meave

Zmiešaná spoločnosť, výstredné outfity a expresívne kulisy zľahčujú zošnurovanosť, ktorá vyššiu triedu zväzovala omnoho viac, ako chudoba. Lebo obava z nej zbavovala možnosti žiť podľa vlastného vkusu a rovnako ako dnes, si vyžadovala odvahu a ochotu riskovať. Preto urobiť to, čo je správne (duty), bolo najvyššou hodnotou. Aj preto bola pre úspech nevyhnutnosť spojiť ju so schopnosťou čítať medzi riadkami, medzi pohľadmi a drobným pohybom. Zdanlivo sa zaradiť a popri tom si nájsť to svoje. Dnes odvaha nemá už tú cenu, ako v časoch, keď len Viktorka mohla robiť, čo sa jej zachcelo. Nevieme to celkom porovnať, chýba empíria - ale tá predstava vie stále omámiť. Lebo veríme, že my by sme to isto dokázali. Očarujúce!

Malé ženy majú v sebe náboj energie, vytrvalosti, odhodlania, vzájomnosti a dokazujú, že aj rozdielny ľudia dokážu prekonať čokoľvek. Pre mňa sú večnou posilou a každé spracovanie ma teší. Myslím, že každá rodina má svoj kríž a nič nie je také idylické, ale bolo povedané - napíš, že si bola aj šťastná, aj že to bolelo. Napíš pravdu. A ona do nej dala celé svoje srdce. Jo!

Práve som dopozerala posledný diel a premýšľam, prečo som sa nechala oklamať. Najprv som uvažovala, či je v každej komunite tak veľa ľudí postihnutých rôznymi formami idiocie. Potom sa začali chovať normálnejšie, tak som čakala nejaké vychodisko. Neprišlo ale nič. Iba pocit štyroch premárnených večerov. Veľké sklamanie po veľkom očakávaní. Asi to bola chyba.

Tešila som sa na Petrohrad a Moskvu. Miesto toho som sa ocitla v divadle. Ale chýbali mi iba do plesu. Lebo všetko bolo v tanci, v pohľadoch, zvukoch. Tak dávno milujem Kareninu a tak dávno so ju nečítala. Nikdy pre mňa nevyzerala ako Keira, ale dnes ňou bola. Cítila som jej vzrušenie rovnako, ako jej zúfalstvo. Pretože odkedy stretla Vronského, už nič nebolo bežné. Celý jej život sa zrazu odohrával na hranách a pri mantineloch. Tak blízko divákov, túžiacich po klebietkach. Ale len to určitej miery. Pretože je prípustné porušiť zákon, ale nie pravidlá. To chápu všetci - okrem Karenina. Svet však nemôže byť plný svätcov. Užila som si každú minútu!

Bez hrdinstva a bez pátosu.Tak ako nás pud sebazáchovy núti prežiť iba preto, aby sme si na konci toho všetkého, keď tlak opadne, mohli hlavou prehnať guľku. Lebo nie všetko sa dá zniesť a nie vždy možno byť hrdinom. A posolstvo? Ostaňme blízko. Aby sa nestalo, že si už naozaj nikto nebude pamätať!

Neprekvapilo ani nejak zvlášť nesklamalo. Mala som pocit, že ide skôr o obsadenie ako o príbeh, ale k oddychu patrí aj to. K záveru ostalo iba jediné prekvapenie - a to nejako pozabudlo na prírodné zákonitosti. Škoda.

Je to tá správna Alica, alebo to nie je tá správna Alica? Ja neviem...ani Alica nevie, a nevie to s istotou ani králik. Ešte dobre, že pán Klobúčnik si je istý...aj keď, možno radšej uverím Absolomovi...ano, je to skoro celkom správna Alica. Za 4 :)

Jedna hviezdička za komentáre, ktoré posúvajú súťaž, či čo to vlastne je, tam, kam patrí. Medzi zábavu pre masy, bez snahy o intelekt či umelecké výšiny. Túžba zasmiať sa na cudzom nešťastí, zlyhaní či hlúposti je predsa stará ako ľudstvo samo. Tak sa nesmejme potichu a priznajme si tú slabosť. Napokon...učinkujúci nám bavia dobrovoľne - a čo ešte taká Kleopatra z Turca...užíva si to aj s rodinou.

O vojne a po vojne - lebo nezáleží na tom aký ste Čech, Nemec si Žid. Záleží iba na tom, aký ste človek.

Dlhé. To je prvé slovo ktoré mi napadlo a teším sa, že som nebola v kine a mala možnosť si občas odskočiť. Príbeh ženy, ktorá má zrazu pocit, že prišla o všetko a premýšľa kam vlastne patrí. A prejde hodný kus sveta aby to našla – paradoxne príde na najštandardnejšie klišé. Je smutné, že taká dlhá metráž je potrebná na vysvetlenie potešenia a sebalásky. Sme na tom tak zle, že nevieme tie najprirodzenejšie veci? Pár otrepaných životných právd a priveľa vaty – keď si budem najbližsie liečiť srdce, siahnem radšej Pod toskánske slnko. PS: prečo trpíme predstavou, že iba taliani si dokážu užiť?