MikO_NR_1909

Filmársky prakticky nehodnotiteľné. Ide skôr o také tláchanie Kajínka o spoločenských problémoch, ktorých zlým stavom sa snaží privodiť vinu za svoje odsúdenia chladnokrvných vrážd a hľadať paralelu za prenasledovanie svojej osoby práve medzi dvomi nespojiteľnými nádobami. Podtitulok Zločin a trest? je naviac v lepšom prípade komickým, oponentúra a vstupovanie do tohto utopiteľného monológu nejestvuje a pre zdravo uvažujúcich je tento spôsob natáčania v lepšom prípade stratou času. O spoločenských zlyhaniach systému si pozriem radšej nejaké serióznejšie dišputy a synchrónne analýzy spoločenského života a nie frustrované vstupy odsúdeného zločinca.

Troška chabá odpoveď na survival žánrovky z 90.rokov ako Lovci levov (1996) či The Edge (1997). Ako tá mentalita tam ostáva, ale skrz tie digi efekty CGI a temný vizuál to nepôsobí obzvlášť životvorne. A aj tá doba, kedy tieto námety fungovali je nenávratne preč, rozšírenejšie technické možnosti mierne zrážajú ten nostalgický efekt vyššie spomínaných titulov. A takisto, film nie je obohatený zaujímavými historkami "účastníkov", ktoré vedeli v prípade Kilmera, Freemana či Hopkinsa hrať rozhodujúci rolu predchádzajúcim konfrontáciám a predpríprave na útok šelmovitej zveri. Útoky vlkov sa v tomto prípade ani nesnažia naháňať hrôzou, ako skôr umelo zvyšovať tlakový drajv. Zišlo by to mať trošku zručnejšieho scenáristu, alebo majstra vypätých scén, ktorý by tu severskú atmosféru vedel skrze deravejšie nedostatky predať jak sa hovorí, na sucho.

Výborná šablóna nastavená v nadzmyslovom svete, ktorým dokonalým vyvrcholením je prapodivná materinská kaša zväzujúca samotnú fyzickú osobnosť. Možno som ale očakával trochu viacej od primárnej myšlienky filmu alebo aspoň akési prekvapenie z druhej, tretej vlny, ktorá by okrem skvelých herectiev a Nuyttenovej náročnej pozície pri vytváraní nestranného subjektívneho videnia v prekypujúcom šialenstve rozkladu rodiny. Takisto prízvuk evokuje skôr dokonale čistú podfarbivosť anglického jazyka a nie jej vulgárnu podobizeň a explicitný výrazový jazyk naopak násilie nevie za každých okolností pozdvihnúť, ale skôr relativizovať. Každopádne, snímok má neobyčajné kvality a zarezonuje na dlhšiu dobu.

Zopár príkladných postojov ambivalentného chovania bludných kruhov, ktoré dokument opisuje a snaží sa vyvracať "vyvažuje" neskonale jednostranným spôsobom argumentácie, ktorá túto kategorickú schizmu dusí. Ani ako možný spôsob konštruktívnej debaty sa vo svojej dogmatickej prezentácii Levinov prednes nestotožní s kritickým myslením, pretože na 1 hystériu nefunguje hystéria uhladenejšieho, tzv. sofistikovanejšieho skladania názorovej pyramídy a pokiaľ neuzná určitý prazáklad, na ktorom tzv. konšpiračné názory sionských mudrcov stoja, je jeho výpovedná hodnota utvrdzujúca len tábor stotožneniahodného s jeho výkladom. Možno nie zrovna prazáklad, ale určité vývojové tendencie, ktoré sú nespochybniteľné, hoci minimálne. Rovnaký problém mám s opačným táborom, keby mi tu prednášal spiknutia vychádzajúce z paranoidnej a pomätenej mysle. Niekedy mám skutočne pocit, že ľudstvo si zaslúži osud, aký má.

Všetky vôbec tie najromantizovanejšie a najidealizovanejšie posolstvá sú v rukách EP a MP v lahôdkovom podkutí. Pevne vystavená kostra so silnými vizuálnymi motívmi je podopretá výborným scenárom a vypointovanými myšlienkami skutočne ako z veľkej knihy. Jeden z tých filmov, ktorých dobová naliehavosť zračí i do ďalekej budúcnosti a nikdy neostáva v akomkoľvek prípade staromódna. Aj zvolený prístup ide subvenčne ruka v ruke s pochopením odkazu filmu a nikto naň nemôže povedať krivé slovo v zmysle pohľadu na tak vážnu tému, ktorú predostiera. By som sa nečudoval, keby Niven bol po Guinnessovi druhou voľbou pre Davida Leana.

Na takýto etalón režisérskych hviezd rozkopašné, nesúrodé, a aj nestotožniteľné krátke poviedky, ktoré sa ani synergicky neprepájajú a ani ako samostatné jednotky nefungujú bohvieako nezávisle. Scorsesemu by som dal za to umenie obrazu a výborného výberu White Shades of Pale 3,5, Coppola naopak ukazuje, že za stratou životnej energie a jedinečnosti nie sú iba štúdiá a slabé rozpočty (2,5) a Allenova obrazotvorná citová fantázia dokáže aspoň nebrať oné veci ani trochu za vážny povraz (3).

Veľmi solídna paródia morbídnych rozmerov na tému čarodejníctva a obludností, ktoré ich vo svete filmu sprevádzajú. Scenár nie je vôbec hlúpy, i keď má hluché miesta, ale je svižný, zábavný a má správny glanc a nadhľad. Ak sa mi nepodarí v najbližších piatich rokoch uvidieť trefnejšieho a vtipnejšieho zástupcu takého bláznivého spojenia subžánru a paródie, pravdepodobne zvýšim hodnotenie. Rovnako ako pri Horns, aj tu ide o príjemné prekvapenie. Pretože nekvasí z vody, ale z nápadov a perfektnej improvizácie (v rámci teda "konkurenčného boja", ktorý býva zväčša tupý, bezduchý a hlavne teda hlúpy).

Mierne doplnenie dokumentu o Escobarovi: Kokaínový kráľ. Samozrejme, nedisponuje toľkým množstvom informácií, nie je vyvážený, či natoľko pútavo vyrozprávaný. Prekvapia rozhovory s jeho spojkou, angažovanosť v teréne pri priamych zásahoch a mierne odlišný štýl vedenia snímky. Lenže väčšina zdrojov, ktoré sú použité pri líčení jeho životopisu a okolnosťami v zmietanej Kolumbii sú už duplicitné a nie tak úspešné ako v spomínanom dokumente.

Vôbec nemám problém s vecnou stránkou takýchto profilov športovcov, skôr naopak, ako vášnivý fanúšik aj futbalu mám rád pri jej odovzdávaní komunikačného kanálu športovca-fanúšika zrozumiteľnosť, doslovnosť, bezprostredné pocity atď. Páči sa mi, že o Zizouvi sa dozvieme súkromné veci, o ktorých diváci nemajú akékoľvek znalosti a celkom zdatne je zanalyzovaná záverečná etapa jeho kariéry s ozvenami a míľnikmi celej kariéry. Trošku predsa len zráža ten jednoduchý jazyk, ktorý z tohto nedokáže usústrojiť hlbokú psychologickú sondu, ani efektnú prezentáciu veľkolepých driblérskych videoklipov. Je to intímny a komorný dokument a tak to skrátka má byť...

Nenormálna dehonestačná spŕška lží a kadencie neznášanlivosti. Rovnako nápodobne ako pri Riefenstahlovej dokumentoch, aj tu je možné vidieť úchvatný vorhokolizmus pre doslova spoluúčasť k integrite diabla. Hoci Hipplerova zovšeobecňujúca sondáž viacej narába s informačnou a štatistickou abstrakciou demagogických žvástov než fascináciou prítomných okamihoch na demonštráciách NSDAP. I keď nie úplne všetky kľúčové veci by nemali aj akési malilinké jadro pravdivostného základu (Rothschildovci a im podobní korporátni magnáti, percentuálne zastúpenie židovského obyvateľstva v bankovom sektore a iných úžerníckych pofidériach tej doby - i keď to je vždycky stendenčnené na neprávom vzatú zovšeobecňujúcu kolektívnu vinu, že zručný rečnícky autokrat to vždy šikovne využije pre uzurpenie moci) sála z toho ale taká hrôza, že viacej pricitlivenému môže spôsobiť aj dáku tú psychickú ujmu. Natoľko degradačne, obskúrne a svojvoľne interpretovateľné pseudofakty, až sa z nich implantuje akási hypnóza predsa len relevantne okomentovaných dedukcií pre frustrovanú masu hľadajúcu útechu v iluzórnom nepriateľovi. Len aby sme si nemysleli, že dnešná manipulácia sú len takýmto spôsobom zredukované očividné skrivodlivosti na niekoho úkor, tá je oveľa sofistikovanejšia a nedotýka sa v takomto meradle živočíšnosti nízkych pudov.