leila22

Nie je to film, na ktorý nikdy v živote nezabudnete a pravdepodobne ho už možno nikdy viac ani neuvidíte. Napriek tomu určite neľutujete čas, ktorý ste mu obetovali. Na začiatku príbehu sledujeme prostý, ale poctivý život rušňovodiča Nurlana. Jeho stereotypný deň za dňom, kedy prechádza známou trasou, počas ktorej sa mu za oknom mihajú rôzni ľudia z chudobnej štvrte. Ich malé príbytky a jednoduché životy sú súčasťou tejto trate, ktorú využívajú aj na rôzne iné, pre nich praktické, účely (v čase, kedy akurát vlak nepremáva). Nurlan vždy na konci dňa dôkladne rušeň poumýva a "pooberá" z neho všetko, čo sa naň po ceste zachytilo. Či už je to košeľa alebo sfúknutá detská lopta. Každý jeden kúsok obdivuhodne poctivo vracia do rúk svojich vlastníkov. Predtým ako definitívne odchádza na dôchodok, sa na jeho rušeň prichytí niečia podprsenka. A tým sa začína jeho cesta, počas ktorej je odhodlaný za každú cestu nájsť majteľku tohto nežného kúsku látky, A v čom tkvie najväčšia originalita tohto filmu? Že celý dej prebieha bez akýchkoľvek dialógov - príbeh je rozprávaný iba mimikou a obrazom. Nebojte sa toho, slová sú veľakrát zbytočné.

Hlavnou témou je súčasný materialistický svet, v ktorom sme si zvykli mať všetko a napriek tomu nám stále niečo chýba. Možnosti, ktoré nám dnešná doba ponúka je takmer nekonečno, no akosi sa v tom všetkom začíname strácať. Ak dosiahneme stanovený cieľ, po chvíľke naplnenia a hrdosti prichádza pocit prázdna a ďalšia potreba niečo dosiahnuť, či vlastniť. Sme zmätení so všetkých tých možností, ktoré nám prinášajú len zanedbateľne krátke uspokojenie. Hlavnými postavami sú dvaja muži po 30-ke. Za aplikáciu, ktorú vymysleli je im ponúknutá obrovská suma. Zároveň v stave mierneho opojenia uzavrú pred všetkými kamarátmi nebezpečnú stávku. Na 100 dní sa vzdajú všetkého, čo vlastnia. Každý jeden deň si môžu jednu vec vybrať, ktorá im bude vrátená. Kto prehrá, stráca nárok na svoju časť zisku a prenechá ju svojim kamarátom. Príbeh sa v podstate vyvíja tak, ako divák tuší. Čím menej toho človek má, tým je život jednoduchší a prichádza prílev slobody. Odrazu sú vnímané aj maličkosti, ktoré sú však paradoxne v živote veľakrát dôležitejšie ako tie, naoko, “veľké” veci. Obaja herci hrajú veľmi sympaticky, divák sa dobre zabáva a nenásilným spôsobom si pripomína skutočné hodnoty, na ktorých záleží.

Hlavná hrdinka, Ruska Lillian (neskutočná Patrycja Planik) sa po neúspešnom uplatnení v Amerike rozhodne pre návrat domov. Na túto dlhú púť naprieč krajinami sa ale vydáva pešo. Za celý dej nepovie ani jednu vetu. Že si to neviete predstaviť? Verte mi, že sa nebudete nudiť ani chvíľku. Naopak, o to viac priestoru dostáva divák na intenzívne vnímanie zvukov prírody, pričom sa iba z pozadia miestami čo-to dozvedá o aktuálnej situácii v krajine. Jej cesta domov je cestou absolútneho splynutia s kozmom, odizolovania sa od spoločnosti a akceptovania života samotného. Lillian prijíma všetko, čo jej príroda poskytuje a to, čo jej ľudia dobrovoľne nedajú, si drzo berie. Pripravte sa na scénky čisto naturálne, miestami surové, či doslova bizarné. Nádherné obrazy prírody, ktoré sa vám menia pred očami - cez horúcu púšť a popraskané pery hlavnej hrdinky, až po ľadovú Aljašku. Úchvatná kamera a euforické zábery. Záver filmu nesie silný odkaz. Človek má v sebe obrovskú silu, o ktorej často ani netuší, no príroda je vždy mocnejšia. Možno sa nám časom podarí ju zničiť, ale čo z toho budeme mať? [Cinematik, 2019].

Vo filmoch som zvyknutá na minimum dialógov, ale v tomto padne za celý čas naozaj iba zopár viet. Je postavený na rozprávaní príbehu obrazom. Preto, ak vám tento štýl nevyhovuje, určite do toho ani nechoďte. Je to však veľmi pekný a smutný príbeh. A je veľkým umením využívať len zvuky prírody, samozrejme žiadne špeciálne efekty a takmer žiadne slová, ktoré by niečo navyše vysvetľovali tak, aby samotný príbeh dokázal divákov záujem udržať po celý čas. Život na malom ostrovčeku, kde si starec a jeho dospievajúca vnučka vybudovali skromný príbytok a zasadili si kukuricu, plynie väčšinou pomaly, miestami búrlivo. Tak ako samotná príroda navôkol. Domov na kúsku pôdy, ktorý ma pre nich tak veľký význam a ktorý môže v okamihu zaniknúť...pekný zážitok.

Pre Tarantina je film ako jeho vlastné dieťa. Miluje ho, blázni sa s ním a naplno si užíva jeho prítomnosť. Vtedy v Hollywoode je vizuálne vypiplané na maximum. Množstvo narážok, odkazov na plagátoch, či billboardoch, hudba v rádiu... divák na prvé vzhliadnutie ani nestíha všetky postrehnúť. No tentokrát to vizuálno vyhráva nad obsahom. Legendárne postavy, aké stvoril QT pri Gauneroch, či v Pulp Fiction sa v tomto prípade nekonajú. Kaskadér Cliff (Brad Pitt) je síce so svojím hafanom dvojica eňo ňuňo a jeho hrudník, ktorý aj v 55 rokoch stojí zato, mám stále pred očami. Naproti tomu, hviezda westernových filmov, ktorá pomaly vyhasína - Rick v podaní Leonarda DiCapria, síce je štandardne dobre zahraná, no aspoň mňa osobne, miestami nudila. A verte, že sa mi to ťažko priznáva. Margot Robbie ako Sharon Tate je opäť dokonale pôvabná a hravá, ale tam to v podstate aj končí. Zaujali ma skôr vedľajšie postavy ako malá Julia Butters, či sexy hipisáčka Pussycat (Margaret Qualley). Vábenie Cliffa v aute a jej nebezpečné pohľady fungovali dokonale. Záverečná scéna bola samozrejme perfektná, no ako celok to za mňa tentokrát na plné hodnotenie nie je.

Tvorcovia z Pixaru vedia, čo robia a robia to sakra dobre. Je dôležité vedieť odhadnúť, kedy prestať. Vo filmovom priemysle sa to nie vždy podarí, no Toy Story 4 je opäť krásnym návratom do detstva. Je originálny, dojímavý, poučný a stále má čo ponúknuť. Nie len deťom, ale aj dospelým, ktorý si srdce nechali navždy pootvorené dobrodružstvám. Nové postavy vôbec neprekážajú, naopak tá najdôležitejšia - “vidlák” je tak dokonale vtipná, rozkošná a originálna, že plastovú vidličku už nikdy nebudete vnímať tak obyčajne ako doposiaľ. Donekonečna a ešte ďalej...tak ďaleko zablúdi vaša fantázia vďaka príbehu, ktorý stále má srdce.

Film s aktuálnou témou a problémami. Nápad nie je zlý, no viem si ho predstaviť v úplne inom šate a inak spracovaný. Takto to bola raz komédia, raz romantika, potom to skĺzlo do vážna a samozrejme to bolo typicky “americké” s občasne veľmi slabým scenárom.

Násilie, chudoba, špinavá ulica ako domov číslo 1. Zain nema ani rodný list, podľa lekárskeho odhadu mu je približne 12 rokov a rozhodol sa zažalovať svojich rodičov za to, že ho priviedli na tento svet. Sledujete drsný pribeh dospievajúceho chlapca a síce z tepla domova a z pohodlia gauča, no nič to nemení na tom, že na sebe cítite všetku špinu, ktorá sa na vás valí z ulice, z nehumánnosti a z nemožnosti šance na lepší život pre nevinné dieťa, ktorého osud bol uz dávno predurčený tým, komu a kde sa narodil. Je tažké pozorovať banálny rozhovor pri rodinnej večeri, počas ktorej otec s matkou diskutujú o tom, či dať syna do školy. Otec je zásadne proti, načo by mu bola, nech naďalej pracuje (!). Matka nesúhlasí, no nie preto, že chce svojmu synovi poskytnúť vzdelanie, ale preto, aby mohol nosiť zo školy jedlo zadarmo. Ich dcéru, ktorá ma 11 rokov a práve sa “stala ženou” okamžite zapredajú ako kus tovaru násilnému mužovi. Jediný, komu tento spôsob života príde chorý, je malý, no veľmi vyspelý Zain, v ktorom, napriek všetkému, stále zostáva kus lásky pre ľudí, ktorí si to zaslúžia. Akýsi zvláštny časopriestor, v ktorom sa toto všetko odohráva, vnímam len ako výplod niečej bujnej fantázie a verím, že keď svet v tejto pomyselnej bubline prasknem, tak sa rozplynie a navždy bude preč. No ona nikam nemizne. Pretože je to realita, ktorá na blizkom východe funguje dokonale...

Novinárka a profesorka Jennifer (Laura Dern) žije so svojim snúbencom v New Yorku, keď jej doposiaľ takmer ideálny život, nabúra telefonát jej mamy. Tá s hrôzou objavila jej poznámky zo základnej školy (siedmej triedy), ktoré v jemných šifrách opisujú priebeh Jenniferinho dospievania. A to nebolo celkom také, ako si ho aktuálne pamätá... Je až neuveriteľné, ako dokáže ľudský mozog vytesniť spomienky, ktoré nám nie sú úplne pochuti alebo sú natoľko bolestivé, že je nutné ich hlboko zamraziť, aby sme boli schopní ďalej plnohodnotne žiť. Aj keď možno v úplnom sebaklame... Opäť veľmi dôležitá téma, skvelá Laura Dern a film, ktorý si zaslúži pohybovať sa v červených číslach. Svojim netradičným štýlom vyrozprávania príbehu je však ťažšie uchopiteľný, čo pravdepodobne neprijal každý divák úplne pozitívne.

Moju celú recenziu na tento smutno-krásny film nájdete TU.