Svatební váza

Azda najviac šokujúca vlastnosť snímky Vase de noces je tá, že všetka jej prerastená zvrhlosť, opájanie sa zvrchovaným hnusom a všestrannou bizarnosťou sa dá zhrnúť do jedného, banálne jednoduchého východiskového bodu posolstva, ktoré mizantropicky opovrhuje človekom, ako prasaťom. Na motíve človek- prasa stojí celá snímka, vonkoncom aj samotného režiséra, vzhľadom na spôsob spracovanie tejto témy, je zo strany mnohých divákov určite možné označiť za personifikovanú podobou duševného prasaťa. ................................ Človek žijúci v prostredí opusteného kláštora, chovajúci jedno prasa , holuby a hydinu, má najbližšie práve k prasaťu, v ktorého spoločnosti sa nachádza väčšinu snímky. Oba organizmy vykonávajú podobné činnosti: podobne jedia, podobne rozhojdávajú zvony na zvonici, dokonca spolu kopulujú (symbol úplného prepojenia-splynutia) a aby toho nebolo málo, spoločne sa starajú o potomstvo, človek okrem iného dbá na kultúru stolovania malých prasiatok za stolom. Film srší prepojeniami pomedzi prasaťom a človekom obsahujúcich dávku cynickej grotesknosti a manieristicky si ich užíva častým skúmavým menením uhlu snímania tej- ktorej scény a s tým súvisiacim častým strihom. .................................. Vase de noces však nezaostáva len v tejto rovine poukazovania na človeka ako na špinavú, nechutnú formu bytia. Evolúcia pokračuje ďalej. Ľudský protagonista, pojedajúci stále ohyzdnejšie sajrajty rýchlo daný rámec „človek prasa“ prekročí, rovnako, ako sa začne presýpať polica s absurdne preplnená pohármi s ťažko identifikovateľným obsahom. Svoje prasačie potomstvo zabíja a s matkou prasnicou sa na istú chvíľu zaživa pochováva. Film nadobúda podobu zvráteného rituálu tematizujúceho čistý hnus ako základ a jedinú náplň človeka tu vyobrazeného ako bytosť zaslúžiacu si jedine zavrhnutie, ktorému sa nakoniec nevyhne. Zaujímavosťou je, že snímke nerobí problém podávať obrazy prekypujúce absurdnou odpudivosťou v uvedomelom dávkovaní, čo pozitívne vplýva na vývoj filmu – nestáva sa z neho rýchlopalebný análny otvor, vyhadzujúci ihneď všetky svoje esá, ale naopak, ide o s ohavnosť vedenú s dávkou rozumného klimaxu. Toto neodvrátiteľne gradujúce smerovanie nemôže skončiť ničím viac priliehavým, než koprofilným obžerstvom (človek je sám sebe najväčším a najopojnejším hnusom), ktoré však svojou dĺžkovou nekontrolovanosťou (kamera sa ním opája až príliš, na úkor prijateľnosti a potrebnosti – namiesto absolútneho znechutenia sa aj tak dostavuje pocit znudenia) pripomína skôr jednoduché štylistické cvičenie na tému „kam až sa dá formálne posunúť konzumácia vlastných fekálií“, než až dovtedy správne vyvážené smerovanie ku totálnemu, suicidálnemu finále. Tým sa ku koncu narúša zvoľna plynúci pulz snímky, umožňujúci vyvážené konzumovanie nekonzumovateľného, najmä ak vezmeme do úvahy, že posledný záber je venovaný výsmešného ťahaniu mŕtvoly do nebies a nie koprofilnej hostine. ................................. Táto náplň, premisou o hnuse ako takom najviac príbuzná Rúžovým plameniakom Johna Watersa, sa stáva zaujímavou najmä vďaka formálnym postupom, poskytujúcim pri prihliadaní na zvrátený obsah možnosť bizarne grotesknej kontemplácie a nielen exhibíciu odpudivých fantasmagórií, apelujúcu len po vizuálnej stránke. O to sa stará monochromatickosť obrazu skvelo fungujúca s asketickou bohapustosťou priestorov chátrajúceho kláštora, kam je dejisko filmu zasadené a absolútna absencia hovoreného slova, pričom audiálnu zložku tvorí len duchovná hudba, ticho a kvičanie s mľaskaním. Všetky spomenuté elementy, na čele s duchovnou chorálnou hudbou striedanou s mľaskaním, vytvárajú v danom koncerte hnusu akýsi čiernohumorne spirituálny, až hypnotický rozmer, umožňujúci dosiahnuť pri sledovaní snímky dekadentne skrútený, rozjímajúci stav prostredníctvom harmónie kontrastu (obsah kontra forma). Stávajú jej primárnou hnacou silou, zvýrazňujúcou ju pomedzi plejádou filmov spracúvajúcich explicitný hnus. .................................... Výsledok sa podobá zhmotnenej predstave toho, ako by vyzerali Rúžové plameniaky,(kt. sú samé o sebe len bujarou prehliadkou estetiky číreho hnus,u čisto so zámerom čo najpejoratívnejšie pobaviť a s absenciou tunajšieho „duchovna“) keby ich nakrúcal Werner Herzog . Túto predstavu podporuje aj zakomponovanie niektorých vyslovene poetických scén vo filme, napríklad úvodná hra s holubom, púšťanie šarkana alebo scéna, kde postava ťahá za sebou svoju zvrátenosť stelesnenú hynúcimi zvieratami priviazanými na rebríku, čo vyznieva ako alúzia na pianovú scénu v Psovi andalúzskom, najzreteľnejšie poukazujúca a artikulujúca inšpiračné korene a surrealistický potenciál filmu. ................................ Onú spomenutú výslednicu Vase des noces, zjednodučšene pretlmočenú do vety „človek ja prasa, ba ešte horšie“ dobre podtrhuje aj fakt, že dané dielo dokáže na vnemy človeka (s nadsádzkou) naozaj apelovať aj v duchovnej rovine. A hlavne vďaka jej prítomnosti, či možnosti jej objavenia, sa stáva Vase des noces tým skutočne zvrhlým, lyricky spracovaným, mizantropicky humorným rozjímaním nad najprízemnejšími formami hnusu ukotvenými v ľudskej prirodzenosti. Superlatívna úpadkovosť prirodzene presakuje a napĺňa úroveň skutočného nadzmyslového pôžitku. (25.03.2014) (méně) (více)

Uffff, tak tohle si budu pamatovat asi navždy. Je to pro opravdu silné povahy, ale takto esenciální, mnohovýznamový a sugestivní zážitek se vidí opravdu pouze jednou za čas. V jednoduchém podání zde uvidíme špínou překypující šokující příběh o vztahu muže a prasnice, kteří zplodí potomky. Ve filmu se tvůrci nebáli zařadit vizuálně odpudivé scény bestiality a koprofágie, které odpudí řadu diváků - já jsem se teda taky místy hodně kroutil, moc dobře mi z toho nebylo. Tato ústřední extrémní rovina je velice silným východiskem pro existenciálně-pocitovou interpretaci celého díla, ve kterém se jednotlivé motivy konfrontují (již od úvodního navolení motivu – vztahu člověka a jiného živočišného druhu) snad v každém záběru filmu. Kontrasty rozličných fyzických a duchovních rozměrů existence se zde perou od začátku do konce. Film lze pojmout jako náhled na zkulturnění jedince, odpoutání se od počátečního naturálního přebývání ve špíně a následná touha po návratu k prapodstatě. Nebo jako kontrast nábožensky dané vrženosti bytí do fyzického prostoru a primární spjatosti jedince s tímto prostorem, což ústí v absolutní odmítnutí víry a náboženství. Nebo jako prostou rozpolcenost člověka a jeho existenčního vztahu ke světu. Snahu pochopit svoje místo ve světě, význam vlastních konaných činů. Nebo jako prostou parodii na romantické kýčovité slaďáky – ale teda hodně silnou :-)))) .Celý film je vlastně velkou konfrontací geobiologické matrix zemské existence (proto ty neustále záběry na žížaly, hlínu, výkaly, zvířata) a duchovního rozměru života. Film jakoby symbolizoval věčnou touhu po odpoutání se od fyzična, směřování k duchovnímu rozměru, kulturnímu uspořádání, návykům a zvyklostem. To vše je ale neustále bezvýchodně sráženo konfrontací s každodenní špínou, opakovanými elementárně-biologickými úkony (ranní latrína), což vede k nezvládnutí základních mantinelů existence, odporným činům a ulpění ve stále se zrychlujícím víru šílenství, na jehož konci čeká jen vysvobození v podobě kýžené smrti. Dost dekadentní, že ano přátelé. A přesně takový tenhle film je. Ve špinavě černobílém vizuálu, odehrávající se kdesi v polorozbořené stodole se zvonicí na konci světa, ve všudypřítomné špíně, bahnu, sračkách a výkalech hospodářských zvířat. S fascinujícím hudebním doprovodem, kde převládá církevní hudba s žalmovými kostelními zpěvy a zneklidňující zvuky, umocňující vlastní zvukově-pocitovou dějovou stopu filmu. Napsat by se zde dalo ještě mnoho, způsobů interpretace celého filmu a jeho částí je mnoho a mnoho a mohly by se o tom vést sáhodlouhé debaty. Umělecký zážitek par excelence. Divák ovšem musí překonat prvotní odpor a hnus. Tudíž jako obvykle doporučení pro silné nátury, psychicky labilní jedinci by se tomuhle měli raději obloukem vyhnout, aby neskončili tak jako naše hlavní postava. On koneckonců ten závěr místy až vzbuzuje pocit, že se nám tvůrci snaží v recesi říct - kašlete na to, všechno je vzhůru nohama (doslova!) režisér je blázen, radši si z toho nic nedělejte. A nebo taky že blázen je divák a všichni lidé a nic na světě nemá smysl. Mimochodem, vysoce dekadentní tečkou je ono postupné zjištění, cože je onou svatební vázou. Uff. Kdyby existovala inkvizice, tak by se tvůrci tohohle filmu smažili na hořící hranici jako první. 10/10 (06.06.2011) (méně) (více)