prometea

Egocentrický epos na tému „mám sa rád“ môže pristať tak Dolanovi, no rozhodne nie odžitému Ťapákovi. Mnohé by uľahčil keby upustil od obsadenia seba samého do hlavnej úlohy, hoci je nám všetkým jasné, že touto postavou bol on sám. To, že je ťažkopádny, nezachráni ani každodenné športovanie, svalnaté ramená , či výpredajové botasky, ktoré mali byť uzáverovým kameňom kašičky z moderna a dejín. Neboli. Kvázi lyrické monológy / dialógy sú lacné (a nie, neobháji to ani Hevierov podpis), o existencii samotného scenára som v istých chvíľach pochybovala a dramatický oblúk sa ladne vyhol celému filmu. Okrem toho, že Ťapák vykradol snáď všetky tanečné filmy, na ktoré mi kedy padol zrak, nezabudol dokonca ani na Gladiátora, či The Wall. Kamera, svietenie a strih by sa poľahky vyškriabali ďaleko nad priemer, keby neboli v tanečnom filme. Riešiť vystúpenia cez detaily a strihy zabilo akúkoľvek dynamiku, ktorá v nich bola. Navyše, choreografiám zväčša chýbali emócie, zvlášť muži pôsobili častokrát komicky (ani nespomínajúc action – man Ťapáka v generálskom a jeho zelené víly). Škoda - ďalší slovenský projekt, ktorý mohol mať na viac.

Imaginárne lásky sú podrobnou štúdiou zamilovanosti. Hipsterskou štúdiou. Divák sa stáva členom trojlístka, vďaka kamere vníma každý drobný pohyb, každý náznak oveľa intenzívnejšie – presne ako keď je jeho objektík v blízkosti. Nie je žiadnym tajomstvom, že Dolan sa má rád. Keby to tak nebolo, žiadne Les Amour Imaginaires by sa na svet nedostali. Hlava mi hovorí štyri hviezdičky, predovšetkým kvôli malým problémom s tempom v druhej polovici a dvom koncom - malý dôkaz, že tá aristotelovská štruktúra drámy je nie vždy najšťastnejšia. Lenže formálna dokonalosť, majstrovstvo nuáns a absolútne stotožnenie s postavami ma jednoducho tiahne k piatim.

Tak krásny vizuál, tak veľký potenciál príbehu, tak krásna Charlize... a tak neskutočne to... ach. Celé jadro príbehu by ste mohli vystrihnúť a vôbec nič by sa nestalo – troll, trpaslíci, celý les, všetko je to absolútne zbytočné. Kristen a Charlize sú skvelo obsadené herečky v postavách, ktoré mohli z filmu urobiť fantasy revolúciu. Za charakter hovoria činy a to, že mi budú tvrdiť, aká čistá, dobrá a úžasná tá Snehulienka je, vôbec nič neznamená. Ako prišli na to, že taká je? Lebo sa s ňou chcel muchlať jeleň, ktorý, je, mimochodom, ukradnutý z Miyazakiho Mononoke hime? Snow White and the Huntsman nie je až taký nehorázne zlý film, no nedokážem pochopiť, ako niekto s tak bohovskou antagonistkou a tak nádherne rozohranou expozíciou dokáže urobiť takúto skazenú bezvýznamnosť.

Sofia Coppola v svojej najčistejšej forme, ktorá, mám pocit, je tak trochu nepochopená. Tento film totiž nie je o Marie Antoinette. Tento film JE Marie Antoinetta. Bezstarostný, nádherne vyzerajúci, pozlátený, mimo reality. Nechcite viac, ako je. Nechcite drámu, či psychoanalýzy. Ona nerozumie problémom sveta tam vonku, preto v dielku vôbec nie je zobrazovaný. Nenájdete tu biedu, hlad, revolúciu, popravu. Toto je pompa, toto je „glamour“, toto je Versaille.

Psychologický koncert ženskosti a podtextov. Charakter Miss G (neviem o úlohe, ktorá by Eve Green svedčila väčšmi) v celej svojej kráse a.k.a. brutálnej realistickosti. Neskutočne premakané, ambivalentné postavy, motivácie, scenár vystavaný v drobných gradujúcich odtienikoch – vlákenká, ktoré nakoniec vytvoria silnú pavúčiu sieť. Nečakajte epickosť, ohromujúcu výpravu... vitajte v ženskom svete, kde je najdôležitejšou vecou hoci kvapka rosy, v ktorej sa pavúčik utopí. Slowmotion, hudba, prostredie a čas vytvárajú čarovnú atmosféru. Plus dievčatá sú také famózne, aké sú mladé. Juno Temple si v nízkom veku stavia hrazdu neobyčajne vysoko.

Lost Highway a Mulholland Drive sú svojou štruktúrou sesterské filmy (a zároveň incestní rodičia Inland Empire). V momente, keď divák nájde kľúč k pochopeniu jedného z nich, je mu jasný aj ten druhý. Bottom line: Lynch využíva snovú logiku. Z toho dôvodu tieto filmy vyvolávajú silné emócie, no racionálne pochopenie prichádza až neskôr (ak vôbec). V momente, keď nájdete prelomové body, ktoré ohraničujú dobu, v ktorej hlavná postava spí, vyhrali ste. Základom zmätenia je, že pokiaľ bežný film je rozprávaný v dennej realite a niekedy dovysvetľovaný snom, tieto sú, naopak, rozprávané snom a dovysvetľované realitou. Mulholland Drive navyše obsahuje niekoľko flashbackov a expozícia je prehodená na záver. Väčšina ľudí sa neveľmi zaujíma o význam svojich nočných potuliek, na vedomej úrovni nepozná symboly a znaky, ktoré používa ich podvedomie, aby zakódovalo to, čo musí povedať, do stráviteľnej podoby – snovej. Je preto možné, že s Lynchom si budú rozumieť skôr tí, čo niekedy siahli po freudovskej, jungiánskej analýze snov. Mulholland Drive je komplexný a neuveriteľne vyšperkovaný film, ktorý je rozhodne potrebné vidieť niekoľkokrát, hoc aj hneď za sebou. Pre mňa je jedným z absolútne najskvostnejších šperkov strieborného plátna z dôvodov, ktoré by sa nezmestili ani na niekoľko strán. Nielenže mi pred rokmi ako prvý otvoril dvere do tej "ozajstnej" kinematografie, ale dokázal ma aj rozplakať. Na druhýkrát.

Úprimne - nie, vôbec to nie je perfektné, no všetkým filmárom a filmuškám na začiatku kariéry dielko jednoducho musí pohladiť srdce a pár ďalších vnútorných orgánov. S ohľadom na rozprávkovosť, ktorá so sebou nesie klasické konflikty, postavy a happyendové schémy je dielko smerované k citovosti a výtvarnosti. Okrem viazanosti dejovej línie ponúkajú tridsiate roky aj nádherné, miestami takmer až steampunkové prostredia. Vizuál stojí za lístok do kina (alebo aspoň za pár prenesených dát navyše). Scenár sa niekedy môže zdať príliš lineárnym. Navyše, konflikt so železničnou políciou a konflikt Mélièsa pôsobia nespojito, pokiaľ sa na ne nenahliada z čisto metaforického hľadiska. Film je však príjemne pozerateľný, nevtieravý a jemný. Miestami sa zjaví nejaké to klišé, ale pri tomto žánrovom zaradení je takmer nemožné niečomu takému sa vyhnúť.

Je otázne, aké veľké publikum má v súčasnosti pomalé, „tarkovskijovské“ rozprávanie, no je viac než isté, že väčšina divákov film vypne ešte v prvej tretine so zmeneným názorom na výšku svojho intelektu. Tarr vytvára veľmi zaujímavú atmosféru. Čierno – bielu, veternú, mŕtvu, takmer až poapokalyptickú. Bohužiaľ, šialená dĺžka záberov a popretie teórie „stránka scenára = minúta filmu,“ je neuveriteľne odrádzajúca. Nepomáhajú ani refrény, ani pár vedľajších postáv. Jeho špecifickosť si jednoducho vyžaduje statického, neunuditeľného diváka. Inými slovami, spiaceho.

Prístup k téme a prostrediu – „aby sa to pozeralo“ – je mi odporný. Adam je zaspatým, zľahka morálnym cigánskym Hamletom, zároveň však jedinou postavou, u ktorej by sa dal ako – tak vypozorovať istý stupeň psychologizácie. Šedo-šedým článkom je jeho mŕtvy otec, ktorý sa párkrát zjaví, porozpráva dáke tie historky z minulosti a nakoniec ako správny shakespearovský duch ukáže vražednú zbraň. Vôbec by nebolo prekvapením, ak by táto postava dostala v interných vtipoch scenáristických kuloárov neveľmi láskavé pomenovanie Dezider ex Machina. Udalosti akoby negradovali, len sa z času na čas udeje niečo „väčšie,“ no častokrát ani to nikam neposúva dej. Ak sa pozriete bližšie, schéma filmu je zložená z medializovaných kriminálnych prípadov. Ďakujem, ale to si radšej môžem pozrieť spravodajstvo. Na filme je poznať skúsené ruky a rokmi cibrenú remeselnú prácu (aj vyšperkovanú postprodukciu), no nemá ani drobný potenciál byť svetoborným. Neprináša nič originálne, azda len pre slovenské prostredie – a to pri súčasnej produkcii nie je žiadnym plusom. Slovenská kinematografia sa musí učiť konkurovať zahraničiu.

Zaujímavý námet ako – tak zachraňuje fatalizmus, klišé a gýč, ktorý sa dostal do scenára. Žiadne zvraty, napätie. Charaktery sú na šikmej ploche a ani na sekundu nevylezú späť hore. Udalosti zodpovedajú očakávaniam. Škoda, pretože téma ponúkala naozaj omnoho viac, než tento pseudopokus o priehľadné citové vydieranie. Emócie si vytvára divák len vo vlastnej hlave na základe životných skúseností... nič nové na svete. Plus, Eva Green je všetko možné, ale jemnocitná slečna v bielom plášti so „sailor“ na perách – to naozaj nie. Mrhanie dobrými hercami. Pár zaujímavých režijných (dobre, dobre, uznávam, aj scenáristických) nápadov, avšak forma, bohužiaľ, kvalitnejšia ako obsah.