Macejko

Bál som sa, že to bude neznesiteľný a nepochopiteľný artfilm, ktorý v žiadnom prípade nebude hodný toho byť spájaný s mojimi zbožňovanými Nightwish. A ono nie. Príbeh to má naopak jednoduchý a priamočiary a so svojou symbolikou pekne zrozumiteľný aj pre takého antilyrického barbara, ako som ja. Tým pádom - keďže sa nemusíme zaoberať myšlienkami na to, či čerň oblohy znázorňuje autorovu frustráciu zo stratených slipov alebo utrpenie detí v Ugande - mal film vlastne spolovice vyhraté a ostávalo mu splniť už len jediné: strhujúcim spôsobom skĺbiť oku lahodiaci vizuál s geniálnym soundtrackom. Podarilo sa mu to. Režisér Harju sa do toho obul a vytvoril hneď niekoľko extatických montáží, v ktorých je zladenie obrazu s hudbou dotiahnuté takmer až na prah dokonalosti. V kombinácii s výbornými hereckými výkonmi tým z Imaginaeria vznikol skutočne unikátny fantasy-muzikálový zážitok, ktorý do vás emócie napumpuje predovšetkým formálnou stránkou. Popravde si nemyslím, že by sa to dalo natočiť ešte lepšie.

Do dnešného dňa bol pre mňa Richard Gere "tým rádoby fešáčiskom, s ktorým som nikdy žiadny film nevidel do konca a ktorý si sem-tam rekreačne strčí do prdele hlodavca". Po zhliadnutí Arbitrage si ho ale okamžite presúvam do kolonky "pán herec". Nielenže stvárnil skvostne nejednoznačnú a životnú postavu, on ju navyše stvárnil tak, že každá jej sekunda na plátne je čistý divácky pôžitok. A to v podstate platí aj o celom tomto filme. Inteligentne napísané, suverénne natočené a cieľavedomé. Navyše to ani napriek všadeprítomným finančníckym termínom a machináciám nestráca zo zreteľa to, o čo ide predovšetkým - o monumentálny a výhradne osobný prúser hlavného hrdinu, ktorý môže každou minútou prísť o všetko.

Neser mamu, keď má mladie! Fajnový hororík, ktorý dokázal originálnu premisu vyťažiť skutočne takmer na maximum. Atmosféra parádna, ľakačky adekvátne fekálpudné, no a Jaime Lannister si zase odskočil od prznenia sestry, uveriteľne si vystrihol milujúceho strýčka a potvrdil, že Hollywood by s ním mal do budúcna rozhodne počítať. Záverečné "zúčtovanie" je navyše príjemne prekvapivé a to, čo bolo predtým pomerne klasickou bubáčinou, je ním posunuté do vcelku zaujímavého a neočakávaného svetla. Len chudák scenárista si asi neuvedomil, že z postavy Jessicy Chastain spravil miesto sympatickej hrdinky pripečenú a nepríjemnú pizdu, ktorá si o maminkino pohladenie koledovala ako prvá.

Podceňoval som, odmietal som, odkladal som... ale nakoniec som si Argo predsa len pozrel. A bol som viac než príjemne prekvapený. Lahodný scenár (do ktorého mierne nepasuje iba nevýrazný hlavný hrdina), vychutnávkoví herci vo vedľajších úlohách (Cranston, Goodman, Arkin) a v neposlednom rade krásne čisté režijné remeslo. Poňať politicky ladený námet ako napínavý dobrodružný thriller evidentne nie je každého šálka kávy, ale mňa to sakramentsky bavilo a s čistým svedomím to môžem označiť za zatiaľ najlepší Affleckov počin. Nie je to dokonalé, ale čo sa diváckeho naplnenia týka, dal mi tento film viac, než Gone, baby, gone alebo Mesto.

Ponaučenie: nikdy neodpisujte herca, ktorý svoju prvú veľkú hollywoodsku úlohu pokašle a na dôvažok dostane od Bonda na čuňu. Môže sa totiž stať, že po návrate na svoju rodnú hrudu si vás svojím výkonom o pár rokov absolútne získa vo výborne natočenom filme, ktorý je dojímavý, vtipný, mnohovrstevnatý a poetický, a zároveň sa nedá v žiadnom prípade označiť za vomitózny artfilm. Záverečná montáž berie dych. Takto to mám rád.

Fuj. Hnusná, hnusná depka. Filmársky bez chyby (až na ten naťahovaný záver), ale už nikdy viac.

To najtradičnejšie hollywoodsko-romantické klišé, x-krát videné, za každých okolností predvídateľné... ale nevadí to, pretože je to klišé vybrúsené vskutku do najväčšej možnej precíznosti a na dôvažok naozaj originálne čo sa týka detailov a postáv. David O. Russell po prepotenom Wahlbergovi z telocvične prudko prehodil výhybku a opäť uspel. Nie je to však on, a ani Bradley Cooper (ktorý je síce výborný, ale tú auru sympaťáka má v sebe zažranú tak hlboko, že som mu toho nevyrovnaného výbušlivca miestami tak úplne neveril), kto je najväčšou devízou Silver Linings Playbook. Nie, film absolútne a po všetkých stránkach ovládla fenomenálna Jennifer Lawrence. Toto už nebol "iba" vysoko kvalitný výkon nádejnej mladej herečky. Toto bol výkon, za ktorý sa predávajú duše. Film samotný môže na Oscara myslím zabudnúť (aj keď človek pri tých akademických pablboch nikdy nevie), ale J-Law ho proste musí dostať.

Príjemná, nenáročná a sympatická komédia.

Priznám sa, že o historických súvislostiach a podrobnejších detailoch komunizmu v Československu viem veľký ťaví prd. Nemám ani najmenšie poňatie, či je tento film historicky presný a či nie je na istých miestach náhodou pritiahnutý za vlasy, a práve preto na toto kritérium v hodnotení neprihliadam. Pretože nech už bola umelecká licencia a fikcia uplatnená v akejkoľvek miere, ten film ma bavil. Scenár síce má zopár zvláštnych logických dier, ale príbeh je vystavaný dobre, je správne osobný a v jeho centre stoja zaujímavé a adekvátne zahrané postavy, ktorým sa dá fandiť (v prípade tých kladných) a ktorých sa dá v správnej miere obávať (v prípade tých "kuriev červených", aby som zacitoval). Navyše to má naozaj dobré tempo a neustále sa to posúva vpred, takmer ako pravý opak zdochliackeho, o rok staršieho a tiež prapôvodom slovenského Domu. Z mojej strany veľmi príjemné prekvapenie. Ako ma Nvota nebavil za mladi ako herec v Ružových snoch, o to viac ma baví ako režisér o 36 rokov neskôr.

Jasné, v podstate je to veľké klišé. Je to však klišé výborne napísané, prirodzené, uveriteľné a výborne nadhadzujúce a rozvíjajúce plejádu vtipných motívov. Chémia medzi Milou a Justinom je navyše dokonalá a v ich dialógoch to iskrí prakticky nepretržite. Už po Easy A som mal tušenie, že Will Gluck je veľký pán. Teraz som si istý.