý tvorca, no tentokrát sa jeho režijná invencia absolútne míňa s mojím vkusom.

Tretí Rocky má niekoľko skvelých momentov, pre mňa hlavne vynikajúci tréning s Apollom Creedom (Carl Weathers) za doprovodu skvelej hudby a taktiež vynikajúce súboje. Obsadenie Hulka Hogana nepovažujem za najšťastnejšie, pretože v okamihoch Rockyho zápasu s Hoganom sa snímka ocitá na hranici sebaparódie, ktorá však postráda vtipné momenty. Hlavný záporák Mr. T je skôr zaujímavý svojím výzorom než charizmou, no funkciu klasického béčkového záporáka zvláda bez väčších problémov. Rocky III je určený prevažne fanúšikom série, medzi ktorých sa počítam, a preto snímke udeľujem neutrálne tri hviezdičky.

Komorná ľudská dráma, ktorá nezaprie svoju divadelnú predlohu, čo však v tomto prípade rozhodne nepočítam k negatívam. Alan Rickman režisérsky debutoval snímkou, ktorá síce na prvý pohľad pôsobí fádne a jednoducho, no hlavne vďaka skvelej analýze charakterov a chladnému, zasneženému prostrediu sa jedná o veľmi zaujímavú štúdiu ľudských vzťahov podporenú skvelými hereckými výkonmi, hlavne v podaní matky a dcéry - Emmy Thompson a Phillidy Law. Zimný hosť je ideálnou alternatívou k notoricky známym filmom, ktoré sa objavujú v našich televíziách v období Vianoc, i keď sa jedná o dielo určené skôr náročnejšiemu divákovi, no čas strávený pri tejto snímke rozhodne ľutovať nebudete.