ancientone

Duchovný rozmer bojových umení je prežitok. Nastupujú kráľovské disciplíny ako toporná "dramatickosť", vytesaná do tvrdej gumy hereckých tvárí, komicky nadužívaný slow-motion, akčné scény užívajúce si vyšportované telá, obzvlášť prsné svalstvo, trošku špliechancov krvi a to najdôležitejšie, tóny ďalšieho nezabudnuteľného soundtracku rokov 80-tych. Bloodsport sa hádama ni nedá hodnotiť z hľadiska toho, čo sa odohráva mimo ringu (neodohráva s anič, čo by sa dalo nazvať "dianím"). Je to číra slasť nízkorozpočtového, oproti svojim postavám až k zaplakaniu neohybného kĺzania sa po maskulínnej telesnosti, idiotských výrazoch tvárí, kmitaní končatín a veľmi, veľmi prvoplánových emóciách (resp. ich neúmyselnej karikatúre). ........... Navyše Dobové Elektronické muzicírovanie drží nad väzom všetkej tej svalnatej hovädnosti nezlomnú ochrannú ruku. Pre mňa osobne zlatým klincom filmu nie je záverečný súboj, ale Van Dammova naháňačka s dvoma agentmi, ktorí majú za úlohu priviesť ho neporušeného späť do USA. Celá scéna neobsahuje ani štipku akcie, dramatickosti, svižnosti, dynamickosti.... Srdiečko.

very guilty.

Murphy pôsobí ako pubertálna ozvena o 13 rokov staršieho kultového Shafta. Obaja sú černošskí detektívi vo veľkomeste, obaja sú drzí, hubatí, nerobia si veľkú hlavu s nariadeniami zhora a pracovnou disciplínou, obaja sú nadmieru schopní a obaja strieľajú hlášky s ešte väčšou kadenciou než náboje. Oba filmy podkresľuje nezabudnuteľný soundtrack. Nebohý Isaac Hayes určite od odpustí, že jeho soul/funk porovnávam s oveľa povrchnejším, ale stále rovnako z hlavy nevypáčiteľným synthpopom Harolda Faltermeyera. Ten skvelo sekunduje nablýskanému prostrediu Beverly Hills, kam Murphy vtrháva na svojom rozpadajúcom sa Chevrolete s podobnou noblesou, akú predvádza David Duchovny s rozpadávajúcim sa Porsche v Californication. ................ Na druhú stranu, Murphy má oproti hard-boiled blaxploatačnému Shaftovi oveľa mladíckejší, pohodovejší nádych naplnený podtónmi ľahkosti a entuziazmu. Navyše má k dispozícii zhruba 30-krát väčší rozpočet, čo sa zreteľne odzrkadľuje na neporovnateľnej režijnej uhladenosti a úplne inej techncikej úrovni snímky. ................ Spomenutá "pohodovosť" Murphyho postavy sa prejavuje aj v tempe snímky. Dej Beverly Hills Cop neprechádza žiadnymi veľkými peripetiami, nečakanými dejovými zvratmi a húsenkovou dráhou scén, ktoré by drvili nervy a zauzľovali žalúdok. Je vlastne decentne vyváženým dávkovaním klišé, ktoré jednoznačne prebíja herecká charizma a hláškovanie. ................ Taktiež sa to dá brať ako jedna z najlepších reklám na tenisky adidas.

V princípe je to strašne ohraná pesnička. Dvaja zo začiatku odlišní policajti, z ktorých sa postupne stávajú priatelia, bojujúci proti drogovej beštii v klasických akčných schémach. Avšak stará vs. nová škola tu znamená Gibson vs. Glover rýchlo sa meniace na Gibson + Glover. Koncert tryskajúcej chémie medzi hercami. Testosterónová jazda brúsiaca estetiku 80-tych rokov (už len tie maskulínne, tmavo modré matné titulky týčiace sa na začiatku filmu nad večerným veľkomestom sa nedajú menilovať), zapájajúca do hry zo začiatku jazzovú hudbu ktorá akoby vypadla z noirového New Yorku a zaujímavé výjazdy kamery, užívajúce si slnkom, neskôr dymom, explóziami a Gibsonovými hláškami zaliatu Kaliforniu. Richard Donner má zlaté ruky, ktoré dokážu aj symptómy najväčších klišé a stereotypov premeniť v ukážkovú štýlovosť, zastupujúcu žáner na predných pozíciách.

Jan Němec inak, a znova úžasne. Kamerové nuansy z Diamantov noci, nárazy statiky a roztrasenej dynamiky, snov a skutočnosti vystriedala jednoliata absurdita v decentných nájazdoch kamery, kľudnejších a vyrovnanejších záberoch, pripomínajúcich triezvu formu Luisa Buñuela. O slavnosti a hostech sa koncentruje výraznejšie na obsah než na formu a podoba s Buñuelom neostáva len na povrchu. Motív zvláštne prebiehajúcej hostiny, slúžiacej ako ironické, politicko-spoločenské podobenstvo nemôže nepripomenúť snímky Anjel skazy a Viridiana. Postavy vedú absurdné monológy, neschopné sa na seba súvisle napojiť, dovolené je robiť čokoľvek za predpokladu, že sa to zhoduje so želaniami a predstavami hostiteľa, alebo ak to neodporuje väčšine. Jediným prehreškom je odlíšiť sa, nehrať spoločnú, masovú hru, byť individuálnym. ........... Jan Němec a spol. nemajú so svojou víziou a jej spracovaním problém predbehnúť väčšinu svojich novovlnových súputníkov. Poetika autorových filmov hrá prím v jedinečnosti aj medzi postavami ako sú Cytilová, Jireš, Juráček, Vláčil, zo Slovákov zas Jakubisko alebo Uher. ...... Jan Němec mi v niečom pripomína delo predčasne zosnulého Ela Havettu. Obaja totižto dokázali v minimálnom počte snímok (Elo - Slávnosť v Botanickej záhrade, Ľalie poľné, Němec - Diamanty na dne, O slavnosti a hostech) vytvoriť vskutku unikátny, veľmi koncentrovaný a maximálne výpovedný rukopis, bez zaváhaní prerastajúci scénu, z ktorej vzišiel, prezentujúci v kocke vrcholnú formu československej kinematografie.

Testosterónová obrna 2.0. Bratia Priorovci slintajú, chrochtajú a stonajú blahom.

Kto považuje za najznepokojúcejšie filmové výjavy Lynchove besy z Mazacej hlavy, Bergmanov snový začiatok Lesných jahôd alebo kafkovskú absurditu Juráčkových filmov, pravdepodobne nevidel Diamanty noci. Jan Němec je ukážkou nadčasovosti a nedostižnosti. Jdnoduchá premisa, útek z dvoch mladíkov z koncentračného tábora je podaný cez mrazivé statické zábery v kombinácií s nervy drásajúcou ručnou kamerou, dezorientujúci strih križujúci fyzický svet so svetom snov a spmienok. Fludiná snovosť naráža na tvrdý realizmus a naopak. Mĺkva a tajomná poetika budujú pocit nepreniknuteľnej, desivej halucinogénnosti.

O charaktere života vypovedá viac než obsah jednotlivých poviedok povaha samotného filmu. Snaživá rozprava o absurdnosti a nevypočítateľnosti života uložená v kolekcii šiestich ("palpfikšnovsky sa pretínajúcich) poviedok sa míňa svojmu účinku. Napriek zjavnému umu sa zo zhody náhod stáva vykonštruovanosť, humor nie vždy zatlačí tam, kde by mal a výsledný nosný znak autorského štýlu je akási rozostrenosť mušky, navigujúcej potenciálne silný kaliber - ak nerátam druhú poviedku, kde naopak v "autorskom štýle" prevyšujú okaté ponášky na Jarmuscha. ....... Zo zmesi absurdnosti, hlášok, twistov, vcelku dobrého soundtracku a dávky originality je nakoniec priemerná koláž krátkych príbehov, ktorá prejde hlavou bez výraznejšej odozvy napriek tomu, že to posledné, čo by sa jej dalo vytýkať je absencia nápadu. Život je nevypočitateľný a absurdný, a to sa podpísalo aj na konečnej podobe v podstate sympatických, ale vo výsledku mdlých Knoflíkářov.

Trochu preplnená fabula predimenzovaná stopáž Hawksovi na kvalite a sile uberajú minimálne. Viac, než obrazová dokonalosť, puntičkárske aranžovanie mizascény, skvelé rámovanie, snímanie, strih, pohyb kamery a bobtnajúca atmosféra ponárajúca dianie do hmly, dažďa a šerostivu je na filme zaujímavá Hawksova schopnosť narábania s "ukecanosťou" filmu. Nekonečné dialógy a monológy nepôsobia únavne vďaka prešpikovaniu ostrým humorom, dômyselnými narážkami, prudkými zvratmi, stálou hladinou napätia a nevypočítateľnosti. Najmä Bogartove hlášky sú do jeho jazyka vytesané ako do kameňa a jeho charizma sa nesie nad celým dielom. ...... Britká žánrová lahôdka, v ktorej sa dá zablúdiť s rovnakou ľahkosťou, s akou sa dá prepadnúť jej starému, ale ani náhodou nie skostnatenému kúzlu. Dokonca by som si dovolil hovoriť o filmovom sex appeale.

Duchovná cesta Predatora