prometea

Remeselne fajn, napätie vytiahnuté na maximum - a to by bolo asi tak všetko. Ku klišoidnej príšernosti osobnej línie hlavnej postavy a návratu k jeho rodine radšej ani nejdem nič dodávať. Podstatné je, že pokiaľ si človek vyberie takúto tému, má povinnosť splniť si (keď už nie umeleckú) aspoň historickú úlohu. Ak chcel scenárista vytvoriť len "niečo napínavé" nemusel fabulovať skutočné historické udalosti. No ale to by, samozrejme, už nemohol parazitovať na popularite známeho medzinárodného konfliktu. USA prichýlilo tyranského hajzlíka pre jeho proamerické pletky a riskovalo tým životy takmer šesťdesiatich svojich občanov po dobu niekoľkých mesiacov. Skvelí patrioti amerického ľudu spustili pohon na Iráncov a pálili ich vlajky NAMIESTO toho, aby sa postavili proti rozhodnutiu svojej vlády. To však zrejme vôbec nikoho netrápi... veď načo. Dôležité je zheroizovať dákeho toho chlapíka a pre pobavenie davov natisnúť všetky (zväčša dofabulované) udalosti do niekoľkých minút na letisku.

Tendenčnejšia, živelnejšia, ruskejšia a predovšetkým konkretizovanejšia obmena 12 Angry Men z roku 1957. Subjektivita pravdy je nahradená líniou, sledujúcou obžalovaného v retrospektívach aj v prítomnosti. Jeho skutočný príbeh má zväčša len ilustračnú úlohu a pričasto skĺzava do akéhosi falošného sentimentu a citového vydierania (chlapcov pes, hra s tankom a i.). Vďaka odstupu niekoľkých desaťročí sa film, na rozdiel od pôvodnej verzie, nevyjadruje k rasizmu a nacionalizmu už len váhavými medziriadkami. Je posnutý do kontextu rusko – čečenskej vojny, jedného z najnásilnejších konfliktov posledných desaťročí. Dejiskom tentokrát nie je vyhradená porotcovská miestnosť, ale menej komorná školská telocvičňa. Scenár si touto barličkou obohatil hracie pole o množstvo ďalších rekvizít a situácií, ktoré vypĺňajú takmer o viac než hodinu dlhšiu minutáž. Muži opäť vystupujú len pod číslami, a hoci sú mnohé podobnosti stále znateľné, charaktery sú už posunuté do iných polôh. Pri tejto verzii je však už diskutabilné, či ich rozdielnosť nebije priveľmi do očí spolu s výraznou odlišnosťou kostýmov a v niektorých prípadoch aj s prehrávaním. Správajú sa zväčša bizarne, hovoria v tuctových metaforách, za ktoré by boli v skutočnom svete vysmiati a v absolútne nevhodnej situácii sa odhaľujú príbehmi zo svojich životov. Ich ohadzovanie sa dýkami, injekčnými striekačkami a podprsenkami nadmerných veľkostí uberá filmu na vážnosti a podivným spôsobom pripomína balkánsky temperament. 12 akoby bolo 12 Angry Men, do ktorého sa niekto nasilu pokúša natlačiť všetky veľké problémy tohto sveta a vytvoriť celistvú mozaiku negatívnych postavičiek spoločnosti. Alkoholizmus, drogy, sex, korupcia, ľahostajnosť vyššej vrstvy. Všetko z toho je však na priestore stopäťdesiatminútového filmu úplne zanedbateľné. Samotný kriminálny prípad je predstavený pomerne neskoro a faktom je venovaný neveľký priestor. V niektorých situáciách sa navyše objavujú logické nezrovnalosti. Najsvetlejší bod, ktorým sa Michalkovi podarilo prekonať 12 Angry Men je záverečné vyústenie hlasovania, keď je potrebné urobiť niečo viac, než rozhodnúť o vine či nevine. Postupne prekonaná počiatočná ľahostajnosť je tak nielenže navrátená, ale znásobená. Bohužiaľ, záver s celým dýkovým tancom, hudbou a pomstychtivým killbillovsko – leónovským dialógom medzi predsedom poroty a oslobodeným chlapcom vyznieva skôr ako prapodivný „exploitation“ žánrový úlet.

Tvorcovia dokázali, že film nepotrebuje sto exteriérov, tučný rozpočet a veľkú výpravu – talentovaní umelci a technici si pri ojedinelom vzájomnom strete môžu dovoliť byť aj minimalistickí. Navyše, čierno – biely formát dodáva šmrnc, vážnosť a komornosť, ktorú sa farebnému filmu podarí docieliť len málokedy. Reginaldovi Roseovi sa podarilo vystavať brilantné dialógy a dvanásť vynikajúco, uveriteľne vyprofilovaných postáv „rozhnevaných“ mužov. Každá drobnosť dáva divákovi podprahové informácie, ktoré potrebuje k tomu, aby sa s charaktermi zoznámil čo najskôr. Kostýmy, herci a spôsob ich vyjadrovania sú tiež dostatočne diferencované na to, aby žiadna z postáv nebola zameniteľná. Napriek všetkému nemožno považovať spôsob finálnej zmeny názoru najtvrdohlavejšieho porotcu za realistický. Predstava, ako niekto proklamuje, že celý prípad bol o ňom a jeho synovi, vyhadzujúc fotografiu z peňaženky, je mierne pritiahnutá za vlasy. Tiež je pozoruhodné, že nikomu výkrik „Zabijem ťa!“ tesne pred vraždou nepripadá bizarný. Za zamyslenie by stálo aj číselné usporiadanie porotcov, teda zasadací poriadok, ktorý je očividne zostavený tak, aby v jednotlivých situáciách vyhovoval kamere. Čo je, samozrejme, z filmového hľadiska úplne pochopiteľné, no v skutočnom svete neveľmi pravdepodobné. Viac však bije do očí dialóg dvoch stojacich porotcov, počas ktorého desiati ostatní mlčky hľadia do stola. Netreba zabúdať na to, že témou 12 Angry Men nie je vina či nevina, ale poukázanie na urýchlené, bezpredmetné odsudzovanie. Film ukazuje šokujúcu ľudskú ľahostajnosť k životu cudzieho človeka, pohŕdanie, tvrdohlavosť a neschopnosť priznať si chybu. V prvom rade však apeluje na subjektivitu pravdy a v pravom svetle ukazuje, že právo nie je morálnym kódom.

Hoci scenár sa snaží byť psychologickým, hlavnou postavou nie je Witek, ale osud Problémom Przypadku je, že bol natočený v období medzi Kieslowskeho politizovaním a sústredením sa na osud človeka pre človeka, nie pre režim. Je veľmi zložité pokúšať sa skombinovať tieto dva faktory. Väčšina filmu sa venuje vyložene politickému pozadiu a rieši jeho vplyv na jednotlivca, preto by mal záver podčiarkovať tento motív a nie klesať k deus ex machine v podobe výbuchu lietadla. Zo začiatku sa kamera veľmi zaujímavo pohráva menením reality prvej osoby do tretej v jednom zábere, čo navodzuje skvelú, subjektívnu atmosféru, no neskôr od toho upúšťa a zostáva pri technike ručnej kamery v exteriéroch a statickej v interiéroch. Často používa švenky, zoznamuje s prostredím a vyhýba sa rušivej strihovej skladbe. Šedé prostredia socialistického Poľska zvýrazňujú celkovú atmosféru v krajine, vynášajú vnútorný svet na povrch. Przypadek zachycuje morálny nepokoj 70. – 80. rokov. Kladie filozofické otázky, núti diváka zamyslieť sa. Teda, pokúša sa donútiť. Azda s menšou prímesou nezáživnosti, siahodlhých dialógov (ktoré vôbec nie sú podstatné pre dej, len pre politizovanie vtedajšej doby) a slovných duchov minulosti by sa to darilo väčšmi. Najväčším problémom filmu je, že sa toho v ňom deje priveľa, no mnoho situácií nie je priamo ukázaných, len spomenutých. Divák sa tak môže veľmi ľahko stratiť v dejovej línii. (Pri trojnásobnom motíve vlaku nemožno nespomenúť Jaca von Dormaela - Mr. Nobody - ktorý by zrejme darmo popieral inšpiráciu Przypadkom, aj keď atmosféricky a výtvarne smeruje do úplne iných končín.)

Balón predstavuje citovú stránku, slobodu a dočasnosť. Tieto asociácie sú rovnaké pre vnímanie detí aj dospelých, no zatiaľ čo mladšia skupina ich cíti, staršia má skôr tendenciu ich len racionálne pomenovať. Albert Lamorisse mu však dáva aj nový rozmer – vlastnú vôľu. Balón je hravou bytosťou, blízkou chlapcovi, s ktorým sa dieťa stotožňuje. Nepatrí do škôl, kostolov, električiek, v daždi oň nejavia záujem uponáhľané dámičky, ani rehoľné sestry a zostáva nepochopený akýmkoľvek autoritárskym prostredím – jednoducho, tá slobodná, úprimná čistota je v jedincovi udupaná spoločnosťou a systémom skôr, než dospeje (nemožno si nezanôtiť floydovské „we don’t need no education...“). Takmer úplná absencia hovoreného slova môže byť pre diváka vyčerpávajúca, no deti 50. rokov boli vychovávané na menšej filmovej hektike. Tridsaťštyri minút by však predsa len mohlo prejsť podstatným krátením. Dôležitú úlohu zohrala hudobná dramaturgia, ktorá balónu vdýchla kus života.

Príbeh, úzko viazaný s vzostupom buržoázneho Ruska, stojí na pilieroch spoločenských konvencií, ktoré sú už z veľkej časti zbúrané. Postavy sú súčasťou excelentne prepracovanej výtvarnej hry, svojou divadelnosťou odkazujúcou na povrchnosť a umelosť pofrancúzštenej buržoázie. Zapadá do nej však aj Anna, hoci práve ona mala byť tou, ktorá sa z nej pokúša vymaniť. Línia Kitty a Levina sa snaží kontrovať tejto pompe, ich láska je vykreslená ako cnostnejšia a čistejšia. Z Levina cítiť Tolstojove autobiografické črty a pacifistický boj za rovnosť. Bohužiaľ, sieť vzťahov mimo trojuholníka Anna – Vronskij – Karenin môže byť pre diváka neznalého predlohy mätúca a navyše takmer nijakým spôsobom sa neviaže na hlavný príbeh. Ruskí autori tohto obdobia, zvlášť Tolstoj, si potrpeli na očarujúcom, vysokom jazykovom štýle a myšlienkach, len ťažko pretlmočiteľných mimo literárnej podoby. Nekoná sa teda žiadna katarzia, dokonca aj preslávene pomstychtivé, vzdorovité úmrtie na vlakovej stanici bolo pretransformované na obyčajnú, zúfalú samovraždu. Okrem toho, Aaron Taylor – Johnson so svojimi blonďavými fúzikmi a kučerami pôsobí väčšmi ako „zajačik“ jednej zo šľachtických paničiek, než Alexander Vronskij. Bolo by veľmi jednoduché označiť túto adaptáciu Kareniny za nepodarenú, povrchnú a vyslovene neemočnú. Pokiaľ by však bolo možné na základe Kreutzerovej sonáty analyzovať Tolstojovu filozofiu na sklonku života, nepohrdol by Annou Kareninou on sám?

Keď sme tento dokument prvýkrát videli na jednej z prednášok, ako začínajúci filmári sme sa nemohli nezaľúbiť. Po prečítaní denníkov však musím klesnúť k 4*. Krásny, hypnotický filmík je totižto pod strieškou empatie pekne tendenčný. Juráček nebol len obeťou režimu, ale predovšetkým seba samého. Plný nihilizmu, nenávisti k sebe, ľuďom (a predovšetkým ženám), zaľúbený do svojej mizérie. Je otázne, či túto silne egocentrickú osobnosť zničila väčšmi ideológia alebo vlastný charakter.

Okúzliť diváka pečiatkou „nemý film“ je jedna vec, no počínajúc kompozíciou záberov a končiac herectvom je The Artist stále súčasný (ani absencia farieb a dialógov na tom nič nemení). Azda bolo zámerom, že Jean Dujardin ako hviezda pier večne spojených - George Valentin - bude vynikať svojimi teatrálnymi gestami. Ostatní predstavitelia sú primálo okázalí, a to i napriek scénam, ktoré miestami zachádzajú do chaplinovskej grotesknosti. Herci na takýto experiment mali byť vytiahnutí priamo z divadiel, nie hľadaní podľa filmografií. Scenár sa drží učenia Syda Fielda – po expozícii prichádza prvý bod zvratu takmer presne v tridsiatej minúte. Zrejme len zázrakom príbeh nie je nudný. Môže sa za to poďakovať predovšetkým svojej inakosti, viac než čiastočne postavenej na charizme u nás takmer neznámeho Jeana Dujardina. Otázka, čo takéto dielko môže povedať dnešnému divákovi, dosiaľ nebola zodpovedaná. Áno, uvidí nejakého toho milého psa, nejaký ten príbeh vyhasnutej hviezdy a nejakú tú snahu natočiť niečo iné. V konečnom dôsledku sú to často len drobné nápady a režijné vtipy, ktoré dokážu béčkový príbeh zapísať do učebníc. Hoci, je veľmi príjemné sledovať citácie, akou je napríklad príchod auta do štúdií Kinograph, ktorý fanúšikom Sunset Blvd. a Paramount Pictures určite vyvolal drobné dejá vu. Každý scenárista si trhá vlasy pri otázke: „Čo tu ešte nebolo?“ The Artist tu ešte nebol. To je jeho najväčším šťastím.

Nemožnosť spokojného života na dedine, kresťanská mentalita a malomestská zadubenosť sa miešajú s motívom vnucovania vlastných snov iným. Nie je však generačný konflikt a jeden neveľmi búrlivý románik primálo na námet celovečerného filmu? Liová si dokáže pripraviť motívy, jej charaktery sú pevne dané. Ich základným problémom však je, že sa takmer vôbec nevyvíjajú. S takým počtom zlých rozhodnutí a tvrdohlavých postáv si vytvorila pole na vyhrotené dramatické situácie, no tých je napokon primálo a majú stále rovnakú výpovednú hodnotu. Bez akýchkoľvek výčitiek svedomia by ich bolo možné decimovať. Do scenára sa neveľmi subtílne, hoci zrejme nechtiac, zamotala okrem očividnej kritiky patriarchátu aj akási feministická tendenčnosť - všetky ženy sú ukrivdené, ublížené a ich problémy spôsobujú výhradne osoby opačného pohlavia, ktoré svojimi bezcitnými, nesprávnymi rozhodnutiami plnia príbeh. Príbeh je natoľko celistvý až mu chýba tempo, upadá do akejsi apatie a bezcitnosti. Neustále plahočenie rovnakými prostrediami, vzťahy vyvíjajúce sa mizivým tempom, dej rozpovedateľný jednou vetou v celej svojej hĺbke. Dom je precízny, dramaturgicky dôkladný, nezáživný film. Ďalšia z nekonečnej série zbytočných sociálnych drám, ktoré v recipientovi nezanechajú absolútne žiadne emócie.

Kytice sú skôr výtvarnou, než literárnou záležitosťou. Je tu cítiť nepriaznivý vplyv sebapresadzujúcej Deany Jakubiskovej a fatálnu absenciu dramaturgie, ktorá sa odzrkadlila na amatérskych prešľapoch scenári. Najväčšmi to cítiť na stavbe poslednej balady (Štědrý večer), no pokrivkáva celý rámec filmu, ako aj vnútorná logika niektorých častí. Brabec si v podstate dokázal urobiť kameramanské portfólio jediným filmom. Vizuál je naozaj očarujúci, padá len na jednej veci – kostýmoch. Na jednej strane sa nimi tvorcovia odtŕhajú od konkretizácie roku, či miesta, no na strane druhej sú v nich prvky, ktoré sú vzhľadom k ostatným príliš pritiahnuté za vlasy. Vo Vodníkovi sa tak namiesto matky objavuje akási podivuhodná sesternica z Mongolska. Celkové herecké obsadenie môže navonok pôsobiť ako len trápny pokus urobiť si reklamu každou známou tvárou, ktorá sa ocitne poruke, no až na Dana Bártu to tak nie je - večne hektická Bydžovská, famózne hypnotický Roden so svojou zaliečavou intonáciou a nepríčetným smiechom, pani herečka Zázvorková a, samozrejme, Aňa Geislerová, ktorá je lyrikou samou, zvlášť keď jej kontruje rozjarený Karel Dobrý na ešte rozjarenejšom pejkovi. Kytice sú významným stedoeurópskym počinom, hoci z viacerých hľadísk majú ďaleko od dokonalosti. Odkazujú na slovanstvo, dovolávajú sa po koreňoch národa, miznúcich tradíciách a ľudovosti. Vizuál, lyrika a pocity zatláčajú ostatok do úzadia, no tým odstraňujú aj to, čo je pre Erbenove Kytice najprimárnejšie – moralizovanie.