Merggie

Spacey podal taký skvelý výkon, že slová sú zbytočné. Jedna z mojich srdcoviek, film na ktorý budem vždy spomínať a ktorý môžem pozerať stále dookola.

Sixth Sense je úžasne natočený film. Napriek tomu som sa 90 minút nudil. Nestalo sa totiž nič, čo by ma výrazne vzrušilo. A tak mi stačilo, že som sa dvakrát zľakol. Príbeh sa svojím paradoxne pomalým tempom uberal do stále napínavejších dimenziíí. Bruce Willis ma presvedčil, že dokáže aj čosi iné, ako zachraňovať svet a všetkých dookola. Napriek tomu sa však nič extra neudialo. Teda až na bravúrny záver filmu. Na pár minút, ktoré nudu postavili do úlohy štatistu a zmenili celkový obraz filmu....Akokoľvek sa budete pri sledovaní Šiesteho zmyslu nudiť, vedzte, že nuda sa s vami iba hrá a čaká, kedy sa stratí z dohľadu.

Planéta opíc, teda svet naopak. Vízia sveta, v ktorom vládnu opice miesto ľudí. Človek žije na dne sociálneho rebríčka, kdesi na úrovni dnešnej zveri. Dno je však fackou, ktorej sa ľudstvo zrejme nevyhne. Padnúť na zadok a pomaly sa dvíhať pomôže vžd...Keď som mal 5 rokov, neuvedomil som si, o čom to celé vlastne bolo. Planéta opíc sa pre mňa stala obyčajnou rozprávkou. Dnes viem, že tá naivná rozprávka sa môže stať realitou. Na druhej strane, len málo rozprávok sa pýši titulom "možná":-) Po Kubrickovej 2001-ke druhé kultové sci-fi z roku 1968. Z roku, kedy aj u nás začala pomaly, ale isto, vznikať malá Planéta opíc.

Veľmi dobrá oddychovka. Pravdupovediac, myslel som si, že to bude horšie. Často spomínané "modernizačné" vstupy mi nevadili napríklad preto, lebo ich príliš veľa nebolo. V porovnaní s 12 úlohami pre Asterixa ide o akčnejší animák, ktorému však narozdiel od spomínaného veľdiela chýba inteligentný humor. Dáni stavili na jednoduchosť postáv a priamočiarosť príbehu bez narážok a skrytých vtipov. A ako sa ukázalo, rozhodli sa dobre.

Horor sa má pozerať v noci. Cez deň to nie je ono. Amytivillie "horor" sme si s kamarátmi zapli asi hodinu po polnoci (nech máme strach)...O pol tretej som sa pustil cez dlhé, riedko osvetlené chodby internátu späť na svoju izbu. Sklamaný, znechutený a čo je najhoršie, vysmiaty. Tak dávno som sa totiž už dávno "nepobavil". Jedna hviezdička je za prvých 20 minút. Zhruba v tomto čase sa objavila priepasť a všetko perspektívne popadalo do nej. Film do počtu, NAOZAJ nič viac.

Ak stále neveríte, že Naomi Watts je herečkou najvyššej kvality, pozrite si Mulholland Drive. Herečka zvládla rolu neúspešnej herečky excelentne. Veľa divákov nepochopilo dej. Viacmenej sa tak stalo vďaka neskúsenosti a neznalosti Lynchovej tvorby. Kto sa však prekúsal jeho ostatnými psycholynčovaniami, zrejme bude v obraze. Devízou Lynchových filmov je to, že im v podstate ani nemusíte rozumieť, a umelecké nasýtenie sa predsa len dostaví. Treba povedať, že uletený režisér opäť prekvapil, a to sa cení. Dlho sa dej vyvíja vcelku reálne a bez otázok. V istom momente sa však zvrtne a potom je to ten starý dobrý David Lynch. Hovoriť o kvalite réžie, strihu, či o hereckých výkonoch je zbytočné, pretože technicky všetko funguje dobre. Postavy sú rôznorodé. Správajú sa ľudsky, teda neočakávane. Ak dokážete dávať pozor a hľadať súvislosti, čaká na vás silný zážitok. Napriek týmto superlatívom však pre mňa zostáva Lynchovou jednotkou schizofrenické snové pátranie pod názvom Lost Highway. Atmosféru a soundtrack Stratenej diaľnice totiž Mulholland Drive nedosiahol.

Debut Davida Lyncha ma poriadne zamrazil. Extravaganciu svojského režiséra poznám už z iných snímkov. Vedel som do čoho idem, ale divný pocit v žalúdku sa napriek tomu dostavil. Ide o ťažko stráviteľnú, no paradoxne úžasnú psychoanalýzu svedomia. "Reč" okolia je v Mazacej hlave dôležitejšia ako nápadne chudobná reč postáv. Lynch dokonale využil zvuk ako omamnú látku proti sluchovým receptorom (dunenie, vŕzganie, nepokoj, neustály ruch). Ak nemáte titulky, ani si ich nezháňajte. Čiernobiely obraz dodáva filmu grády a dovoľuje sa viac uberať k úchylnostiam. Na tomto poli sa Lynch vyznamenal. Stvoril podivuhodný film plný predstáv a nechutných obrazov. Jednoducho film o bezvýchodiskovosti osudom zmietanej duše.

Dušan Rapoš patrí medzi slovenských režisérov, ktorí sa snažia svojimi filmami upriamiť pozornosť na väčšinového diváka. Nazdávam sa, že slovenský film by mal predsa len kráčať cestou autorských filmov, ktoré si nájdu síce menšinového, ale spokojného diváka. Príbeh bol veľmi jednoduchý. Nie je mu čo zazlievať, pretože relatívne verne okopíroval život na sídlisku a zopár krátkych lások. Samotné scény však pôsobili často dezorientovane a niektorí herci boli s kamerou v čase natáčania zrejme vo vojnovom stave. Motorky sa mohli stať vynikajúcim doplnkom filmu, ale pričastá "frajerina" z nich spravila gýč, na ktorý sa naozaj dalo dívať len s prižmúrenými očami. Hudba by ušla, keby sa niektoré z piesní neopakovali do nemoty. Bolo problémom pre tvorcov vytvoriť ďalšie tri, štyri piesne, ktoré by soundtrack trochu oživili? Dialógy boli príliš okaté, predvídateľné a tým pádom nudné. "Ak nie si moja" Vaša Patejdla, niekoľko pokusov o zaujímavé zábery(napr. padajúce roztrhané papieriky, či západ Slnka počas Mopedovej), pohľadná Eva Vejmělková, blúdenie Nemožnej po svete dokonalých, či čiernobiely záver patria do okruhu dôvodov, ktoré Rapošov druhý hraný film vytiahli zo samého filmového dna. Réžia totiž nedokázala skĺbiť teenagerskú romantiku so životom na plné obrátky. Najmä preto vznikol guláš, trochu štipľavý, ale predsa bez korenia.

Kubrickova predstava sveta a cestovania v roku 2001 je síce zdĺhavá, ale nie nudná. Oddať sa púti naprieč vesmírom je naozaj lákavé. Navyše, legendárne melódie klasickej hudby vytvárajú z Vesmírnej odysey popri filmovej aj hudobnú lahôdku. Vychutnajú si ju milovníci valčíkov, milovníci filmovej klasiky, ale najmä tí, ktorí k umeleckému zážitku nepotrebujú rýchly strih a dynamickú kameru. Spracovanie filmu po technickej stránke mnohonásobne predčilo svoju dobu a dnes sa chce málokomu veriť, že Vesmírna odysea naozaj vznikla v roku 1968. Príbeh sa začína úsvitom ľudstva, kedy v sebe predchodcovia dnešných ľudí objavili dovtedy nevnímané pudy. Táto zmena sa spája s dokonale pravidelným monolitom, ktorý sa na Zemi objaví z neznámych príčin. Ľudstvo sa však o mnoho rokov neskôr so spomínaným monolitom stretáva opäť. Boj človeka proti umelej inteligencii je vyšperkovaný do značne absurdnej roviny. Kubrick v závere dokázal dej posunúť tam, kam si to tento film od začiatku žiadal. Do neznáma.

Vykrádačka predošlých animákov. Naivný príbeh, ktorý neprekvapí ani tých najmenších. Kreativita sa zrejme stratila kdesi v druhom Shrekovi. Vďaka za záverečné titulky. Chutili viac ako inokedy. Tá hviezdička patrí tučniakom. Nuda, nuda, nuda.