Macejko

Kandidátovský ošiaľ, ktorý sa minulý rok prehnal Slovenskom, ma nechal chladným. Vzmáhanie sa tunajšej kinematografie? No to určite, vravel som si. To len bryndzou okyckaní sheeple videli v kine niečo, čo nestálo úplne za kokot, a tak z toho majú pomaly druhý príchod Krista. Podobných fantasmagórií tu už bolo. Nechcete to rovno poslať na Oscary? Skrátka a dobre, takéto a ešte omnoho farbistejšie veci sa mi v tých mesiacoch preháňali hlavou, a vy už asi tušíte, že teraz príde krutá pointa. No a nemýlite sa, zasrani premúdrelí, skutočne si teraz sypem popol na hlavu a následne ho trúsim na zem, pretože tou gebuľou ešte aj uznanlivo prikyvujem. Kandidát je na naše pomery skutočne takým malým zjavením. Iste, slovné spojenie "na naše pomery" je v podstate iba iným spôsobom, ako povedať "medzi slepými jednooký kráľom". Ale tento jednooký kráľ má tú osamelú buľvu naozaj ostrozrakú a kvalitne naleštenú. Pokojne si to môžeme priznať, v hociktorej aspoň trochu filmovo schopnej krajine by bol Kandidát béčko ako remeň. Ale trúfam si povedať, že by bol béčkom, s ktorým by strávený čas nikto neľutoval. Je to film miestami režijne neistý a snahou o okázalú coolovosť sem-tam tak trochu trápny, to bez debaty. Ale je to tiež film, ktorého tvorcovia majú nespochybniteľný prehľad o súčasných formách filmového remesla a rozprávania a na dôvažok dokážu svoje veľké vzory napodobniť tak, že to väčšinu stopáže funguje tým správnym spôsobom. A to je skrátka obdivuhodné. Vedel by som si celkom dobre predstaviť, že po tejto filmárskej etude na tému "sociálna dráma mi môže fúkať cukor do riti" natočí Jonáš Karásek niečo skutočne zrelé, sebaisté a s vlastnou identitou. Nábeh je na to obrovský, stačí mať "len" dobrý scenár, pevnú víziu a železnú disciplínu. Tak uvidíme, či z toho niečo bude, alebo zostane Kandidát v kolektívnej slovenskej pamäti iba ako "ten film, ktorý nezmenil ani prd". P.S.: Má to parádne hlášky!

Tradičné greengrassovské roztrasené realistično, ktorému významne pomáha vynikajúci Hanks a extrémne pôsobivý záver (hoci je pravda, že ho hyzdí už notoricky známa vykrádačka skladby "Time" od Zimmera - Greengrass je podľa všetkého strašný čurák na skladateľov a chudák Henry Jackman si s ním užil svoje). Bez nich by som sa s hodnotením pohyboval nižšie, pretože nech už je to natočené akokoľvek profesionálne, scenár (resp. skutočná udalosť, podľa ktorej bol napísaný) nie je bohvieako filmovo vďačný.

Šťavnatučké, chutnučké, krvavučké. A taktiež slušne atmosférické. Len je škoda, že s výnimkou hlavnej hrdinky sú všetky ostatné postavy takí strašní kreténi.

Neser mamu, keď má mladie! Fajnový hororík, ktorý dokázal originálnu premisu vyťažiť skutočne takmer na maximum. Atmosféra parádna, ľakačky adekvátne fekálpudné, no a Jaime Lannister si zase odskočil od prznenia sestry, uveriteľne si vystrihol milujúceho strýčka a potvrdil, že Hollywood by s ním mal do budúcna rozhodne počítať. Záverečné "zúčtovanie" je navyše príjemne prekvapivé a to, čo bolo predtým pomerne klasickou bubáčinou, je ním posunuté do vcelku zaujímavého a neočakávaného svetla. Len chudák scenárista si asi neuvedomil, že z postavy Jessicy Chastain spravil miesto sympatickej hrdinky pripečenú a nepríjemnú pizdu, ktorá si o maminkino pohladenie koledovala ako prvá.

Pohodová komédia s fantastickým obsadením a fungujúcim klišé. A tiež s najsexy ryšavkou, akú som videl za posledné roky.

Po fiasku, ktorým bola Singerova naivne romantická verzia, nebolo o čom rozmýšľať - ak niekedy dôjde na ďalšieho Supermana, tak to bude musieť byť v prvom rade akčný film. Zack Snyder s Davidom Goyerom si ale evidentne povedali "Iba akčný film? Fuck that, let's go mega-ultimate!" a rozhodli sa, že spravia z Avengers a tretích Transformerov maličké, komorné kamerové cvičenia. Man of Steel je totiž epický. Áno, ja viem, že toto prirovnanie sa v súčasnosti používa naozaj nadmieru (a často aj neoprávnene), ale ak niečo najnovšiu reinkarnáciu Supermana charakterizuje najlepšie, tak je to práve toto slovo. Merítko akcie je jednoducho neuveriteľné. Tvorcovia správne pochopili, že Supermanovi je treba postaviť do cesty niečo, čo preňho bude skutočnou výzvou. A keďže je Kal-El po stránke schopností tak nehorázne preexponovaný, vo výsledku to znamená, že táto "výzva" svojou ohromnosťou a intenzitou, akou do diváka perie čoraz veľkolepejšie výjavy, prekračuje všetko, čo nám superhrdinské filmy (nehovoriac o tých supermanských) kedy naservírovali. Všetky marvelovky DOKOPY proti tomuto vyzerajú ako chudobní príbuzní a aj v prípade, že by MoS nemal žiadne ďalšie kvality, by bolo povinnosťou vidieť ho už len pre ten wow-efekt, ktorý vyvoláva. Lenže! On tie ďalšie kvality naopak má. Osobne sa mi to zdalo až neuveriteľné, ale scenáristovi spolu s režisérom sa aj napriek toľkej akcii podarilo do filmu vtesnať tiež dostatočné psychologické podložie na to, aby sme si hlavnú postavu obľúbili, chápali ju a mohli jej tvárou v tvár tým nehoráznym výzvam adekvátne fandiť. V rámci žánru by som sa flashbackovo-realtimeovú štruktúru rozprávania v prvej polovici nebál označiť skutočné za geniálnu, pretože nás nezaťažuje nejakými otravnými zbytočnosťami, typickými pre originy, ale naopak nám prezentuje iba podstatné udalosti, ktoré sa podieľali na formovaní osobnosti mladého Clarka. Udalosti, ktoré sú zaujímavé, psychologicky uveriteľné a dokonca (prevažne vďaka výbornému Costnerovi) aj dojímavé. Henry Cavill navyše dokáže Supermanove vnútorné boje aj správnym spôsobom zahrať a keď napokon dôjde na finálne zúčtovanie, zostane v divákovi vďaka tomu pocit, že sa díva na skutočného hrdinu, ktorý si prešiel naozaj náročnou cestou. Z kina som odchádzal šťastný a s vedomím, že kvalitná filmová megalománia ešte dlho nespozná svoje hranice. P.S.: Zimmerova hudba vo filme funguje skvostne.

"Fuck you, Sally." Veľkopansky zrežírovaná a vizuálne vymaznaná sci-fi, ktorá zďaleka nie je taká nepochopiteľná, ako vám niektorí budú tvrdiť. Iste, má to pár veľmi kritických minút, kedy som ja osobne získal neodbytný dojem, že mi to buď vinou vlastnej nepozornosti (resp. blbosti) alebo vinou scenáristovho zlyhania vôbec, ale vôbec nedáva zmysel, ale akonáhle nastúpil záverečný akt, tak nielenže všetko ladne zapadlo na svoje miesto, ale film zašiel ešte ďalej a vyjadril osobité stanovisko k jednej pomerne podnetnej a nejednoznačnej myšlienke (ktorú nebudem spoilerovať). Som teda ohromne prekvapený, že som z filmu, na ktorý bolo všeobecne viac kydané ako nekydané, odchádzal nielen spokojný z bezchybnej formálnej stránky, ale na dôvažok aj príjemne intelektuálne stimulovaný. Joseph Kosinski si to skrátka dáva a ja dúfam, že mu podobné vysokorozpočtové srandičky ešte dlho nikto nezatrhne.

Originál som videl pred takmer štyrmi rokmi a pamätám si z neho iba záverečný zvrat a to, že sa mi bohvieako nepáčil. Ale v prípade amerického remaku sa prekvapivo koná rovnaká situácia, ako trebárs v prípade filmu Let Me In - prerábka mi sadla oveľa, oveľa viac ako originál. Samozrejme je možné, že pôvodný kórejský Old Boy by sa mi v súčasnosti páčil tiež, ale na to momentálne neprihliadam. Dôležité je iba to, že Leeho verzia je skutočne vysokokvalitne natočený film s výborným Brolinom, ktorý nenudí, prekvapuje a emocionálne funguje. A konečne, konečne niekto obsadil Sharlta do záporáckej úlohy, ktorá mu sadla ako riť na šerbeľ. Ako hardcore mothafucka z Elysia bol na smiech, ale ako slizký zvrátený intelektuál... yep, that works.

Patrím k ľuďom, ktorí si užili tretích Pirátov z Karibiku. Áno, bolo to dlhé, bolo to ukecané, avšak mňa Verbinského bizarná megalománia, ktorá z pôvodne ľahkonohého pirátskeho dobrodružstva urobila rozšafný a dramaticky sa tváriaci epos, oslovila. Potom ale prišiel Rango, ktorý aj napriek svojej bizarnosti už zábavný ktovieako nebol. Lone Ranger ale ku koncu trailerovej kampane vyzeral ako trefa do čierneho. Lákalo sa na monumentálne prestrelenú akciu a na hromadu vtipu, a priznám sa, že aj napriek počiatočnej skepse, spôsobenej správami o škrtaní rozpočtu a oneskoreniami pri natáčaní, som sa začal vcelku tešiť. V kine ale prišlo kruté vytriezvenie. Toto už nie je zábavná megalománia. Toto už v podstate ani nie je megalománia v pravom slova zmysle. Je to skôr čisté pominutie zmyslov, ktoré si ja osobne nedokážem nijako odôvodniť. Stopáž dve a pol hodiny?! Načo? Prečo? Kto to dovolil, a prečo mu ostatní okamžite nehodili do hlavy tomahawk? Pri Pirátoch to ešte ako tak dávalo zmysel, predsa len sa tam rozohrávalo niekoľko zápletiek a malo to viac postáv. Ale koho pre Kristove rany napadlo roztiahnuť takýto primitívny námet a jednoduchučkú zápletku na 150 minút? Bez akejkoľvek nadsádzky alebo zlomyseľného znevažovania - príbeh je tisíckrát videná klišoidná báchorka o tom, ako je bohatý biely muž veľmi veľmi chamtivý a v dôsledku toho veľmi veľmi zlý, a preto musí prísť veľmi veľmi morálne čestný hrdina a takpovediac "zrobiť porádek". S tým rozdielom, že tu sa ešte potáca Johnny Depp a robí humory. A aj keď nie som apriori proti recyklovaniu archetypálnych zápletiek, mojou podmienkou je, že to musí fungovať. Bohužiaľ, s výnimkou dvoch epických akčných scén (jediných v celom filme, ale aspoň dlhých), ktoré sú parádne natočené a majú naozaj skvostné tempo a dobrodružný náboj, výborného Williama Fichtnera (ktorého je ale zúfale málo) a oku lahodiacich scenérií v tom filme nefunguje skoro nič. Hammerova postava je nezaujímavý panák, ktorý nedokáže diváka primäť, aby s ním zdieľal svoj zmysel pre spravodlivosť (alebo pre čokoľvek iné), a Johnny Depp na tom nie je o nič lepšie. Jeho Tonto mal byť novým Jackom Sparrowom, avšak vykľula sa z neho iba postavička s minimom osobitosti, ktorú Depp hrá približne v štýle "musím predviesť kapitána Jacka nejakým otravným školákom a hovadsky sa mi nechce". Vďaka ich nezaujímavosti sú nám osudy postáv ukradnuté, pokusy o humor v 90% prípadoch nefungujú a buddy chémia je nulová. Pri filme, ktorý mal na týchto zložkách stáť väčšinu stopáže, je to naozaj veľký prúser. Takže nie, zázrak sa nestal. Lone Ranger naplnil všetky zlovestné predzvesti, ktoré ho predchádzali. Verím, že toto si Bruckheimer vyžerie až do dna.

Čo do merítka a monumentálnosti akcie úplná paráda, ktorej by aj Superman uznanlivo prikyvoval. Roboti, monštrá. Oceľ, modrá krv, voda, padajúce mrakodrapy. Jednoducho epic. Ale pozor! Nenechajte sa oklamať tvrdeniami, že tomu filmu chýba ľudský element. To totiž vôbec nie je pravda, práve naopak. Del Toro dokazuje, že vie čarovať nielen s rozpočtom a aj pri tom neskutočne dravom tempe, ktoré nenechá diváka vydýchnuť a neustále mu dávkuje nové a nové informácie a posuny v zápletke, je nám - za pomoci naozaj skvostne presných hercov - schopný predstaviť postavy, ktorým budeme fandiť, o ktoré sa budeme báť a na ktorých nám bude naozaj emocionálne záležať. Mnohokrát stačí iba správnym spôsobom ucedená replika, presne mierený pohľad alebo záchvev pocitu v tvári, aby sme si boli istí, že toto sú naozaj charaktery s plnokrvnou minulosťou a motiváciami. Flashback s malou Mako nie je tak neskutočne intenzívny preto, lebo vidíme deštrukčnú silu obrovského kaiju, ohrozujúceho malé dievčatko, ale naopak vidíme neuveriteľnú HRÔZU malého dievčatka, na ktoré útočí obrovský kaiju! Celé to na mňa fungovalo tak dobre, že keď napokon nastúpili tie nonstop akčné jatky, bol som takmer sklamaný, že nemôžem s tými postavami stráviť ešte o trochu viac času v pokojnejších situáciách. Každopádne, z filmu ako z celku zostáva neskonale príjemný pocit vyváženosti a ohromnej, naozaj ohromnej spokojnosti. Dostal som oveľa viac, než som očakával. Samozrejme, hovnožrútskym rádoby intelektuálom a arťákom vstup prísne zakázaný, pretože im kvality Pacific Rimu nikdy nevysvetlíte. P.S.: Perfektná Raminova hudba!