hanakonochi

Francúzsky antropológ Claude Lévi-Strauss raz povedal: "Svet začal bez človeka a dokončí sa bez neho."

Chorí volajú po rovnosti a neboja sa vystaviť svoju tvár na svetle Božom. Khaneh siah ast z roku 1963 a Sayonara CP z roku 1972 sú dva najzásadnejšie empatické dokumenty minulého storočia, kedy divák strávi niekoľko desiatok minút v tesnej blízkosti v bolestivom, pochmúrnom a žalostnom svete našich zdravotne či mentálne postihnutých bratov a sestier. Tieto dva snímky sú určené skutočne len pre silné povahy. Môj obdiv a úcta patrí všetkým rodinám a sociálnym pracovníkom, ktorí sa o týchto ľudí, zväčša v skromnosti, dokážu postarať a nezištne im pomáhať. Modlime sa.

"I když Elia Suleiman přijel jen na pár dní, stal se pro česká média horkým zbožím. Živý rozhovor se s ním kromě nezávislého Rádia 1 neodvážil udělat vůbec nikdo a dramaturgové jednoho slavného diskusního pořadu veřejnoprávní televize se dávali ptát, na jaké pan režisér stojí straně..." - na tej správnej, na tej správnej.

Jeden z tých filmov ticha, ktoré navonok nepovedia nič, zato vnímavému divákovi povedia viac ako tristošesťdesiatpäť rozhovorov s uniformným človekom súčasnosti.

Philippe Grandrieux je pre mňa najprogresívnejší režisér súčasnosti. Je umelcom a vizionárom v jednej osobe, podobne ako Aphex Twin pred desiatimi rokmi určoval trendy na hudobnom fronte, na poli filmovom momentálne vyniká režisér s absolútne nezávislým vnímaním tvorcovskej práce v oblasti filmu. Zaužívané postupy tu nemajú miesto. Zo dňa na deň zmení dohodnutú lokáciu nakrúcania, z minúty na minútu vymení vybratých hercov, na place sa nedrží scenára. Zdá sa vám to nemožné? Šialené? Nie, takto koná pravý umelec. Vyznávač stoicizmu Marca Aurelia či filozofie Friedricha Nietzscheho sa totiž necháva unášať svojimi fantazmagóriami založenými na chaose, na niečom, čo zvonku nejaví žiadnu formu. Lenže ono to formu má. Ale nezvyčajnú. Film je tmavý. Filmové laboratória kontaktujú režiséra, že to má podexponované. Neostré. Producent zúri. Ale vážení, ono to tak má byť. Sneh, mráz, šero, temnota lesa i postáv. Z tohoto filmu budete cítiť chlad. Na tele i na duši.

Citlivo, zato nápadito podexponovaný film točený z ruky, s vizuálne ohromujúcimi experimentálnymi prvkami, rámovaním a rozostrením obrazu a pohybu kamery. Dokonalý zvuk i smutné a bezútešné herecké stvárnenie emocionálneho stavu postáv pomáha dotvárať bezvýchodiskovú náladu snímku. Myslím, že pre mnohých divákov by bolo veľmi jednoduché odmietnuť tento film už len na základe jeho tematického obsahu. Možno preto, že tento metafyzický príbeh o sériovom vrahovi na pozadí Starej dámy je až príliš zákerný. Ťažko ho označiť v jednom konkrétnom žánri. Sombre nesleduje žiadne pravidlá. Neviem. Mne sa páči. Grandrieux má u mňa našliapnuté. By the way, keby som mal natočiť aspoň jeden film v živote, toto by bola tá správna cesta, neortodoxnou formou apelovať na všetky vaše zmysly tak, aby koniec filmu bol vykúpením!

Film je umiestnený na pozadí olympijských hier v Tokiu v roku 1964, čo je kritický medzník pre povojnové Japonsko, ktoré demonštruje, že národ sa nielen zotavil, ale aj kultúrne vyvinul z feudálnej a militaristickej histórie do modernizovanej a demokratickej spoločnosti a silnej ekonomiky. Z päťdesiatich milónov japonských žien stretáva Chris Marker na svojich potulkách Japonskom tú pravú. Krásnu a záhadnú študentku francúzskeho jazyka, ktorú spovedá podľa vopred určenej chronológie otázok na témy lásky, krásy, vzťahov, ale aj sadizmu v miestnej kultúre, no ona mu odpovedá svojsky, na tak mladú ženu až s prazvláštnymi jazykovými dovednosťami, v krásnych metaforách, snových vibráciach ďalekého sveta. S touto zaujímavou dvojicou precestujeme hlavné mesto Tokyo, rušnými ulicami sa dostávame nielen na športoviská, ale aj do obchodných centier a na kultúrne podujatia. Ako vášnivý fanúšik lyrickej Markerovej dokumentaristiky a japonskej kultúry, v tak dokonalej kombinácii, nemôžem hodnotiť inak ako plným počtom.

Po abstraktných maľbách a tibetských mandalách sa s Harrym Smithom dostávame na vyššiu úroveň širokouhlej filmovej mágie a to použitím sústavy sklenených platní pred objektívom na rôznych vzdialenostiach tak, aby vytvárali požadované pravidelné a viacnásobné optické javy, do veľkej miery pripomínajúce kaleidoskop. Harry Smith: “You shouldn't be looking at this as a continuity. Film frames are hieroglyphs, even when they look like actuality. You should think of the individual frame, always, as a glyph, and then you'll understand what cinema is about.”

Umenie ťažkého kalibru, na ktoré som žiaľ ešte nedospel. Bol by som veľmi zvedavý na divácke ohlasy v hollywoodskej produkcii, bez účasti skvelého tria Amalric, Cotillard, Gainsbourg. Absurdné tak či onak.

"Všichni, kdo dosáhli opravdové znamenitosti v nějakém umění, mají jednu věc společnou; totiž mysl ochotnou naslouchat přírodě, být s přírodou zajedno po všechna roční období."~Terrence Malick, Správce Sanšo. Ja sa ale pýtam, kde je režisérove empatické cítenie k prírode, o ktorom hovorí? Veď rukopis človeka na jej zdraví a vitalite sa za posledných niekoľko dekád zmenil natoľko, že môže mať pre životaschopnosť našej planéty priam fatálne následky! Za predpokladu, že Malick je naozaj "ochotný naslouchat přírodě", prečo nás teda nevaruje pred dôsledkami ľudského konania, minimálne v takej forme, ako povedzme Ron Fricke v Barake, Odysei Zeme? Práve Frickeho Baraka má vierohodnú a presvedčivú výpovednú hodnotu o stave života na Zemi a od roku 1992 si ju Malick mohol pozrieť snáď tisíc krát. Sám za seba musím povedať, že som skutočne unavený z krásnych filmov a krásnych záberov a to nehovorím o tom, že scenár Voyage of Time: Life's Journey je na úrovni šikovnejšieho gymnazistu. Človek totižto rád klame seba samého a Malick dosiahol, citujem: "opravdové znamenitosti" vo filmovom umení - a to tým, že klame všetkých svojich divákov. Rozhodne medzi nich viac nepatrím.