leila22

Nezapomenutelné prázdniny sú pre mňa nezabudnuteľné vďaka postave geniálne sympatického Owena. Mladý uzavretý Duncan, ktorý hľadá sam seba a možno aj niečo naviac síce nikoho neurazí, ale jeho ustarostená tvárička a ego na bode mrazu sú pre mňa ešte stále veľmi, veľmi slabým impulzom, aby som premýšľala o nadpriemernom hodnotení. Lenže vďaka tomu, že sa Duncan zoznámi zo spomínaným správcom miestneho vodného parku sa stáva tento film niečím výnimočným a odo mňa padá aj štvrtá hviezda. Milujem Owena! Chcem, aby bol môj kamarát! :) Pri každej scénke s ním som sa musela usmievať, pretože také veľké sústo pohody človek nedostáva každý deň. Videné počas Challenge Tour Special - Filmový lov.

Niekedy môže hlavný hrdina predstavovať totálne zápornú postavu, no napriek tomu k nemu z určitých dôvodov prechovávate sympatie. Postupne si k nemu budujete vzťah, začínate chápať jeho konanie a aj keď viete, že to nie je správne, jednoducho mu držíte palce. Lenže Dwight nie je tento prípad. Nedokázala som mu fandiť, bol absolútne nesympatický. Jednoducho len túžil po pomste a bol preto ochotný urobiť všetko. Začiatok vyzeral sľubne, ale pomerne rýchlo som sa začala nudiť. Ani toľko hláv, čo počas Blue Ruin padlo ma nedokázalo udržať v napätí a vybudovať si s týmto filmom vôbec nejaký vzťah.

Intímny príbeh dvoch ľudí intímne a presvedčivo zahraný (Goslingovi dávam navrch). Zanechá vo vás taký zvláštny smútok, pretože aj ten najväčší realista niekde v hĺbke duše vždy dúfa v pekné konce. Niekedy je až tragické ako do seba dvaja ľudia na počiatku zapadnú, ako jednoducho si vytvoria svoju jedinečnú skladačku...ktorá sa ale po čase rozpadne ako lacná čínska hračka. Pretože ak má vzťah dobrý základ, tak sa spočiatku vyvíja aj sám. Čo dvojicu láka k pohodlnosti a ľahostajnosti vzťah udržiavať, rozvíjať, snažiť sa...kým je ešte čas. Realistické, smutné, aktuálne.

"Boh ma miluje. Čo by bolo keby ma nenávidel..." Čarovný film, ktorý aj napriek závažnosti témy dokáže človeka rozosmiať, vyčariť úsmev na perách, ale aj pekne dojať. Pár krásnych jednoduchých viet, ktoré sú ale svojou hĺbkou ako vytrhnuté z kontextu Malého princa. Mateusz s mozgovou obrnou bojuje o svoje právo žiť zo všetkých síl, ale akosi to nikto nevidí a nechápe. Pretože to my "normálni" sme častokrát na úrovni rastliny... Občas sa dejú zázraky, ale iné, aké očakávame. Hlavné je, že nakoniec bude dobre. Videné počas Challenge Tour Special - Filmový lov.

Vážne by sa kinematografia nezaobišla bez tejto modernej verzie inak krásnej klasiky od Shakespeara? Rómeo, ktorý sa sfetuje predtým ako ide na ples Capulettovcov plný čiernych transvestitov a ďalších absolútne nesympatických a preafektovaných postáv...zopár nezaujímavých súbojov medzi znepriatelenými rodmi, ktorí na seba miera zbraňami i keď v rámci dialógov na seba vraj tasia meče...toto bola vážne tragédia. Dve vyhasínajúce hviezdy za scénky Rómea a Júlie, ktoré boli vcelku milé a pozerateľné. Zostatok bol ako z iného (nepodareného) filmu.

Áno, áno! Toto je presne moja šálka kávy. Skutočne netypický film na USA, Take Shelter totiž svojou atmosférou pripomína skôr mrazivý severský chlad. Má zmysel dôverovať Curtisovým apokalyptickým víziám alebo ide len o obyčajné výplody fantázie, ktoré sa vytvárajú v mozgu chorého človeka? Michael Shannon na Oscara, Jessica Chastain pekne dopĺňala. Napätie, zúfalstvo, úzkosť, pochybnosti, neistota...to všetko v precíznom prevedení, s koncom, ktorý bol dokonalým vykúpením. Take Shelter je práve ten film, pri ktorom sa modlíte za koniec sveta, pretože to je jediná možnosť, ktorá vám dáva vieru, že Curtisova psychika môže byť nevinná. "It's hard to explain, because it's not just a dream. It's a feeling."

Magnólia obsahuje zopár skutočne vyšperkovaných scén s absolútne perfektnou hudbou, ktorá sa štýlovo často mení a dokonale podčiarkuje celú atmosféru. Prvú hodinu som bola totálne mimo a postupne som začínala mať obavy, že súvislosti medzi jednotlivými postavami hľadám úplne zbytočne. Napriek tomu, že to neskôr už do seba začalo zapadať, nedostalo ma to až tak úplne ako som očakávala. Možno preto, že som si vytvorila určité predstavy o vývoji filmu (moja chyba) a možno som čakala až príliš veľkú vzájomnú súvislosť (alebo mi niečo uniklo). Každopádne sa na reprízu chystám znova a hodnotenie možno zvýšim. Tom Cruise bol neskutočnýý, ale v podstate nemám výhrady ani k ostatným hercom. Najsympatickejšia postava = policajt, najdokonalejší okamih = rozhovor moderátorky s Frankom a jeho: "Tiše vás soudím".

Film ako celok ma síce úplne nepoložil na kolená, ale jednu (takmer záverečnú scénu s telefonátom) by som označila doslova za dokonalú. Milujem, keď vo filme nastane úplné ticho v tom správnom okamihu, pretože to vyvolá dokonalé ticho v kine, ktoré je veľmi vzácne. Zažiť podobnú situáciu by som rozhodne nechcela. Skĺbiť dve srdcia do jedného dáva často krát poriadne zabrať, nie to ešte tri :) Výkony oboch sestier a skvelej Catherine Deneuve, ktorá ako správna matka vytušila, že je niečo vo vzduchu, boli perfektné. Celkom som však nepochopila, a asi nie som jediná, čím obe sestry Marco tak strašne priťahoval. Škoda, dotiahnuť tento detail a bolo by to ešte lepšie.

V psychologickej dráme Mommy sledujeme život troch ľudí, ktorí sa vplyvom určitých okolností ocitli v poriadnych sra.kách. Za svoje šťastie a šťastie svojich najbližších bojujú zo všetkých síl a dokonca aj vtedy, keď im už žiadna neostáva. Prchavé momenty, v ktorých si dovolia snívať a cítia sa slobodní, oslavujú drzo a na plné obrátky, tak ako to dokáže len málokto z nás. Po každej nádejnej scéne prichádza "štvorcová" v pomere jedna ku jednej, ktorá diváka rýchlo zmrazí a vráti nohami späť do surovej reality. Celkový výsledok podčiarkuje dokonale zvolený soundtrack, výnimočná kamera a neskutočné výkony troch hlavných predstaviteľov. Mommy bola pre mňa tak silným kino zážitkom, že aj na druhý deň po jej vzhliadnutí som reálny svet vnímala iba okrajovo. A taktiež to bolo snáď po prvý krát, čo som v kine zažila hromadne plakať mužov. A bolo to krásne dojímavé. Tak ako celá Mommy. Dolan je mladý filmový Boh.

Dve hviezdy. Za Jennifer a za Adrianu Barrazu. Ostatok je, bohužiaľ, sklamanie.