leila22

Mníšky v ľahkých, mierne priesvitných košieľkach, ladne sa pohybujúce do rytmov pesničky Good Time Girl od dua Sofi Tukker. V žiare pekelnej červenej, ktorá sa v rýchlych zábleskoch strieda s jedovatou zelenou a tmavomodrou pripomínajúcou pokojnú nočnú oblohu, im kríže na príveskoch poletujú vzduchom súbežne s ich tanečnými pohybmi. Tak luxusné intro má len máloktorý seriál, no i jeho zvyšok je vďaka nadpozemskému talentu Paola Sorrentina úchvatný.

Dvaja bratia, jeden herec a príbeh, z ktorého sála smútok až do špiku kosti. Čistá depresia, obrovská obeta pre rodinu a hľadanie miesta vo svete, ktorý väčšinou nepodáva pomocnú ruku. Úžasne vyskladané charaktery postáv a Mark Ruffalo vo svojom životnom výkone (výkonoch).

Tak veľmi občas túžime po dokonalosti, až pri tom zabúdame na to, že práve nedokonalosť definuje našu podstatu a tvorí ľudskú výsadu a súčasne i prekliatie.

Za novembrové sychravé počasie a pár stupňov nad nulou bude odrazu vďačný nejeden divák potom, čo okúsi pevné objatie nehostinného arktického prostredia. Severné vody (2021) ulovia na kombináciu tých najtemnejší hlbín drsného mužského sveta, v ktorom sa pot a moč zvlčených ľudí miesi s tulením tukom a litrami veľrybej krvi, iba skutočne odvážnych divákov. Viac v mojej recenzii.

Na dobré sa čaká a po opakovaných odkladoch sa nám Duna v poňatí Denisa Villeneuva odhaľuje vo svojej opojnej estetike ako majestátna kultová sci-fi kráľovná. Jej veľkoleposť a súčasne podmanivý minimalizmus vťahuje diváka do dlhého vizuálneho tranzu a s ľahkosťou ho unáša svetom mocenských bojov, v ktorých má ale vždy navrch úplne iný čarodej - príroda. Či je Paul Atreides skutočne vyvoleným, prezrádzať nebudem. Isté však je, že Timothée Chalamet je súčasným vodcom mladej generácie hercov a je otázkou času, kedy sa mu v rukách, miesto korenia života, zjaví zlatá soška. Kompaktný balíček úchvatnej kamery a zvuku, čistého herectva a obsahu, v ktorom je všetko potrebné a súčasne nič naviac, funguje tak neuveriteľne reálne, že jediné, čo vás miestami vyrušuje, je ten púštny piesok, ktorý sa vám dostal do očí.Duna je artovým blockbustrom a snáď najviac si ju paradoxne vychutnajú kluboví diváci, ktorí do multiplexov zablúdia iba z času na čas. 155 minút pretieklo pomedzi prsty ako hrsť trblietavého melanžu a ja som stále nemala dosť. Jediná možná cesta k Dune vedie cez kino a tá najkrajšia sa volá IMAX, ideálne aj s opakovanou návštevou.

Titán patrí k filmom, na ktoré sa nedá dopredu pripraviť. Je to ako s tvorbou Larsa von Triera. Môžete ju mať celú napozeranú, no pri ďalšom stretnutí zasiahne opäť intenzívne a fyzicky bolestivo, takmer ako po prvýkrát. V prípade tohtoročného víťaza Zlatej palmy ide o silne telesný zážitok, ktorému sa navyše podarilo udržať si okolo seba hrubú clonu tajomstva. Z obsahu, ani z traileru nie je celkom zrejmé, o čo v snímke vlastne pôjde a mnohí v tom nebudú mať o nič jasnejšie ani po jej vzhliadnutí. Titán je príbehom dvoch ľudí, ktorých osudy sa v jeden moment pretnú za vcelku bizarných okolností, aby si navzájom jeden druhého obrazne adoptovali. Na pozadí surového násilia, ktoré miestami zavádza divákovu pozornosť od jadra podstaty, sledujeme ich túžbu po naplnení elementárnych ľudských potrieb – odovzdania a prijatia lásky. I keď žiaľ a hnev oboch postáv pramení z úplne iných zdrojov, na ceste ku šťastiu a zmiereniu sa s osudom, ich zväzuje rovnako neúprosne. Alexia/ Adrien (Agathe Rousselle) a Vincent (Vincent Lindon) si medzi sebou vytvoria vzťah fungujúci na princípe win-win, ktorý je akokoľvek zvrátený a komplikovaný, súčasne dojíma akousi detskou úprimnosťou. Francúzska režisérka a scenáristka strieda vo svojej provokatívnej snímke potešenie s utrpením, nehu s brutalitou a prvky body horroru s citlivou rodinnou drámou. Máme tu výbornú kameru, fungujúci soundtrack, niekoľko momentov, ktorých zreteľný obraz si, aj proti svojej vôli, tak ľahko z pamäte nevymažete a hercov, ktorí v stvárnení svojich znepokojivých postáv idú trúfalo až na dreň. Na druhej strane bojujem s určitými scénami, ktorým nedokážem priradiť žiaden prenesený význam a mierne sa obávam, či ich jedinou funkciou nebola iba provokácia s obsahovou prázdnotou. Motivácia hlavnej hrdinky je pomerne rozpačitá, kdežto pri Vincentovi sa dá pekne čítať. Vo výsledku ide o nie celkom konzistentný experiment, v ktorom sú obsiahnuté témy pokrivenej sexuality, bezútešnej osamelosti a popierania skutočnosti. No nech budete z kina odchádzať s akýmikoľvek pocitmi, Julia Ducournau sa svedomito postará o to, že o jej novinke budete ešte dlho premýšľať.

Najkrajšie je, keď vás seriál zastihne v momente, kedy dokáže odovzdať najviac. Vycíti, zaklope a následne vás nechá pochopiť, prebolieť potrebné a dokončiť osobnú očistu. Scény z manželského života som si dávkovala postupne, pretože ma príbeh týchto dvoch duší skutočne bolel. Excelentné herectvo Oscara Isaaca a Jessicy Chastain tú hmatateľnú ťažobu ešte viac umocňovalo. Chvíľkové rezignácie, následné zdĺhavé hádky a boje o víťaznú poziciu, úcta a súčasne dešpekt, podoba tej najsilnejšej lásky, ktorá najviac ublížuje… to všetko tam je. Skúste, každý z nás uvidí niečo úplne iné. Samozrejme, je dôležité vidieť aj švédsku klasiku od Ingmara Bergmana.

Surová bitka tvárou v tvár so životom samotným.

Personal Shopper možno kategorizovať ako zaujímavú záležitosť presahujúcu do niekoľkých žánrov. Nablýskaný svet trblietajúcich sa glitrov v kontraste s transcedentálnou rovinou a jemne erotickým nádychom, vytvára zaujímavé spojenie, ktoré v iných filmoch len tak ľahko nenájdete. Štandardný fanúšik hororov bude na druhej strane pravdepodobne sklamaný, pretože i keď snímka Oliviera Assayasa prvky hororu má, ide skôr o silne osobné dielo postavené na pilieroch žiaľu, vyrovnávania sa so stratou a dlhodobého odmietania prijatia reality. Pomalšie tempo je v súlade s témou na mieste a hoci sa kde-tu stretávame až s dejovou banálnosťou, vyvažuje ju veľmi prirodzený a uveriteľný výkon Kirsten zahŕňujúci množstvo protichodných emócií a vypätých scén. Spokojnosť.

Talianský inžiniér Giorgio Rosa sa v roku 1968 rozhodol neďaleko Rimini založiť svoj vlastný mikroštát. Na Jadranskom mori postavil plošinu o rozlohe 400 štvorcových metrov, ktorú nazval Rose Island. Účelom bolo stvorenie malého raja, v ktorom mohol byť každý jedinec slobodný a sám sebou. Téma je dostatočne zaujímavá a tak sa ani nečudujem, že sa našiel niekto (Sydney Sibilia), kto mu vdýchol filmovú podobu. Množstvu organizačno-funkčných vecí ohľadne samotného ostrova sa snímka príliš do hĺbky nevenuje, čo by ma osobne dosť zaujímalo. Filmové spracovanie je skôr takou príjemnou atmosferickou záležitosťou na letné dni, s milým idealistickým závanom. Pokiaľ Rose Island pojmete s väčším nadhľadom, dokážete si ho užiť. Pravdepodobne ale aj rýchlo zabudnete.