diodoros

SPOILERY. Film zobrazuje obdobie druhej (najdlhšej) vlády Vlada Ţepeşa vo Valašsku od začiatku až po koniec bez toho, aby ukázal jeho predošlý život, s tým, že jeho posledné roky sú iba skrátene popísané na konci a vtedajšia zahraničná politická situácia je predstavená iba okrajovo. Film má dosť slabín, medzi ktoré patria kostýmy a zbrane, ktoré sú vyslovene od ruky, slabé technické spracovanie a najmä propagandistické idealizovanie hlavnej postavy (keďže v Rumunsku je národným hrdinom a jednak lebo film zaštítila vláda Ceausesca, ktorý Ţepeşa považoval za svoj vzor - podobne ako Stalin videl Ivana Hrozného) a fakt, že film je jeho poctou a zobrazuje ho ako schopného vládcu, ktorý v krajine nastolil poriadok a zbavil sa všetkých rozvracačov pokoja od vzpurných bojarov a nemeckých kupcov až po zločincov a žobráckych simulantov. Tu sa ale treba pozastaviť, lebo film nezmetie jeho krutosti zo stola a nezobrazuje ho ako osvietenca a vysmiateho ľudomila, ale zobrazuje väčšinu známych a nekompromisných faktov či legiend o Vladovi - od hromadného narážania na koly, cez zbavenie sa žobrákov a zlodejov (ktorí sú tu ale zobrazení fakt propagandisticky debilne ako simulanti, pričom praví chromí žobráci sú v poslednej chvíli zachránení....) až po nabitie turbanov tureckým vyslancom klincami na hlavy, pričom všetka tá krutosť je zachovaná, ale zároveň je propagandisticky spracovaná ako zaslúžená a opodstatnená kontextom doby - čo je jednak po historickej stránke nie nutne nepresné (drvivá väčšina - ak nie všetci - spomedzi európskych panovníkov sa chovala ako tyrani a páchala zverstvá, na ktoré sa dnes na rozdiel od tých Ţepeşových zabúda, bol teda Ţepeş vo svojej dobe skutočne až takým tyranom?) ale zároveň samo o sebe veľmi ideologicky desivé. Hoci je teda knieža stále prezentovaný ako krutý nekompromisný vládca, jediný rozdiel oproti zaužívaným názorom je ten, že nie je sadistom a že sa v popravách nevyžíva (čo je samozrejme diskutabilné, ale pravda je aj tak stratená v histórii). Bojové scény sú miestami síce počtom komparzistov veľké, ale bez kvalitnejších súbojov a po technickej stránke sú veľmi slabé, herecké výkony sú dostačujúce (herec v hlavnej úlohe je až desivo podobný historickým podobizniam) a scenár sa zameriava najmä na politické pletky a intrigy, čiže sa tu neustále niečo deje. Zobrazuje ich samozrejme typicky pre svoju dobu vzniku ako domáce i zahraničné spiknutia proti Vladovi s cieľom pošpiniť jeho povesť, čo je samozrejme propaganda ako vyšitá. Film si aj preto zaslúži maximálne 3*, hoci ako propagandistická báchorka určite funguje veľmi lákavo a pri sledovaní diváka buď pobaví svojou šťavnatou a nekompromisnou politickou nekorektnosťou (ako mňa, keď som mal 19) alebo vydesí všetkou tou propagandou (ako mňa, keď som sa po rokoch nad tým všetkým zamyslel). Či film funguje ako zobrazenie života tejto kontroverznej osobnosti je ale sporné až nepravdepodobné. (UPDATE 2019 a 17/10/2020).

Seriál adaptujúci mangu od Koikeho a Kodžimu, ktorý bol natočený približne v rovnakej dobe ako filmy s Wakajamom. Dokopy má tri série po 26 dielov (dokopy 78) a každý po 45 minútach, čo je pomerne vyčerpávajúce. Všetky diely (okrem 3 "fillerov" v poslednej sérii) sú natočené alebo aspoň inšpirované kapitolami mangy (všetky kapitoly ale spracované nie sú), aj keď pôvodné príbehy sú z časových dôvodov natiahnuté a rozšírené - niekedy celkom podarene a logicky, inokedy nie - prípadne tvorcovia spojili niekoľko kapitol mangy do jedného dielu, ale tiež je výrazne zmenené pôvodné poradie kapitol. Kvalita jednotlivých dielov veľmi kolíše, keďže seriál je dielom viacerých režisérov a scenáristov. Prvé dve série sú epizódne, žiadne diely na seba nenadväzujú (okrem posledných 3 na konci prvej série a 2 ku koncu druhej série a dielu, kde Ittó získa viachlavňovú pušku do káry), prvá polovica tretej série je tiež viac-menej epizódna, ale posledná druhá polovica už nadväzuje diel po dieli, podľa zloženia mangy. Dejová kvalita kolíše z dielu na diel, spracovanie je jednoduché televízne, často sa tu opakujú kulisy (aj keď majú zobrazovať iné miesto) ako aj herci a herečky (vždy v novej úlohe), tradičná japonská hudba je celkom dobrá a pre celú sériu rovnaká (pribúda iba niekoľko melódií v rámci novej série), elektronické tóny sa sem ale veľmi nehodia. Seriál je tiež plný viacerých chýb, logických a historických nezmyslov a chýb v náväznosti (napr. na konci prvej série má Recudó pásku na pravom oku, pričom v druhej a tretej ju má na ľavom oku...). Niektoré preklepy sú aj v mange (zachytávanie mečov dlaňami, lámanie mečov rukami), iné si spôsobili sami filmári (z muškiet sa strieľa viackrát bez nabíjania, v jednom diely je dokonca šesťranný revolver atď...). Kvalita bojových scén tiež kolíše, niektoré sú dynamické a kvalitné, v iných sú otravné spomalené zábery so smiešnymi premetmi, skokmi a zvukovými efektmi. Krvou sa tu šetrí, nejakú človek vidí na každom 20 zoťatom nepriateľovi a čo sa nahoty týka, tak tú tu predstavuje asi 1 nahotinka maximálne 2 na každú sériu (oproti Wakajamovým filmom a najmä mange, kde sa to obnaženými dievčinami len hemží). Herecké výkony celkom dobré, Nakamura (resp. Jorozuja) Kinnosuke v hlavnej úlohe to herecky zvláda, aj keď o jeho šermiarskych schopnostiach by sa dalo polemizovať. Daigoróa hrali dvaja herci - jeden v prvej a druhej sérii, iný v poslednej sérii, čo bola spočiatku nepríjemná zmena, na nového herca si ale človek postupne našťastie zvykne. Hlavného rivala Jagjúa Recudóa hrali dokopy traja herci - v každej sérii iný, najlepší bol ten posledný (podobne ako vo filmovej sérii). Make-up a masky sú zastaralé, niekedy až smiešne, napr. Ittóove očné tiene a parochňa v prvých dvoch sériách, viditeľná až odstávajúca tvárová maska prvého Recudóa, natiahnuté a neveľmi dobre zamaskované "čiapky" so samurajskými účesmi ostatných hercov a na záver hranatá hlava Abe Kaiia... Najväčšou výhodou je ale to, že príbeh je tu spracovaný celý až dokonca (oproti filmovej sérii, ktorá zostala nedokončená), posledné diely sú voči mange najpresnejšie aj v rámci seriálu najlepšie a úplný záver je pôsobivý a emotívny. Ako celok je seriál skôr priemerná televízna produkcia s neveľkým rozpočtom a kolísavou kvalitou, pár dielov tu je ale celkom podarených, záver je kvalitný a hlavne je tu spracovaná celá manga až do konca (aj keď nie všetky jej kapitoly) a príbeh je na rozdiel od filmovej série aspoň pekne uzavretý. (UPDATE 22. 11. 2021).

Opäť zmiešané pocity. Na jednej strane je film zaujímavý najmä zmenou atmosféry na tajomnú až hororovú v niektorých momentoch, na druhej strane je príliš skratkovitý a pôsobí prehnane - to sa týka najmä cučigumských "krtkov", malého priestoru pre niektoré nové postavy, ktoré sa na plátne zrazu objavia (starý Jagjú náhle vyhrabe svoje tri deti, ale kde boli doteraz?) a zakrátko aj zmiznú a najmä záverečnej konfrontácie so stovkou Jagjúov na lyžiach a saniach, ktorá pôsobí skôr prehnane, na efekt, nezmyselne a komicky - všetci dolyžujú k Ittóovi a ten ich rovno namieste zotne... Má to síce zápal záverečného boja, ktorý tomu dodáva šmrnc, ale divák aj tak zachová chladnú hlavu, keď sa ukáže, že konflikt sa tak ľahko neskončí a najmä keď zistí, že séria zostala otvorená a neukončená. Je to zaujímavý diel a hoci nie je najlepší ani najhorší, ako (predčasný) záverečný diel celkom podarenej ságy, ktorej tak zostal otvorený koniec ho možno s kľudom prijať.

Misumi Kendži natočil najlepšie diely zo série - nie, že by mali nejaký dychberúci dej, ale sú najlepšie podané a spracované - a tento predposledný je pravdepodobne najlepší zo všetkých. Na jednej strane je najkomornejší (spočiatku) - scenár a dej sú najprepracovanejšie (čo je v rámci série po prvom diely skvost), zložené z viacerých príbehov počnúc drsnou úlohou piatich samurajov, pokračujúc Daigoróovým "sľubom", splnením "objednávky" a záverečným aktom na hrade klanu Kuroda a spolu tvoriacich jeden celok. Na druhej strane je bez debaty najbrutálnejší, pretože to, čo sa stane v druhej polovici na hrade prekračuje všetky medze diváckych očakávaní, nech sú akokoľvek šialené - toľko krvi, odťatých končatín, hláv a celých tiel doteraz v sérii nebolo. Hry s kamerou a hudba opäť zaujímavé, erotika je preč, herecké výkony postačujúce, bojové scény dynamické a perfektne natočené (nezbrzdené spomalenými zábermi), Wakajama ukazuje, že je vražedne zručný nielen na zemi a Jagjú Recudó konečne dostal hodného predstaviteľa (do tretice...). Nie je tu veľa čo vytknúť, je to najbrutálnejší a zrejme aj najlepší diel zo série.

So zmenou režiséra nastala aj malá zmena štýlu - súboje sú stále krvavé, brutálne a vzduchom lieta viac končatín ako múch, ale celé je to po novom navyše popretkávané otravnými spomalenými skokmi, premetmi a saltami, ale napriek tomu sú súboje stále dobre spracované. Jednoduchý a veľmi naťahovaný dej zložený z jednej objednávky vraždy hore bez potetovanej vrahyne hľadajúcej pomstu a jednej duelovej miniepizódy podfarbený voice-overom a flashbackom o vstupe Ittóa do bývalého úradu (ktorý minulý dej trochu rozvinie) pred priamočiarosťou zachraňuje výborný záverečný boj v "púštnom" labyrinte, ktorý dej posunie do priamej konfrontácie s klanom Jagjú a najmä vodcom Recudóom, ktorý dostal nového predstaviteľa. Hudba je tentoraz skôr otravná a na dobu filmu príliš elektronická, kamera nové hry a nápady ako v predošlých dieloch veľmi neprináša. Celkovo je to asi najslabší diel zo série.

Kinoverzia je za 4*. Historickú presnosť nekomentujem, kostýmy, zbrane a dobová atmosféra s typickým Scottovým vizuálom podfarbená skvelou hudbou sú však výborné. Dej je jednoduchý, Bloom v hlavnej úlohe ujde hoci vedľajšie postavy sú zahrané lepšie a ich pôsobenie má väčší vplyv na dej a hlavná postava je iba pešiakom v hre ostatných postáv a k slovu sa prakticky dostane až v druhej polovici filmu, keď sa vzoprie náboženským vodcom aj nadradeným a pokúsi sa zvrátiť už vopred prehraný (?) boj. Akčné scény sú natočené kvalitne a hoci, čo sa ich veľkosti týka sú prehnané, individuálne súboje sú na hollywoodsky film celkom realistické. Kinoverzia je teda americký veľkofilm s kvalitnými bojovými scénami a jednoduchým a pochopiteľným posolstvom o zbytočnosti medzináboženských bojov a vojen. Režisérsky zostrih je už bez debaty za 5*. Konanie postáv je vysvetlené lepšie, čo sa týka postavy kráľovnej (presvedčivá Eva Green), ktorej je pridaná celá jedna dejová línia s jej malým synom, ako aj prerodu hlavnej postavy z nábožensky založeného človeka podriaďujúceho sa všetkému naokolo ako božej vôli, na človeka, ktorý vezme čin do vlastných rúk a rozhodne sa aspoň pokúsiť zvrátiť vopred stratenú situáciu (čo dobre symbolizuje scénka na púšti s horiacim krom) - skrátka dej je celkovo prepracovanejší. Režisérska verzia je úplnejšia, komplexnejšia, historicky o čosi presnejšia a oveľa kvalitnejšia a posúva film z klasického amerického epického pseudohistorického akčňáku na rovinu prepracovaných "historických" filmov s nejakou tou myšlienkou na zamyslenie.

Nemý film spracovaný takmer dokumentaristicky bez hlavných postáv a s jednoduchým dejom o spravodlivom revolučnom boji proti tyranii. Samozrejme propaganda ako vyšitá, ale zároveň výborne natočená a určite prelomová - čo sa týka výbornej kamery, veľkých davových scén, natáčania celý čas v exteriéroch, expresionistickej masakrálnej scény na odesských schodoch alebo napínavého záveru, pričom hudba tu sama o sebe všetko perfektne podfarbuje. Hoci by som to najlepším filmom v dejinách nenazýval, jeho prelomovosť a kinematografický význam sú určite nezanedbateľné.

Ďalší film od Mijazakiho pokračuje v posolstve jeho predchodcu (Naušiky z Veterného údolia) a ďalej ho rozvíja. Animácia na dobu vzniku je perfektná, hudba je príjemná a príbeh duchaplný a premyslený. Po dejovej stránke sa film rozbieha celkom pomaly, ale od prvej hodiny (prebudenie robota) sa naplno rozbehne a zastaví sa až na konci. Príbeh je výborný, zameraný na protivojnové, ekologické a ľudské posolstvo a hoci po obsahovej stránke oproti ostatným Mijazakiho filmov neprináša také veľké množstvo nápadov, jeho vizuálne spracovanie a napätie je výborné. Komediálna stránka je tu samozrejme zastúpená tiež ako v každom Mijazakiho filme a skvelo vypĺňa miernejšie a odľahčenejšie časti filmu. Aj tak ide ale o viac-menej rozprávku so silným príbehom, viacerými zapamätateľnými scénami a duchaplným posolstvom.

Veľmi ťažko hodnotiť a ešte ťažie okomentovať. Polhodinový čiernobiely nemý film rozdelený na niekoľko kapitol a začínajúci záberom na ruky, ktoré pomaly odvíjajú zvitok, kde je popísaný dej a ktoré sa vo filme ešte pár krát vrátia v podobe klasických medzititulkov. Hlavné dianie sa odohráva v jednej miestnosti, celé je natočené divadelne, s citom a dôrazom na senzitivitu. Mladý dôstojník sa vráti zo služby z paláca, kde prebehol neúspešný puč s tým, že na druhý deň má viesť popravu pučistov, ktorí sú ale jeho priatelia a túto dilemu sa rozhodne spolu so svojou ženou vyriešiť po samurajsky, čiže rituálom seppuku, ktorý je spracovaný brutálne, detailne, realisticky a poriadne krvavo a pôsobí o to silnejšie, keď si človek pripomenie, ako v realite Mišima dopadol. Milostná scéna pred rituálom smrti je natočená bez explicitných nahých záberov s dôrazom skôr na romantiku a mierne erotickú nežnosť. K samotnému filmu je ťažké zaujať jasné stanovisko. Na jednej strane z neho jasne vyplýva, že Mišima bol fakt magor, ale na druhej strane z tej úchylnej šialenosti plynie niečo morbídne fascinujúce...

Monumentálna výpravná freska o živote britského dôstojníka T. E. Lawrenca, ktorý sa z obyčajného prieskumníka vypracoval až na vodcu niekoľkých arabských kmeňov a neúspešného zjednotiteľa... Bez debaty jeden z najlepších filmov v dejinách so skvelou kamerou, hudbou a výbornou výpravou, obrovským spracovaním, zobrazením povahy beduínov a ich nekonečných sporov, ktoré spôsobili Lawrencov neúspech v ich zjednotení a najmä perfektnými hereckými výkonmi - všetky z hlavných úloh sú zahrané výborne, najlepším hercom je samozrejme mladý (a viac-menej začínajúci) Peter O´Toole, ktorý hlavnej postave vniesol život - jeho mimika, energia aj vyčerpanie sú hodnoverné. Film velikána Davida Leana obstál v súboji s časom a právom ho možno považovať za jeden z najlepších životopisných filmov a najlepších filmov vôbec.