Macejko

To zas bolo neopodstatnených kecov, vy mudrlanti. Dobre, uznávam, v niektorých veciach viem byť veľký ignorant, a z toho dôvodu som nikdy nevidel De Palmov originál a ani nečítal Kingovu knihu (silno však zvažujem, že to druhé napravím). Ale myslím, že v konečnom dôsledku to pre mňa bola zásadná výhoda. Túto modernú adaptáciu románu majstra hrôzy som si totiž užil vrchovato. Nevidel som shit, natočený pre súčasnú komerčnú MTV generáciu. Videl som vysoko pôsobivý film, ktorý mali evidentne v rukách ľudia, sršiaci láskou k predlohe. Peircovej réžia je výborná, Chloe v hlavnej úlohe taktiež (s prehľadom zvláda aj zakríknutú myšku, aj bohyňu deštrukcie) a obe dámy si perfektne poradili s tým, že šikana takého - priznajme si to nepuritánsky - sexy dievčaťa pôsobí na prvý pohľad totálne nevierohodne. O tom, že samotný príbeh je super a pôsobí neotrepane ešte aj dnes, štyridsať rokov od svojho vzniku, snáď ani nemá zmysel hovoriť (tú knihu si fakt prečítam). Po dokonale zmrazených očakávaniach, spôsobených nemilosrdnou kritikou, som skrátka dostal vysoko kvalitný hororový zážitok, ktorý si veľmi rád pozriem znova.

Joseph to má v ruke. A teraz nemyslím masturbátorský skill, ale remeslo. Správne vedie hercov (z čoho najlepšie seba), vie si ustrážiť strih a solídne predať vtip (hoci toto v prvom rade NIE JE komédia) a čo je možno najdôležitejšie - jeho réžia má štýl, má vlastný výraz. Mnoho debutantov od fachu by mohlo závidieť. Je preto enormná, naozaj enormná škoda, že Joseph nie je rovnako dobrý scenárista, respektíve že nedokázal triezvo posúdiť nedostatky svojho diela. Téma je zvolená vynikajúco, o tom potom. Bohužiaľ, nepodarilo sa z nej vyťažiť dostatočné množstvo materiálu na to, aby to uspokojivo vyplnilo celovečernú stopáž. Povedané polopate - všetko, čo chce Joseph povedať k tématike porna a závislosti na ňom, by sa dalo pohodlne vtlačiť do 45 minút. Čo ale so zvyšnou minutážou? Ťažká otázka, a scenárista/režisér ju rieši tak, že opakuje, opakuje a opakuje to, čo nám už raz ukázal, pričom to celé bije do očí o to viac, že sú tieto situácie (zámerne) snímané zakaždým z rovnakých uhlov. Film samotný pritom nadhodí niekoľko zaujímavých motívov, pri ktorých divák očakáva, že sa s nimi bude ďalej pracovať. Trebárs Don Jonova rodina. Prečo sú všetci takí vulgárni a v jednom kuse po sebe štekajú? Prečo dcéra neustále mlčí a šťuká do telefónu (a prečo vo filme vôbec existuje, keď za celých 90 minút neurobí nič, čo by aspoň vzdialene súviselo s dejom)? Postava Julianne Moore a jej osobné traumy sú na tom snáď ešte horšie. Toľko možností, toľko možností... Ale nie, poďme sa radšej stopäťdesiatyôsmy krát pozrieť, ako hlavný hrdina ide do fitka, ako ide na omšu, ako ide na spoveď, ako šuká babenky a ako sa oddáva starej dobrej honitbe. No a záver toho celého? Nejaká katarzia, nejaké vysvetlenie, nejaké zapadnutie kúska skladačky na svoje miesto? Nuž, k tomu len toľkoto: Don Jon zažije vyvrcholenie niekoľkokrát, jeho film ho však nemá ani v náznakoch. Takmer som sa išiel premietača spýtať, či mu pripadá vtipné nastrihnúť do polovice deja záverečné titulky.

Réžia je opäť na úrovni, na sci-fi dizajn je radosť okom spočinúť... ale ten scenár je tak príšerne béčkovo nezaujímavý, že všetky pozitíva dokonale splachuje do záchoda. Hlavná myšlienka "bohatí v luxuse, chudobní v mizérií" je ideologicky totálne nevyužitá, rovnako ako samotná stanica Elysium. Nie je tam jediná zaujímavá postava, pričom Fosterka a Copley na to majú solídny nábeh, ale prvá menovaná ma trestuhodne málo priestoru a celá jej zaujímavá rozohrávka "korporátnej svine usilujúcej o moc" napokon vyšumí do stratena, a môj obľúbenec Sharlto dopláca jednak na to, že sa o minulosti jeho postavy nič nedozvieme (absentuje akýkoľvek psychologický základ), a taktiež na to, že sa do úlohy strašidelného badass úchyla zúfalo nehodí. Damon načisto mdlý, William Fichtner má v podstate iba väčšie cameo a lovestory s Alice Bragou je tam čisto iba z povinnosti. Emócie nulové (motív s "dojemným" príbehom o surikate a hrochovi je naopak hrozne trápny) a veľkým sklamaním je aj nenápaditá hudba, čo zarazí, keďže Ryan Amon doteraz skladal výhradne epickú hudbu pre trailery. Nehovorím, že bublina o Blomkampovi ako o budúcej veľkej režisérskej superstar spľaskla, ale od písania scenárov by ho možno mal niekto odstaviť. Po skvelom Districte 9 je toto prepad o dve triedy nižšie.

Ako čerstvému znalcovi geniálnej predlohy mi bolo úplne jasné, že pokus o jej adaptáciu na pôde jedného celovečerného filmu (a pod taktovkou režiséra ohavného Wolverinea!) môže dopadnúť iba prehrou. Zostávalo iba zistiť, aká veľká a strašná tá prehra vlastne je. Bude treba brať vidlä, valaškä i faklä a ísť si to do Holý-údu vybaviť s pánom režisérom/scenáristom osobne? Po opustení kinosály môžem spokojne konštatovať - našťastie nie. Iste, pozrime sa pravde do očí - ten film neobsahuje takmer ani zlomok z psychologicko-emocionálneho podložia knihy. Nepoznamenaný divák nepocíti mrazenie z testovania hraníc ľudskej morálky, tlak až-na-dreň hraničných situácií, spaľujúce ambície a nestane sa svedkom psychického rozkladu hlavného hrdinu. Skrátka - nespozná to, na čom Cardov román stojí predovšetkým. Teda aspoň nie v takej miere, v akej by mohol. Druhá hlavná linka knihy, zameriavajúca sa na Valentinu a Petra Wigginovcov (Enderových súrodencov), navyše úplne absentuje a všetky tieto faktory by hravo stačili na to, aby som prskal oheň a síru. Lenže! Je tu jedna maličkosť, ktorá Enderovu hru zachránila. A tou je prekvapivo sám Gavin Hood. Nejde iba o to, že ako režisér drží všetko pevne v rukách a výborne vedie výborných hercov (Asa Butterfield milo prekvapil a Harrison Ford si pre seba kradne takmer každú scénu). On totiž v prvom rade ako scenárista POCHOPIL, že grunt Cardovho diela proste nie je možné do dvojhodinového filmu adekvátne preniesť. A následne urobil jedinú logickú vec - to, čo spracovateľné je, spracoval tak, aby bežného diváka ani nenapadlo, že sa díva na adaptáciu. Ako čitateľ nemám a ani už nikdy nebudem mať možnosť si to overiť na sto percent, ale mne sa jednoducho zdalo, že to po filmovej stránke (expozícia, gradácia atď.) všetko krásne funguje. Nenatrafil som na miesta, kde by skratky a škrtance v dejových líniách bili do očí, nevšimol som si, že by bolo niečo bez predchádzajúcich vedomostí potenciálne nepochopiteľné. Jednoducho to celé fungovalo ako film, nie ako ilustrácia príbehu z iného rozprávačského média. A aj keď to z predchádzajúcich riadkov nevyplýva, tak zdrojový materiál je natoľko bohatý a originálny, že aj napriek množstvu vynechaných a upravených vecí sa tento počin svojou neotrepanosťou vyčleňuje zo stáda. Seriálová forma by tomu slušala oveľa viac, ale aj tak... rešpekt. Naozaj veľký rešpekt za takúto úctyhodnú prehru.

V našom vesmíre vás nikto nezačuje kričať. A vo vesmíre Alfonsa Cuaróna vás nikto neuvidí baviť sa. Do absurdných dimenzií prehypeovaný film, ktorý by tak strašne rád ohuroval, ale v tomto úmysle bohužiaľ zlyháva takpovediac na každom mysliteľnom fronte. Zo sľubovanej vizuálnej extázy sa stala iba do seba zahľadená exhibícia, ktorej hlavný gimmick - dlhé neprerušované zábery - je zaujímavý možno tak prvých desať minút a zvyšných osemdesiat sa iba opakuje v slepej nádeji, že ho publikum bude tak dlho žrať bez poskytnutia akéhokoľvek nového ozvláštnenia. Známa poučka, že aj zo zaujímavej veci sa častým používaním môže veľmi ľahko stať vec fádna a ohraná, je tu potvrdzovaná mierou vrchovatou, a platí to - možno kupodivu, možno nie - aj o scenári. Ten totiž nie je ničím iným, než sledom situácií, ktorých základná premisa je zakaždým totožná: hlavnej hrdinke ide o život. Ide jej o život v lokácii číslo 1, ide jej o život v lokácii číslo 2, ide jej o život v lokácii číslo 3, a tak ďalej a tak ďalej. Ja chápem, že boj o prežitie je hlavná zápletka filmu, ale to sa to naozaj nedalo spracovať lepšie, než schémou "vstúpim do nového prostredia, niečo sa poserie, a tak musím byť rýchla, kým ma tá vec, ktorá sa posrala, nezabije"? Ech, keby sa o hrdinku aspoň dalo báť, lenže ejha, aj v tomto aspekte stojí scenár za prd. Je naozaj tristné, že scenáristi, ktorých úlohou bolo napísať IBA DVE POSTAVY (z čoho jedna je vedľajšia), sa nezmôžu na nič viac, než urobiť z oboch chodiace učebnice klišé. A keď poviem klišé, tak tým myslím naozaj supersračkoidné klišé typu "umieram, je mi zima". Také, z ktorých si už nerobia srandu ani v paródiách. No a aby bolo dielo dokonané, tak v momente, kedy jeden z vešiakov na skafander vyprázdni pole, začne ten druhý verbalizovať to, čo by každý súdny autor napísal ako vnútorný monológ a následne by ho aj tak hneď škrtol, pretože by sa za jeho kvalitu hanbil. Len aby sa preboha nestalo, že by Sandra musela po zvyšok filmu držať hubu a vzdať sa aj toho mála materiálu, ktorý môže zahrať. Skrátka asi takto: minimálne pre moju maličkosť je Gravitácia obrovským šrámom na Cuarónovej možno až nadmieru monumentalizovanej povesti a dôkazom, že eye-candy obžerstvom sa skvelo láka prostredníctvom trailerov, ale v kine je to úplne iná pesnička. Pretože aj tá pesnička, čo ako dôsledne napísaný text má, je bez hudby ničím. Rovnako, ako je bez silného príbehu ničím hodina a pol počítačových trikov a rotujúcej kamery bez strihu.

Francis Lawrence to dokázal. V jeho réžii funguje všetko, čo nefungovalo v jednotke. Ako napríklad emócie. A vzťahy. A atmosféra. A napätie. A pocit, že v stávke sú dôležité veci. A... Ešte by som pár vecí našiel. Jediné, čo nefunguje, je Howardova hudba. Už sa na to konečne vykašli, James. Evidentne ťa to celé prestalo baviť hneď po Poslednom vládcovi vetra. Postaviť bezmála polovicu hudobného sprievodu na skladbe "Horn of Plenty" (v podstate jedinej, ktorá za niečo stála v minulom filme), je proste... lenivé.

Trailery sľubovali osudovosť a temnotu, recenzie zase nahláškovanú a vtipnú superjazdu. Nový Iron Man nie je ani jedno z toho. Je to iba tápavo a neisto zrežírovaný a fádne napísaný film, ktorý sa jednostaj iba uondene šuchce šedivými suterénmi a bľabotaním s malým chlapcom v nejakom americkom Prdelákove. Vyzerá to, ako by to nestálo ani 70 miliónov, postráda to akýkoľvek emocionálny dopad alebo uveriteľnosť v ľudskejších momentoch, okrem vydareného finále (na ktorom je prekvapivo najlepšia Gwyneth Paltrow) nemajú akčné scény žiadnu šťavu alebo napätie, a taktiež to nie je skoro vôbec, opakujem skoro VÔBEC vtipné alebo nápadité v dialógoch. Shane, kamarát, natočil a napísal si Kiss Kiss Bang Bang - jeden z mojich najobľúbenejších filmov - a za to ťa budem do smrti uznávať, ale... to si za tých osem rokov úplne všetko zabudol? Rozmýšľam, či toto nebola vôbec najhoršia marvelovka. A to je vo svete, kde existuje Kapitán Amerika, naozaj neveselé pomyslenie.

Etuda s visiacimi guľami a osratou stenou pobavila, ale to je tak všetko. Zaujímavo rozohratých situácií je tam obrovské množstvo, ale žiadna nie je vyťažená ani do polovice. Zisman je výborná postavička a to decko hrá prekvapivo veľmi schopne, ale neinšpirované gagy nikdy nedosiahnu ich plný potenciál. Debili od Jackass vždy patrili medzi moje guilty pleasures, ale Bad Grandpa je na ich štandardy naozaj slabý a čuduj sa svete, až nepríjemne krotký. A ešte jedna vec: to tvorcovia naozaj očakávali, že ten "dramatický" oblúk o zbližovaní dedka a vnuka bude niekto brať vážne?

Vcelku zábavná blbosť, ktorej sa väčšinu času darí byť presne tým, čím si zaumienila. Ideálny prvý "cool neprístupný" film pre dvanásťročných chlapcov.

Ian McKellen a Derek Jacobi ako starý hašterivý homosexuálny pár? Dovolím si tvrdiť, že nikdy v histórii televíznej tvorby nemal sitcom takéto vymaznané obsadenie. Starí pardálovia (vrátane Frances de la Tour) sú vo svojich úlohách pevne posadení, vedľajšie postavičky zdatne sekundujú (hlavne senilná Penelope) a vtipy majú z 95% ten správny účinok. Škoda, že to má iba 6 častí.