Shedom

" Láskyplná pokora je strašná zbraň. Najsilnejšia na svete..." Tak nejak to napísal Dostojevskij v Bratoch Karamazovcoch a práve táto veta mi vyvstala v mysli pri sledovaní " Adamových jabĺk". Keď niekomu rozbijete nos a on vám po chvíli príde povedať-ako by sa nič nestalo, aj keď je ešte celý krvavý -že ide do mesta na nákup a vy aby ste medzitým porozmýšľali, čo spraviť s tou jabloňou....tak to sú tie situácie, ktoré s vami niečo urobia. Sú len dve možnosti : buď toho človeka zabijete :-) ( ak ste naozaj beznádejný prípad ) alebo zostanete v údive stáť a pomaly, ale isto začnete podliehať zvláštnemu kúzlu láskyplnej pokory. Adamove jablká sú príbehom o človeku, ktorý chcel byť silou-mocou zlý, ale nakoniec, bez toho, že si to uvedomí, je jednoducho okolnosťami prinútený robiť správne veci, pretože sa zrazu ocitne ako jediný normály medzi samými bláznami :-) Film plný originálnych postavičiek a ešte originálnejších hlášok.

Opäť dokonalá vizuálna stránka, presvedčivé herecké výkony ( obzvlášť chutní záporáci ), neobvyklý námet a podmanivý hudobný doprovod - poznávacie znaky réžie Mela Gibsona....Len v jednej veci Gibson upustil od starých dobrých zvykov : hlavná myšlienka je až príliš dobre skrytá za ( na prvý pohľad ) bezvýznamným príbehom a preto sa film pre väčšinu stáva len jednorazovou záležitosťou, efektnou " podívanou ", ktorú ale nemajú dôvod zhliadnuť znova. Aj napriek tomu, že výstraha vyspelej spoločnosti pred samozničením následkom úpadku mravného a duchovného rozvoja, je dnes viac ako aktuálna....

Najväčšie sklamanie z poslednej doby...Nechápem....Vizuálne spracovanie tradične krásne , Johnny Depp hrá, čo mu sily stačia, hudba znesiteľná, ale výsledok...? Film bez duše, postavy ploché, bez vývoja....Od polovice už len nechutný krvák . Po zhliadnutí som si musela na ukľudnenie pustiť dve časti MASH-u....

Bol december, posledný deň zimného semestra, všade panovala predvianočná hystéria, škaredý sychravý podvečer a k tomu všetkému som v ten deň nespravila predtermín. A vtedy mi spolubývajúca pustila túto snímku. Sedela som, pozerala, počúvala a takmer ani nedýchala. Už od prvých tónov podmanivej hudby zmiešanej so zvukom horského víchru som vedela, že sledujem niečo výnimočné. Pred očami mi plynuli obrázky, akoby rozfúkané vetrom a do uší mi prenikal jednoduchý príbeh podávaný jednoduchými slovami. Stres, smútok, vysoký tlak, všetko bolo preč. Ostal len pokoj, harmónia, múdrosť....(a možno trochu ľútosť pri pomyslení, aký krásny by mohol svet byť, keby sme každý využívali čas nám daný aspoň z jednej tretiny tak, ako Elzear Bouffiere) Nádherné!

Po tom aké nadšenie vo mne vyvolalo Black Books, som bola veľmi zvedavá na ďalší "britcom", ktorý sa objavil na programe ČT. V danú hodinu a deň zasadla som k obrazovke a čakala...Potom sa to stalo..... Zírala som nechápavo na obrazovku, neustále som kontrolovala hodiny, TV program a dokonca aj teletext a nijako som sa nemohla vysomáriť z toho, čo sa deje. V telke totiž bežal program, ktorý som jednoducho nevedela zaradiť . Vôbec sa to nepodobalo na avízovaný sitcom. Skôr mi to prišlo ako dokument z ústavu pre malomyseľných s nejakou špeciálnou "kancelárskou" úchylkou. Po asi 10 minútach som usúdila, že je to blbosť a prepla na iný kanál. Ale akosi mi to nedalo a sem-tam som to prepla späť v nádeji, že išlo o nejaký omyl a už tam beží ten správny program. Žiaľ, nestalo sa tak. Bola som sklamaná. O týždeň som bola presvedčená, že ČT nepozerám! Napriek tomu som neodolala a, v duchu hesla "nádej zomiera posledná, prepla...Zas tam však bežal len ten istý podivný program neidentifikovaného žánru. Ďalšie 2 časti som tiež takto prepínala, avšak nemohla som si nevšimnúť, že ten pochybný "sitcom" ma svojim spôsobom značne fascinuje... Skrátim to: približne od polovice som už na každú časť netrpezlivo čakala a tešila sa. A to, čo ma na začiatku šokovalo a pripadalo ako vrchol trápnosti, ma neskôr neskutočne zabávalo ! Dlho som nemohla prísť na to, čím to je. Veď je to predsa totálna kravina, vravel mi zdravý rozum. Potom som si uvedomila, koľko podobných týpkov sa nachádza v mojom okolí a keďže nie vždy sa dá bez následkov niekomu od srdca povedať, že je M A G O R ! ! ! !...., spôsobovalo mi sledovanie Office nenormálnu úľavu. Jeho tvorcovia to totiž povedali za mňa každý týždeň a to pekne z ostra, presne, jasne, výstižne. Dosť dobre chápem ľudí, ktorí tomuto seriálu neprišli na chuť [( je to v poriadku, každý normálny človek si na to musí najprv zvyknúť :-) ), zrejme sú to tí šťastní jedinci, ktorí si vedeli vybrať pracovisko/školu... a ktorým možno len závidieť ], podľa mňa je však geniálny.

Tenkú červenú čiaru som videla pomerne nedávno, predminulé leto (2007). Dojem z nej bol prakticky neopísateľný. Mala som pocit, že som práve videla najlepší film svojho života a že toto už nikdy nič neprekoná. So zatajeným dychom som počúvala úvahy, myšlienky a otázky - tak jednoduché a tak ťažko zodpovedateľné. Myšlienky, ktoré ma úplne odrovnali a rozložili až na atómy. Zvieralo mi pri nich srdce - od krásy, ľútosti, strachu, údivu nad náhle zjavenou Pravdou. A naviac boli podávané hereckými nadvýkonmi všetkých zúčastnených. (U mňa jednoznačne vedie Nolte, tesne za ním sú Penn, Cusack, Chaplin, Koteas.) K tomu prenádherná hudba, ktorá sa v jednu chvíľu vznáša až k nadpozemským výšinám, až tam, kde vzlietajú samotné úvahy, a vzápätí hrozivo duní ako sama vojnová vrava. A Šalamúnove ostrovy... Kontrasty prírodnej scenérie a šialenstva vojny sú tu zobrazené spôsobom, z ktorého behá mráz po chrbte. Nikdy mi vojna nepripadala taká hnusná ako tu-uprostred nádherného farebného a čistého tropického raja. O Tenkej červenej čiare sa ťažko rozpráva. Je to film-báseň. To podstatné je treba precítiť (a byť k tomu ochotný). Pri jej sledovaní som mala ten zvláštny pocit, aký človek máva len niekoľkokrát za život a síce, priala som si, aby "to nikdy neskončilo". Zdalo sa mi, že už-už, každú chvíľu, sa objaví odpoveď , nejaký kľúč, zmysel... Nestalo sa síce, ale atmosféra filmu vo mne zostala ešte pár dobrých týždňov. Okrem iného som si vďaka nemu uvedomila a začala aj v reáli všímať, aký nádherný je pohľad na modré nebo cez koruny stromov, aká krásna je vysoká tráva vlniaca sa vo vetre, aký je to nádherný zvuk, čo vydáva šumiace lístie stromov. Je to zvláštne, ale túto krásu ma naučil vnímať až Malick. Nikdy predtým, žiadna kniha, ani žiadny prírodopisný film, mi túto nádheru nedokázal odtajniť. Až Malick...A ten zvláštny pocit po skončení, keď človek nemá chuť už nikdy vidieť žiadny iný film. Všetko ostatné sa mi totiž vtedy zdalo iba ako načančaná uvrešťaná prázdnota, bez hĺbky, napätia, ľahkosti, čistoty, lásky k človeku, poézie, pochopenia, naliehavosti, zovretého hrdla, štípajúcich očí, búšiaceho srdca, mrázu po chrbte, otázok, odpovedí, stromov, trávy, vetra, oblohy , krásy...(A napadlo ma, že báseň / poézia je možno jediný, najlepší a "najskutočnejší" spôsob vyjadrovania sa.)

Pri slovnom spojení "romantická komédia" sa mi ježia vlasy na hlave, tento žáner mi nič nehovorí... Isté však je, že spolu s Love Actually je Zelená karta asi tým najlepším, čo sa v danej oblasti natočiť dá. Skvelý Depardieu je absolútne prirodzený, verím mu úplne všetko a viem si predstaviť, že jeho repliky mu hovorili z duše a bol s nimi stotožnený aj v civile :) Námet a zápletka je výborná, o vtipné situácie nie je núdza a zároveň je to film, ktorý vás môže nakopnúť k zamysleniu, možno na základe neho si uvedomíte aké dôležité je žiť naplno a vykašlať sa na život podľa pravidiel...(tých domnelých pravdaže...) Film plný zaujímavých kontrastov: upätá vegetariánka versus mäsožravý, francúzsky gurmán, bývalý kriminálnik, divoch a večný rebel-mestská betónová džungľa vs. prekrásny Brontein skleník-surový ruch veľkomesta, trúbenie áut vs. nádherná hudba s nádychom afrického folklóru, ešte podporená Enyou a Mozartom... Inteligentná, romantická zábava s vynikajúcimi hereckými výkonmi, myšlienkou a pár hláškami, ktoré mi zostali v hlave dodnes. ("...sloni byli už zase neklidní...")

Paul Thomas Anderson a Daniel Day Lewis stvorili nový žáner - Film De Luxe.

Niekedy nie je na škodu ísť do kina len kvôli pekným tváram... Na "Noc patrí nám" som tak išla s kamoškou-presnejšie povedané-ja som išla na Wahlberga, ona na Phoenixa. A dobre sme spravili...Chalani boli roztomilí ( hlavne Phoenix-keď sa v závere objavil v policajnej uniforme, kámoške skoro zabehlo :) ), ale celkový dojem bol akýsi rozpačitý. Nezachránili ho ani výborné herecké výkony. Vo filme sa striedali skvelé pasáže ( návšteva drogového "brlohu", naháňačka v daždi, "bráškovia sa bijú", "bráškovia sa zbratajú" ) s menej vydarenými ( takmer všetko ostatné...). Postava Evy Mendes, tak ako ju pojali, mi tam prišla mierne zbytočná, jej konanie niekedy trochu nelogické.( Je mi ale jasné, že mužská časť publika to mohla vidieť inak. ) Škoda, z námetu a obsadenia sa dalo vyťažiť určite viac.A tak najdramatickejší moment z celého filmu prišiel pre mňa vo chvíli, ked postrelili Josepha. To som tŕpla ako to s ním dopadne. Keby totiž umrel-mohla som sa zdvihnúť a odísť :) !

Legendárne majstrovské dielo, ktoré "smrdí" čistou filmarinou! Dnes by si ho mal každý povinne pozrieť, aby si pripomenul, že existujú hodnoty ako zmysel pre povinnosť, disciplína, hrdosť, čestnosť. Vojnový film, ktorý nepotrebuje šokovať lietajúcimi končatinami, litrami krvi. Úžasný Alec Guinness v roli plk. Nicholsona - najzásadovejšieho a najtvrdohlavejšieho chlapíka, aký sa kedy na plátne objavil, nezabudnuteľná melódia a staré zlaté časy, kedy ešte "slovo dôstojníka" niečo znamenalo.