Nambugun

Z historického hľadiska jeden z najvýznamnejších miľníkov juhokórejskej kinematografie, ktorý podáva humanistický, realistický a neprikrášlený pohľad na boj juhokórejských guerillových (partizánskych) aktivistov proti juhokórejskej armáde. Vo vrcholiacom prechode štátneho zriadenia v Južnej Kóreji išlo o prvý film, ktorý sa na spomínaných partizánov nepozeral ako na "čisté zlo" a prisluhovačov "smrteľného nepriateľa - Severnej Kóreji", ako to bolo zvykom v snímkach predchádzajúceho obdobia, ale práve naopak - vyobrazil ich ako ľudí bojujúcich za svoju vlasť, ideály a ktorý sa smerom k obyčajným civilistom - nachádzajúcim sa v tejto vojne medzi dvoma mlynskými kolesami, choval s rešpektom a s ohľadom na ich bezpečnosť - vždy keď partizánske jednotky zasahovali proti juhokórejskej armáde, prvoradá bola bezpečnosť civilistov. Navyše, oproti iným "antikomunistickým" juhokórejským snímkam tento film poukazuje na fakt, že čistý antagonizmus ku komunizmu nemôže byť kľúčom k definovaniu druhej národnosti/štátnosti. Takto prvýkrát dochádza verejne prostredníctovm filmu k nastoleniu otázky legitímnosti a správnosti "antikomunizmu" ako štátnej ideológie v juhokórejskom vládnucom politickom aparáte. Mimo politický aspekt je našťastie snímka prepracovaná aj po filmárskej stránke - od réžijného vedenia až cez herecké výkony. Snáď jedinou slabinou, ktorú však možno pripísať hlavne na dobu vzniku filmu a tedajšie technické zázemie juhokórejských filmárov je hudobná a zvuková zložka filmu, ktorá často upomína na lacnosť B-čkovej produkcie vtedajšieho obdobia. (03.10.2005)

Zásadní film, který po třicetipěti letech od snímku Piagol, opět ukazuje severokorejské partizány jako lidi, a nejen jako zosobnění zla. Film vznikl podle deníku válečného zpravodaje a ukazuje činnost partizánů v průběhu celého konfliktu. Původní zápal pro osvobozenecký boj se postupně mění v boj o holé přežití, který je nejpůsobivější částí filmu. An Song-ki je naprosto přesvědčivý a čím dál víc mi připadá jako korejský De Niro. (08.02.2012)