vecnaAmbra

Niekedy sa mi to dosť páčilo, ale teraz som sa na to pozerala s určitým pobavením. Deneuve hrá mestskú paničku, ktorá očividne nemá žiadne existenciálne problémy, celými dňami nemá čo robiť, žije v pohodlnom byte a ešte má aj slúžku. Na tomto type francúzskych filmov z rokov 60 ma mimochodom vždy fascinovalo, že ženy sú nonstop perfektne nalíčené, bez ohľadu na to, či sú práve po kúpeli, idú spať, zobudia sa, či len tak chodia. Takže naša hrdinka žije vo vzťahu s dobrým mužom, (inak myslím si, že v skutočnosti by ani ten muž nebol v takomto vzťahu spokojný a ktovie čo by mu bežalo hlavou, ale o to tu nejde), ktorý ju však nevie skutočne uspokojiť. Možno by s jej pocitmi mohla súvisieť aj zapasovaná scéna, kde bola ako dievča ohmatávaná dospelým chlapom. No mne príde hlavnou príčinou fakt, že vo vzťahu sa zrejme nudí, a tak si kráti čas tým, že fantazíruje o drsnejších sexuálnych radovánkach. V nich podlieha mužom, ktorí si ju podrobia v podstate ponižovaním. Mne však tieto jej fantázie prídu trocha smiešne a podobne snaha o realizáciu vo verejnom dome. Bude to asi tým, že Catherine Deneuve pôsobí veľmi chladne a aj keď na jednej strane asi mala robiť dojem elegantnej dámy, na druhej strane by aspoň v prejavení intimity bol žiadúci nejaký ten náboj. Ten som však u nej vôbec nepostrehla a je veľmi apatická po celý čas. Bordel je asi niečo, čo by sme v dnešnej dobe nazvali najskôr súkromným privátom, pretože to tam vyzerá trochu ako doma v obývačke a boli tam okrem Séverine stále iba tie dve ďalšie dievčatá (inak podľa môjho názoru bola pekná najmä Maria Latour, ktorá už inde veľmi nehrala a vôbec oceňujem, ako jednoducho a pritom pekne sa vtedy ženy vedeli obliecť a zvýrazniť postavu). Napokon sa na scéne objavuje alfa samec v každej situácii a vyzerá to, že Kráska podľahla skutočnej vášni. Na druhej strane samú seba ubezpečuje, že je to vlastne celé v poriadku, pretože k jej vlastnému mužovi ju to púta o to viac (podľa mňa hlavne z ľútosti), ale čo sa dá robiť, slasť je slasť. Vôbec mi príde, že keďže film je natáčaný na motív knihy, spisovateľ mal asi dosť pokrútenú predstavu o zmýšľaní žien, kedy táto dokáže po určitých začiatočných rozpakoch bez mihnutia oka podvádzať a následkom by mal byť príliv lásky do jej vlastného vzťahu k manželovi. Niečo podobne zvláštne vidíme aj u jej "kolegyni", ktorá priznáva, že to robí pre priateľa, pretože ho má rada a on kvôli nehode alebo čomu to, nemôže pracovať. Nehovorí sa tomu náhodou pasák? Ukazuje sa tiež, že impulzívny alfa samec nemá problém len tak strieľať po ulici, bez rozmyslu nad nejakými následkami a s aspoň trochu inteligentnejším plánom. Dialógy boli tiež dosť zvláštne, vlastne neodznela žiadna aspoň trochu pútavá myšlienka. Inak ale ako celok je to pekný film a tamto obdobie a atmosféru rokov 60 mám veľmi rada, len podľa mňa je príliš nadhodnotený, takže preto dávam za dve hviezdičky.

Príjemný diel, jeden z tých, ktorý má ešte príchuť starších častí, ale postupne sa dostávame k dlhším filmovým dielom, kde náš detektív postupne zostarol, čo mu však vôbec neubralo na šarme a inteligentnom pohľade. Máme tu aj večne elegantnú a príjemnú slečnu Lemonovú a príbeh, ktorý udrží v napätí. Nápad s myškou ako tichého, ničím nerušeného sprievodcu po dome, kde dochádza ku krádežiam a vraždám bol celkom milý. Akurát vždy sa smejem keď je diel v ktorom vznikne nejaká akčnejšia scéna, kde páchateľ začne úplne nezmyselne po odhalení utekať (nerozumiem kam chce utekať len tak ako je, teda bez nejakých prostriedkov a s políciou v pätách- domov? Tam by ho snáď našli hneď, či akože ak by im aj ušiel, čo by sa- maskoval a túlal po ulici?) Najmä inšpektor Japp je v takýchto scénach vždy totálne nemožný a guľatý Poirot srandovný. Tiež tu máme náš zvyčajný vzorec odhalenia, kde sú všetci podozriví v jednej miestnosti, čo je tiež také zvláštne, keď si uvedomíme, že prípadný zločinec vlastne len sedí a čaká, či Poirot povie jeho meno. Ale takýto je scenár na námet knižky, kde nejaké vysvetlenie je nutné a nič to neuberá na fakte, že ja by som niečo také geniálne v živote nevymyslela a preto ocenenie si zaslúži len to najlepšie!

Ruml ma ako herec nezaujal a Svarinská má možno prirodzene peknú tvár, ale s hereckým prejavom na tom nie je o moc lepšie, občas prehráva a znie neprirodzene. Nemá to tú iskru, ktorú Janák vytvoril prostredníctvom Kotka a Mádla v Snowboarďákoch. Téma je samozrejme dosť nereálna, otec a banda spolubývajúcich kamarátov nerobí nič iné ako radí a pomáha trubirohovi Markovi v snahe zbaliť jednu pipku. Nelogické mi pripadá, že pred otcom, ktorý v podaní Donutila je jediný naozaj sympaťák avšak zo začiatku sa tvári prísne, najprv dosť nelogicky skrývajú marihuanu, ale vzápätí sa otec asi veľmi rýchlo adaptuje, lebo nevyzerá, že by mu toto prostredie prekážalo a v pohode pomáha synovi okrem iného využiť nájdené pornografické materiály jeho konkurenta. Niektoré scény sú veľmi trápne, iné menej a raz som sa skutočne zasmiala pri scéne zo sadrou na nohe. Ako je to celkom milé, ale strašná hlúposť.

Zaujímavé že niekomu sa toto páči viac ako Gympl. U mňa rozhodne presne naopak. Gympl som hodnotila na 5 hviezdičiek a tu napokon nedávam ani za jednu. Bolo to pre mňa veľké sklamanie a hrozná nastavovaná kaša prvému filmu. Je tu pokus o dobrý soundtrack, ale tak dobrý ako tomu bolo v prvom prípade jednoducho nie je a rýchlo sa zabudne. Bydžovská zatiaľ čo v prvom filme bola výborná a bolo jej tak akurát, tuto je už strašne prehnaná a na absolútnej hranici trápnosti. Podobne som to vnímala v súvislosti s tým ich zhuleným bývalým spolužiakom, v prvej časti super, tu bol postupne skôr rušivým a zavadzajúcim elementom. O Mádlovi si myslím, že je síce veľmi dobrý a sympatický herec, ale keď je príbeh nanič, nijako tomu nepomôže. Spolu s Vorlom už jednoducho pôsobia príliš staro a smiešne na to, aby ich stále tak bralo čmáranie po múroch. Josefíková sa tvári ako taká namyslená kravka a skrátka vôbec sa mi to celé nepáčilo.

Tento režisér ma zaujal filmom U zlaté rukavice ľudskými troskami v podaní veľmi vierohodných hercov, a tiež celkovým zobrazením príbehu, a tak som sa rozhodla pozrieť aj na tento film a nebola som sklamaná. Opäť som mala takú zvláštnu zmes pocitov, a to na jednej strane želanie, aby sa ten film už radšej čím skôr skončil, a na druhej strane napätie z očakávania čo ktorá postava ďalej urobí resp. neurobí, a či sa vôbec zobrazí na obrazovke. Najprv sa mi to celé až tak nepozdávalo a nebola som si istá tým, že Cahil by sa so svojou povahou a pravdepodobnou minulosťou mohol takým spôsobom oženiť, ale ako film plynul, moje hodnotenie sa zvyšovalo. Čo sa však týka príbehu, myslím si, že o svoje osudy si koledovali. Ako si niekto opačného pohlavia môže zmyslieť, že je možné byť s tým druhým zobratí a žiť si zároveň svoj život, no pritom spolu bývať bez akýchkoľvek následkov? Nedá sa povedať, že by mi postavy svojím konaním nejako prirástli k srdcu, najmä nie Sibel. Opäť tiež vidíme potácanie medzi "normálnym", no zrejme nudným a formálnym životom a túžbou po nespútanejšom, no v konečnom dôsledku rovnako prázdnom a navyše sebadeštruktívnom živote. Zaujímavý rozdiel v ponímaní Turkov je vidno, keď ten Turek na jednej strane navrhuje ženatému bordel a paradoxne miesto toho, aby sa po jeho odpovedi zamyslel nad vernosťou, naštve ho, že použil slovo píchať v súvislosti s jeho ženou. Nie je to príjemný film a miestami ťažko sa na to pozeralo. Každopádne pri takýchto príbehoch je asi lepšie keď sa skončia takýmto spôsobom, než aby sa to čaro vytratilo ďalším spoločným životom. Na herečke hrajúcej Sibel je podľa môjho názoru zaujímavé to, že nie je pekná takým tým klasickým dokonalým spôsobom, ale má v sebe takú iskru, čo ju robí pôvabnou. Určite dobrá voľba režiséra. Cahil ma zasa tak strašne prázdny pohľad....Tento režisér má teda na autentických hercov čuch.

Moje priam až fyzické znechutenie rástlo každým okamihom tohto filmu. Profesionálne modelky sa často prezentujú prísnym životným štýlom a životosprávou, keďže potrebujú vyzerať dobre čo najdlhšie. Takže si nie som celkom istá, či feťáčka po prehýrenej noci a skoro nonstop s cigaretou v papuli je takým lákavým objektom pre fotografa. Občas teda ešte ukázali, že chodí do solária, fitness centra, či na nejaký ten zákrok. Skľučujúci dojem umocňuje zvláštne chladno temné osvetlenie, ktoré nás sprevádza takmer celým filmom, akoby sme sa na všetko pozerali spod nejakej vzdialenej neóny a zvuk je tiež dosť zvláštny a stiesňujúci. Veľmi ma dráždili príšerné dialógy medzi protagonistkami, ktoré si nonstop skákali do reči a v kuse sa prekrikovali. Celkovo úroveň všetkých dialógov bola strašná a dala sa vydržať len s ťažkosťami. Tiež som už len krútila hlavou, keď asi tretí krát ukázali záber, na ktorom sa Viviane rozpráva so svojím priateľom cez otvorené dvere sediaca na záchode.(?) Čo to ako malo byť? Rozhovor s neznámym niekde v aute koncom filmu vyznel do prázdna, pretože nejaký ďalší dej chýbal, aj keď zámerne. Zábery z diskoték s hroznou hudbou boli veľmi depresívne. A to ako veľkohubá modelka menom Lisa krútila stále s perami, viditeľné najmä pri rozhovore s tým černochom, tak to bolo nesmierne, ale naozaj nesmierne iritujúce. Zvláštne, že najviac ma zaujala hudba v závere, ktorá príde s titulkami. Je to ten tip hudby, ktorý zostane v hlave dlhšiu dobu a rezonuje spolu s dojmami z filmu. Alebo vám možno bude v hlave rezonovať strašný smiech toho chlapca tiež záverom filmu. Na toto sa asi nedá len tak zabudnúť, ale ani to už viac nechcem vidieť. Riadne psycho.

Mením z jednej hviezdy na odpad, po tom, čo som zistila, že tento evidentne nielen po režisérskej stránke neukojený režisér, mal ešte guráž pokračovať v podobnom duchu filmom Ken Park. Banda nechutných dementných amerických deciek, ktoré sa rozprávajú výlučne iba o sexe a berú nejaké tie drogy. To úplne vážne nemali vôbec nič iného na práci a žiadnu inú tému v celom vesmíre? Aha a ešte tu bol ten negerský chlapík ktorého dobili a napokon bez akejkoľvek obavy z následkov ani nevedeli či prežil?! To ako fakt?  Myslím si, že nie je všetko takto čierno-biele (teraz nemyslím rasu :-) ) a ani u amerického teenegera nie. Výjav s beznohým chlapíkom mi pripadal skoro až násilne naťahovaný, veď za každú cenu musíme vyvolať zmes dojatia a znechutenia. Inak je to bezcitná výpoveď nejakého Tellyho v hlavnej roli, ktorého vykrivený nesympatický ksicht je maximálne odpudzujúci. Tu však vidíme, že každá baba je z neho nepochopiteľne na vetvy a na jeho návrhy reaguje tupo ako cez kopirák - A záleži ti na mne? Áno? Tak poďme na to. V 95 roku som bola platonicky zamilovaná do vtedy mladého sexi Markyho Marka, ktorý si často zarapoval aj o neľahkom živote v mestských uliciach no nemala som dojem, že vzťahy mladých musia byť zásadne takto prázdne. Myslím si, že miesto nejakého poučenia na ktoré sa tu režísér hrá, môže tento film v hlave teenegera vyvolávať akurát rôzne sexuálne predstavy. Zase deti pôsobili celkom reálne a oceňujem, že režisér si ich hľadal priamo na ulici hoci Fitzpatrick ako Telly bol odporný a na tej dievčine Jenny mi dosť prekážal neustály akoby nadrogovaný výraz očí. Jej reakcia, keď sa dozvedela, že je nakazená bola čudne nezúčastnená a jej predstierano nepredstieraný spánok koncom filmu úplne divný, bez ohľadu na to, či mala nejakú drogu. Navyše ju dabovala "Dana Fostrová" zo seriálu Krok za krokem, ktorý v tých rokoch bežal v televízii a viac krát som ho videla, takže mi to jednoducho nesedelo a rušilo ma to. Vidíte, možno mali Kids pozerávať tento seriál tiež, tam by sa im vždy dostalo aj nejakého rodinného mravného ponaučenia. Keď už tak, viac sa mi páčili My děti ze stanice Zoo. Nejde tu síce o aids ale o drogy, no za mňa je to reálnejší film podľa skutočnej knižnej predlohy. Decká sú to síce nemecké, ale čo na tom. Snaha mladých byť "cool" existovala a existuje všade.

Spomínam si, že tento film dávali v televízii myslím v deň úmrtia pápeža Jána Pavla II, pretože museli zrušiť všetky veselé programy, aj keď toto bola teda zaujímavá náhrada, ak by sme brali do úvahy náboženský aspekt. No a ako na jeden z mála filmov si naňho spomeniem aj teraz, pretože pamätám si, že vtedy ma napätím a výkonmi hercov vzal natoľko, že dlhšiu chvíľu som zostala mimo. Pamätám si napr. tých hnusných ruských gangstrov a viem, že som si pomyslela, že presne tak si predstavujem hnusného ruského gangstra a ako tak pozerám, zrejme sa naozaj jednalo o rusov. Zatiaľ neviem, či si to niekedy pozriem znova, pretože na kriminálne thrilleri veľmi nie som, každopádne viem, že to na mňa urobilo dosť veľký dojem.

Pre mňa bol toto jediný skutočný Fantóm opery a jemná Christine jedinou skutočnou Christine a žiadna iná verzia z tých čo som videla ho neprekonala. Temná a mrazivá atmosféra je vykreslená dokonale. Pri sledovaní sa mi dojatím viackrát stiahlo hrdlo a samozrejme hlavne na konci filmu. Škoda, že je tento film tak ťažko zohnateľný, naposledy som ho našla niekde iba v angličtine, ktorá nie je zrovna mojou silnou stránkou. Myslím si, že toto dielo je dosť prehliadané a nedocenené. Zaujal ma aj starý Burt Lancaster, ktorý bol za mladi okrem výborného herca aj veľkým fešákom a toto bol myslím jeho posledný film.

Film pôsobí trocha rozvláčne, Hegerovej smiech mi pripadal prehnane výrazný a teda prehnane hraný, ale jej postava Magdy má v sebe určitú dôstojnosť a zároveň citlivosť. V Magde sa miešala nejaká bolesť z minulosti, ako nám bolo naznačené, spolu s túžbou po láske a citovom naplnení a zároveň strachom, že o túto lásku môže prísť. Opierala sa len o neurčitú nádej v lepšiu budúcnosť, v ktorú dúfala. Ignác, ktorému hovoria Lucin a ktorého Hrušinský zahral tradične výborne, už akoby stratil aj záujem v niečo dúfať a len sa potĺkal medzi alkoholom, zúfalým zháňaním peňazí, snahou nájsť sám seba a opakovanou beznádejou. Vidíme však, že sa na nič nehrá a nech robí čokoľvek zlé, nie je to v skutočnosti zlý človek, iba jednoducho nešťastný. Šedivé prostredie filmu, teda ten sneh, továreň, okolie, zasnežené strmé schody k Magdinmu bydlisku mi napodiv nepripadalo veľmi depresívne, skôr sa mi páčilo svojou chladnosťou. Nehovoriac o tom, že filmy 60 rokov majú svoju špecifickú atmosféru. Asi by som zmenila len tú hudbu znejúcu na začiatku a na konci, ktorá teda riadne pílila uši, ale to je vlastne tiež častou súčasťou filmov 60 rokov, zvlášť tých Československých. Práve záver filmu sa mi veľmi páčil a mala som pocit, akoby priam hmatateľne viselo vo vzduchu slovo, ktoré je aj názvom filmu- teda nádej.