diodoros

Realistický film o temnej stránke 60. rokov, ktorý mi tematicky pripomínal Requiem za sen (aj keď spracovaním za ním predsa len zaostáva). Mladý nemecký študent chce žiť naplno a vydáva sa na cesty, až kým neskončí s mladou Američankou na Ibize, kde ho postupne stále viac a viac (odtiaľ názov) navádza na drogy. Slabinou filmu je, že je pomerne zdĺhavý, zachytáva ale všetko, čo so závislosťou súvisí - od príjemných začiatkov, cez abstinenčné záchvaty, problémy s dílermi a podsvetím až po úplné prepadnutie a nevyhnutný koniec. Film je veľmi symbolický, okrem drog sa zaoberá témami bezhraničnej slobody, voľnomyšlienkárstva a hľadania šťastia mladých v živote a ich miesta vo svete, ktoré ale často končí práve iba pri zábave, drogách, sexe a ničnerobení, čo film zobrazuje pomerne naturalisticky. Na dobu vzniku to bol určite významný film, ktorý sa nebál ukázať pravdu o drogách a hippies, jeho hodnota a posolstvo ale platí aj dnes (najmä dnes...). A samozrejme soundtrack zložili Pink Floydi, netradičná hudba z ich psychedelického obdobia (hudba, ktorá nie je pre každého) hrá buď na pozadí v baroch alebo na kazetách hlavných postáv.

Predchodca Gibsonovho Statočného srdca natočený v 60. rokoch so všetkým, čo k tomu patrí - naivita, kostýmy a zbrane len tak od ruky, "megaveľkolepá"(?) hudba, romantika (miestami zbytočná), historická nepresnosť, dokonalý hlavný hrdina a celková idealizácia... Z šede ostatných "historických" filmov zo 60. rokov ho ale vyzdvihuje Kubrickova réžia, gigantické davové scény (otroci na pochode a najmä záverečná bitka), kvalitnejší a premyslenejší (aj keď veľmi nehistorický) dej a znesiteľne podané posolstvo. Herecké výkony sú kvalitné, ale aj keď je tu viacero postáv, iba tie hlavné sú prepracované do hĺbky, ostatní tvoria iba pozadie. Napriek všetkému tento film obsahuje množstvo zapamätateľných scén a svoj kultový status a popredné miesto medzi sandálovými filmami zo 60. rokov si určite zaslúži - a samozrejme scéna "vydania" Spartakovho tela nestráca účinok ani po rokoch.

Záverečný diel Vojny a mieru od Bondarčuka je rovnako gigantický ako jeho predchodcovia, čo dokazujú scény ako ústup z Moskvy, vstup Napoleona do Moskvy, veľký požiar mesta a na záver Napoleonov ústup z Ruska. Film sa zameriava podobne ako prvý diel na psychiku postáv na čo využíva množstvo surrealistických a snových pasáží a pokračuje v protivojnovom a "ľudskom" posolstve predchádzajúcich dielov. Po dejovej stránke uzatvára príbeh hlavnej trojice postáv, dokazuje, že ústrednou postavou bol Bezuchov, do veľkej miery zobrazuje jeho prerod a útrapy počas francúzskej okupácie, ale tak isto aj ďalší vývoj ostatných hlavných postáv. Úplný záver filmu je mierne zidealizovaný a vypovedá Tolstého humanistickú a naivnú myšlienku o spojení všetkých ľudí veriacich v dobro a vyjadruje nádej na zlepšenie pomerov vo svete a vzťahov medzi ľudmi... aj keď myšlienka je to pekná... Napriek miernej naivite ku koncu ide o dôstojné ukončenie série, ktoré nič nemení na jej gigantickosti a jej postavení ako jednej z najlepších v dejinách.

Tretí a najkratší diel Bondarčukovej Vojny a mieru sa dejovo posunie iba o trochu (začiatok), zobrazuje vojenské manévre, v skratke priblíži myšlienky trojice hlavných postáv, aby nakoniec vyvrcholil bitkou pri Borodine, ktorá sa považuje za najväčšiu bitku, aká bola kedy natočená - a oprávnene. Desaťtisíce vojakov, tisíce jazdcov, desaťtisíce uniforiem, tisíce zbraní, desiatky diel, explózie, výstrely, dym, prach, boj na blízko, horiace chatrče, zákopy, neprehľadnosť, chaos... takto mohla naozaj vyzerať táto bitka aj v skutočnosti. Navyše je to doplnené úvahami postáv aj autora (rozprávača), čím bitku posúva z gigantického kolosu a mašinérie na myšlienkovú a protivojnovú úroveň, pričom tento posun nie je vôbec patetický alebo prehnane naivný. Záverečná patriotická reč síce môže nadväzovať dojem propagandy, ale ja osobne ju beriem ako symbol začiatku Veľkej vlasteneckej vojny a úlohy, ktorú zohrali Rusi v porážke Napoleona, ktorá je nespochybniteľná (hoci aj často zneužívaná...). Takýto film už ale dnes so všetkými tými efektami a bezduchými tuposťami nikto nenatočí a spolu s gigantickou bitkou aj jej posolstvom možno tento film považovať za jeden z najväčších aj najduchaplnejších zároveň.

Druhý diel Bondarčukovej Vojny a mieru hneď na začiatku oznamuje, že medzi Ruskom a Francúzskom bol uzatvorený mier a že tento diel teda nebude o tisíc-hlavých armádach a mohutných bojoch, ale zameria sa na komorné scény a príbeh v pozadí. Dej je zozačiatku odľahčenejší, atmosféra je príjemnejšia ako v prvom diely a dianie je najmä romantickejšie - zamerané na vzťah Bolkonského z prvého dielu a Nataše Rostovovej, ktorá sa v prvom diely párkrát mihla. Ako sa ale dej vyvíja, tak postupne temnie a ukáže, že ak aj nie je vojna, tak ľudia si už problémy v živote dokážu vytvoriť aj sami svojou prehnanou emocionálnosťou a nepremýšľavosťou. Tomu všetkému pomáha výborná kamera, hudba a najmä perfektné herecké výkony všetkých postáv. Príbeh sa teda z počiatočnej príjemnej romantiky zmení na realitu šľachtických a mladíckych intríg a nerozumnosti, aby v závere vyústil do nového a už väčšieho celonárodného problému - Napoleonovho vpádu do Ruska.

Prvý diel Bondarčukovej Vojny a mieru podľa románu L. N. Tolstého je psychologický film zameraný na zoznamovanie s postavami a oboznámenie s ich charaktermi a životnými udalosťami. Atmosféra je vytvorená výborne - či už ide o oslavy a veselie (tých tu veľa nie je) alebo bojové pole či komorné domáce scény, ktorých je tu najviac a ktoré určujú hlavný smer atmosféry filmu, ktorá je hlavne ťažká a depresívna a zodpovedá dramatickým a najmä tragickým udalostiam v deji. Bojové scény sú obrovské a dychberúce - to sa týka Slavkova aj okolitých manévrov, kostýmy, rekvizity, zbrane a delá sú kvalitné a dobové. Napriek tejto veľkoleposti v tomto filme ide o psychológiu hlavných postáv, ich váhanie a duševné rozbroje a najmä o protivojnové posolstvo a filozofické existenčné úvahy o živote, dobre, zle a vzájomnom konaní ľudí voči sebe navzájom.

Vyslovene šialený film o partii šialencov, ktorí si uprostred šialenej vojny zachovávajú rozum všelijakými šialenosťami... to hovorí za všetko. Herci sú výborní, úvodná pieseň je skvelá a humor je na mieste. Film nemá ústredný dej, ale je zložený z rôznych nezabudnuteľných epizód života (úvod, zubárova "samovražda", rozhlas, futbal, operácia v Japonsku...) vo vojenskej nemocnici v Kórei, ktoré na seba prakticky ani nenaväzujú, ale napriek tomu výborne parodujú a satirizujú vojnu a armádu ako celok - na jednej strane sú tu krvavé scény z operačných sál a na druhej si hlavní protagonisti robia srandu z nadriadených, popíjajú a hrajú golf na pristávacej dráhe pre vrtuľníky... So seriálom sa to samozrejme porovnávať nedá, takže niektorí jeho zarytí fanúšikovia môžu byť sklamaní, ako vojnová satira má však všetko, čo k tomu patrí a stojí za to.

Trojdielna Jakubiskova komédia o nevere (alebo aspoň pokuse), následkoch, vyzradení a treste, ktorý zároveň paroduje celkovo manželstvo a všetko s ním súvisiace samo o sebe. Výborná hudba a herci a najmä scenár plný kultových hlášok a scénok ale hlavne reality. Po obrazovej stránke Jakubisko upustil od surrealistických a snových scén, čo filmu vôbec neškodí, ale zameral sa na dej a vzťahy medzi postavami, čo mu vyšlo dokonale - film je úsmevný od začiatku do konca (hoci druhá časť sa trochu vlečie) a jednotlivé kapitoly a dejové slučky sú výborné. Film je výborný aj ako komédia, aj ako parodické a úsmevné zamyslenie sa nad vzťahmi medzi mužmi a ženami a ich náturami.

Jeden z filmov môjho detstva. Výborná chlapčenská dobrodružná klasika a jeden z najlepších námorníckych filmov. Herecké obsadenie je plné legendárnych charakterových hercov (Christopher Lee, Julian Glover, Oliver Reed, Peter Postlethwaite, Charlton Heston...) na čele s mladým Christianom Balom, ktorý za nimi ani v najmenšom nezaostáva. Práve jeho interakcie s ostatnými dospelými postavami (či už pirátmi alebo jeho priateľmi) a najmä Johnom Silverom sú hnacím motorom filmu a tvoria hlavnú podstatu príbehu. Ten okrem očividného hľadania pokladu na povrchu je najmä príbehom o dospievaní, sebarealizácií a osobnostnom raste mladého Jima. Ten si v rámci deja hľadá miesto i cestu medzi dvomi stranami a musí sa vysporiadať s povinnosťami a útrapami vyvstávajúcimi z kontaktov a vzťahov v jeho okolí - dôverou, priateľstvom, racionalitou, čestnosťou a odvahou (reprezentovanými ústrednými postavami) na jednej strane a zákernosťou, lžiam, zvieraciemu primitivizmu a bezbrehému násiliu (reprezentovanými pirátmi) na strane druhej, pričom tieto konflikty sú spracované fantasticky, obzvlášť na pomery televízneho filmu. Výprava je majestátna, dobové kostýmy, rekvizity, kulisy, lode, atmosféra a špina sú perfektné, keltská folková hudba je výborná, film po celý čas nestráca tempo a funkčne strieda lokácie i jednotlivé príbehové peripetie. Takisto treba pochváliť aj drsné, realistické a temné vyznenie filmu, ktoré k takémuto príbehu patrí, bojové a násilné scény sú natočené naozaj kvalitne, bez pozlátka, krvavo a špinavo, a môžu konkurovať aj filmom s väčším rozpočtom. Perfektná klasika pre všetky vekové kategórie, ktorá ma pobavila aj po rokoch. (UPDATE 12. 11. 2021).

Dva a pol hodinové podobenstvo o človeku a celom jeho pôsobení v dejinách (preto sa film neodohráva v žiadnom určenom čase) a na celom svete (preto sa neodohráva na žiadnom určenom mieste), o jeho vlastnostiach, o jeho závisti, o jeho chamtivosti, o jeho pokušeniach, o jeho šťastí, o jeho vzťahoch a o jeho hlúposti. Dej je spletitý a absolútne nepredvídateľný, herecké výkony sú výborné, hudba bola v Jakubiskových filmoch vždy výborná, v tomto diele však dosahuje kvalitu skladateľských velikánov, je atmosférická, je veľkolepá, je mrazivá, je depresívna, je príjemná, je smutná... a tvorí jednu z najdôležitejších a najzapamätateľnejších častí filmu. Každý Jakubiskov film prinášal nejaké posolstvo, myšlienku a symboliku, tento je z jeho filmov "najmyšlienkovatejší" a najsymbolickejší - zamýšľa sa nad vojnami, láskou, náboženstvom, bohom, poverčivosťou, odplatou, alkoholizmom, ohováraním, fungovaním sveta, zmyslom života, ľudskou žiadostivosťou a ľudskom potešení z utrpenia druhých. A samozrejme je film plný typických režisérových obrazov, erotiky a naturalizmu (útok vlkov, záverečný "hon"). Celý film je emočne zvládnutý, záver filmu je perfektný, symbolický a otvorený. Jakubisko natočil výborné surrealistické dielo, ktoré určite možno radiť k jeho najlepším a dokázal, že patrí medzi najlepších slovenských režisérov.