leila22

Mne je to ľúto, ale mňa to proste minulo. Tempo bolo až príliš pomalé a bohužiaľ som sa takmer celý čas nudila, s občasnými svetlými momentami, kedy mi mierne mykalo kútikmi úst, ale fakt len mierne..Chlapci hrali slušne a mali milé tváričky, ale to je ešte stále dosť málo.

V podstate som sa celkom kvalitne nudila. Nebyť hlavného obsadenia, išla by ďalšia hviezda dole. Nenadchýňajú ma filmy, u ktorých je ich pozerateľnosť poistená dobrými hercami a celé to ide na úkor snahy o vytvorenie niečoho zaujímavého a skutočne vtipného. Z celého filmu si pamätám už len jedinú "skypovaciu" scénu, ktorá ma na chvíľu prebrala a dokonca aj pobavila.

Bavil ma humor zlej kráľovnej plus tie kostýmy!! To je absolútne obžerstvo pre oči.

Trochu ma rozčuľuje to hodnotenie, pretože tu už boli aj iné filmy na podobnú nôtu, v ktorých som našla viac nelogickosti a boli vyššie hodnotené. Ale budiš. Ja som sa nechala pohltiť. Hereckými výkonmi, nápaditosťou, atmosférou... Predestination je jeden z tých filmov, ktorý je vhodné vidieť aj viackrát a zakaždým sa s ním popasovať odznovu.

„...jedine bůh ví jak věci skončí." „Bůh? Ten se ke všemu otočil zády už dávno." Opäť raz niečo z historického súdku plného intríg, cudzoložstva a prevahy túžby moci a majetku nad akoukoľvek hrdosťou, dokonca aj na úkor zrady vlastnej rodiny (sestry). Tentokrát však šlo o aféru, ktorá zmenila omnoho viac, než vzájomné pomery medzi zopár ľuďmi. Aj napriek tomu sa film venuje najmä vzťahom a postavený je v podstate na dvoch hereckých výkonoch. O trochu viac priestoru dostala Natalie a možno aj vďaka zaujímavejšej postave mrchy, ktorú vie dokonale zahrať (čo nám už parkrát predviedla aj v iných filmoch) bola o niečo zaujímavejšia a výraznejšia než Scarlett. A Ana Torrent ako kráľovná Katarína podala tiež veľmi presvedčivý výkon ako jedna z mála postáv, ktorá mala v tomto príbehu charakter a hrdosť.

Je pravda,že dokument mohol byť aj o niečo dlhší a venovať sa problematike ešte viac do hĺbky,ale sami sme v ňom videli,že zháňanie akýchkoĺvek informàcií o tom čo,kde a najmä KTO bolo dosť namáhavé a zahmlené kopou nejasností a vyvrátených predpokladov. Na mňa mal dokument napriek tomu celkom slušný dopad (možno to bolo aj tým,že premietanie,na ktorom som ho videla bolo spojené s diskusiou). Určite vo mne otvoril množstvo otázok a priestor na uvažovanie o tom,ako z tohto začarovaného kruhu nájsť východ.

Love song nie je filmom roka, možno ani takým, ktorý potrebujete v živote vidieť viackrát. Prioritne nejde ani o žiadnu love story, ale celý jeho dej sa nesie v extrémne príjemnom štýle a po celý čas vám hladí dušu. Prirodzenú atmosféru tomu dodáva výkon Keiry s jej charakteristicky zvláštnou,no zároveň rozkošnou mimikou a mnou čoraz viac obľúbenejším Markom Ruffalom. Nežné pesničky poletujúce New Yorkom, stretnutia ľudí (ktoré nikdy nie sú náhodné), hľadanie priorít a samého seba a nakoniec nájdenie správneho smeru cesty, ktorým sa treba pohnúť ďalej.

Celkom som sa na Janu tešila, ale nejak ma to nedostalo. To je tak, keď najprv čítate knihu, vytvoríte si určitú predstavu, ktorá je zároveň aj zrkadlom vašej fantázie a potom zapnete film,v ktorom je to celé skrátené,upravené atď. Namiesto pôžitku sa dostaví skôr len akási rozladenosť, lebo Rochester nevyzerá tak, ako vo vašej hlave a aj tá vášeň medzi nimi fungovala intenzívnejšie v podvedomí ako na plátne.... Milujem filmy, rovnako ako aj knihy,no poradie kniha-film nikdy neprináša dobrý efekt.

Obávam sa, že nie som celkom schopná objektívne ohodnotiť tento film. Pre mňa znamená niečo viac ako pre diváka, čo ho len vzhliadne v kine, či doma. Mala som možnosť byť chvíľku jeho súčasťou, bola som pri natáčaní, zúčastnila som sa aj ako komparzistka a srdcom som vnímala celý proces formovania sa krásneho, no zároveň smutného príbehu. Bolo to náročné, fyzicky aj psychicky, ale zároveň detailistické, emocionálne... Sledovala som prvé reakcia od uvedenia filmu v Karlovych Varoch, kritiky boli rôzne a aj práve preto som na slovenskú premiéru nešla s príliš veľkými očakávaniami. V tichu sa často vyčíta, že nejde o klasickú formu a príbeh je vyrozprávaný prakticky len prostredníctvom voiceoverov. Mne to po tejto stránke vôbec neprekážalo, aj napriek tomu som si dokázala bez väčších problémov k postavám nájsť cestu. V prvej časti filmu sledujeme ich život predtým ako sa z nich stali len čísla, ich šťastnú etapu, ich radosť zo života a obrovský talent. Celú tú eufóriu však kazia občasné strihy na tlačiaci sa lexikón pre židovských umelcov. Druhá časť je už smutnejšia, odohráva sa v rôznych táboroch a sledujeme jednotivé hlavné postavy a ich pasovanie sa s novým životom a krutými podmienkami na prežitie. Filmov so židovskou tematikou je už spústa, no napriek tomu ma film od Zděnka Jirásku potešil, nejde o konkrétny príbeh, ide o životy umelcov, ktorý len chceli byť šťastní a venovať sa svojim vášniam. V tichu možno vidieť nádej a lásku,hľadanie dobra a viery aj v tých najťažších chvíľach a toto podanie sa mi páči. Aj keď opäť opakujem, snažila som sa odosobniť, ale stopercente mi to asi nevyšlo :)

Počas filmu som snáď aspoň desať krát mala pocit, že už konečne prichádzam na to ako to je. Prišiel prvý variant, potom druhý... Jednotlivé časti mozaiky už na niektorých miestach začali zapadať, no potom odrazu prišla scéna, ktorá mi jasne dala najavo, že som opäť mimo, a že to s pánom Lynchom také ľahké mať nebudem. Vidím, že viacerých posledných dvadsať minút MH skôr rozčúlilo, pomotalo, niektorým sa zdali dokonca zbytočné. Mne naopak záverečná pol hodina pomohla k tomu, aby som si (možno naivne) mohla vydýchnuť, že som toto surrealistické dielo aspoň zhruba pochopila. Ale tým rozhodne nekončím. Idem premýšľať, analyzovať a kombinovať ďalej.