Desperado

Nevidel som staršiu verziu so Steveom McQueenom a Faye Dunaway (viem len, že tí dvaja sa na pľace neznášali), no McTiernenov remake sa drží presne stanovenej šablóny "elegantný a šarmantný zlodejíček" verzus "ambiciózna policajtka so slabosťou pre dobrodružstvo". Videl som to mnohokrát, často lepšie, nemálokrát horšie. Toto patrí k tomu lepšiemu.

Pomerne zaujímavý počin, ktorý sa spočiatku tvári ako idylkový rodinný film, s príjemnou malomeštiackou atmosférou, neskôr sa zmení v mysterióznu drámu, stále balansujúcou na hrane pohodového TV filmu. A koniec? Zhruba ten pocit, akoby som šiel rýchlosťou 80km/hod. po rovnej ceste na mojej ojazdenej Favoritke a omylom zaradím spiatočku. Melodráma ako vyšitá.

Kontroverzná myšlienka filmu zabalená do atraktívneho hávu s charizmatickou hlavnou postavou, ktorej zdatne sekunduje Natalie Portman. No ako som už v úvodných slovách naznačil: "čo tým chcel básnik povedať?". Bez tej ideologizácie by bol film ešte o kúsok atraktívnejší.

Veľmi príjemný, staromódne natočený, až európsky televízne pôsobiaci filmík so slušnými trikmi a obkukanou záverečnou pointou. Výstižná atmosféra Viedne konca 19-teho storočia, nádherná hudba, neiste loajálny Giamatti a Nortonov pohľad zbytého psa pri vyvolávaní duchov ma plnohodnotne presvedčili, že s lokálnymi záhadne jednotnými (zápornými) recenziami tohoto filmu niečo nie je úplne v poriadku. Takže som rád, že som na ne nenaletel.

Hollywood opäť vsadil na istotu, rodinná fantasy komédia ku koncu roka zafunguje tak či tak, nech už by za kamerou sedel aj Uwe Boll. Samozrejme, bolo by neférové Levyho porovnávať s dotyčným režisérom, ale aj ta si myslím, že ustavične omielaná šablóna "dobrosrdečný otec, usilujúci sa dokázať synovi svoju opodstatnenosť v jeho živote" mi už skrátka lezie krkom. S tým si Levy ako priemerný rutinér vystačiť vie, ale nič viac. Ale za tých večne napajedených Húnov, aportujúceho T-Rexa či sympaticky civilného Williamsa si tých 70% Múzeum zaslúži.

Jedna z tých lepších slovenských rozprávok, ktorá sa úplne ako rozprávka netvári, ale aj tak sa na to nostalgicky pozerá. Výborný Langmajer, dobrý Kukura a krásna kamera.

Pomstychtivá kosatka? Čo si už filmári nevymyslia, len aby pritiahli senzáciechtivých divákov? Nebudem prekvapený, keď nabudúce uvidím horor o psychopatickej sasanke. No, divme sa, ale ono to vôbec nie je také zlé, ako to na prvý pohľad vyzerá. A vôbec mi neprekážal fakt, že tvorcovia sa nielen inšpirovali legendárnymi Čeľusťami, ale ich aj vykrádali. Predovšetkým tu musím pochváliť hudbu, ktorá presne vystihuje tú skľučujúcu atmosféru. A budúci predstaviteľ Dumbledora Richard Harris bol tiež skvelý, veril som mu tú prehlbujúcu sa frustráciu a beznádej. Aj tak by som nabudúce privítal, keby Hollywood už toľko nepúšťal fantáziu na špacír, keďže na poukázanie, aké sú kosatky emocionálne založené a inteligentné, sú rozhodne lepšie dokumentárne filmy a na vystrašenie diváka kadejakým tvorom sú zas lepšie horory. Pretože považovať tento film za drámu, aj keď sa v mnohých chvíľach tak tvári, by bol zlý žart.

Výborný seriál s obrovským potenciálom. Na rozdiel od Lost mu však chýba dynamika, keďže dej sa v mnohých prípadoch vlečie, ale k seriálovým výšinám mu nepomáhajú ani čím ďalej, tým častejšie oslie mostíky a nevyrovnané herecké výkony. K tým výborným by som priradil Jacka Colemana v úlohe záhadného Clairovho nevlastného otca, Adriana Pasdara ako kandidáta na senátora Petrelliho či Masiho Oku a Jamesa Kyson Leeho ako zábavnych Japoncov. Naopak, za absolútny castingový omyl považujem Ali Larter, ktorej náročná postava zjavne schizofrenickej Niki, je na dôvažok najhoršie napísaná. Uvidíme, čo sa z toho všetkého vykľuje, lebo natiahnúť časovo ohraničenú dejovú líniu seriálu, ktorá počíta na niekoľko dní až týždňov, do niekoľkoročných serií (vzhľadom na pravdepodobnú megaúspešnosť), by bolo rozhodne tragédiou aj pre divákov.

Ani po dvoch sezónach Lost nestratil na svojej intenzite. Stále skvelo funguje šablona - mnoho otázok, niekoľko odpovedí, mnoho ďalších otázok, niekoľko ďalších odpovedí.

Európsky výpravný veľkofilm na motívy románu Patricka Süskinda. Bolo zrejmé, že tento mnohovrstevný historický román, o ktorého sfilmovanie sa snažili velikáni ako Forman či Scorsese, nebude ľahko prenesiteľný na filmové plátno. V rámci možností sa však Nemcovi Tykwerovi podarilo z knihy zachytiť mnoho. No aj tak nie je nelogické, že hlavná postava je tu vykreslená viac ľudsky a vábnejšie, než tomu bolo v knihe. Napriek zrejmým vysokým umeleckým ambíciam snímku však práve tá v niektorých prípadoch nasilu pretlačovaná artovosť podkopáva celkovému zážitku nohy. Pretože mnohé podarené okamihy jednotlivo fungujú skvele, ale v celistvosti si prekážajú. Je to zjavné, keď Grenouille vstrebáva aromu s kvázi precíteným efektom na publikum v kine. Na mňa to pôsobilo schematicky, až otravne. Naopak, paradoxne však fungovali pri nádherných porovnaniach, ako napríklad naturalistický a ničím nepríkrášlený úvod v kontraste s poeticky metaforickým záverom, či šerým filtrom nasnímaná bieda Paríža s krásnym, slnečným Grassom. Práve v týchto silných okamihoch sa Tykwer vyžíva, podkresľujúc výraznou hudbou a spektakulárnymi kamerovými finesmi. A preto si myslím, že už len kvôli emocionálnemu precíteniu pokryteckej a absurdnej doby, sebakritickému vykresleniu podstaty človeka, kde svojou troškou do pekelných mlynov v nelichotivom svete prispel každý, sa tento počin oplatí zhliadnúť. A najlepšie na veľkom plátne.